Rim 15, 14-21, Lk 16, 1-8

Dnešný človek je vo veľkom strese.

Nevidí východiska. Pozriete si vedecké prognózy - hrozia nám ekologické katastrofy. Zem je drancovaná – a je zaujímavé (skôr bolestné), že to robia tí, čo majú nesmierny majetok a chcú mať viac. Ničia prírodu a ožobračujú chudobných.

Potom máme naše národné problémy. U popredných politikov a manažérov sledujeme konverzáciu, ktorá musí by „vypípaná“. Aktéri tej konverzácie sa vykrúcajú, že to je bežné pri obchodnej komunikácii – zdá sa, že sa nehanbia pred manželkami a manželmi (lebo patria k takým aj ženy), deťmi, verejnosťou za to. Už len pre taký slovník by mali odstúpiť a čo tie podvody. Nemôžme veriť ani sudcom. Aj o Cirkvi sa hovorí ako o inštitúcii s množstvom škandálov. A všetko sa to na nás hrnie. Potom máme ešte osobné problémy rôzneho druhu. Môžeme to nejako zvládnuť?

Do toho počúvame od sv. Pavla: Ja som o vás, bratia moji, presvedčený, že aj vy ste plní dobroty, Môže to byť ako z iného sveta. Bol ten svet lepší? Vôbec nie. Pán Ježiš bral námet pre svoje podobenstva zo života. A čo tam vybadal a tlmočil? Bol istý bohatý človek, ktorý mal správcu, a toho obžalovali u neho, že mu rozhadzuje majetok. Pán Ježiš to povedal, lebo bol učiteľ, ktorý videl aký je život a vedel, že súčasníci tomu rozumejú, lebo sa s tým stretávali.

Teda nič nové pod slnkom! Nás to môže viesť k rezignácii. Svet je taký a ja sa mám snažiť byť iný?!

Pavol píše spoločenstvu Rimanom – začínajúcej farnosti v tom meste, že sú plní dobroty. Čo nám prekáža byť plní dobroty? Nič! Teda buďme takí. No, to sa jednoducho napíše. Ako na to? Pavol píše: Tak som všetko dookola od Jeruzalema až po Ilýriu naplnil Kristovým evanjeliom. Naplňme evanjelium aspoň každý seba.

Najskôr však musíme prijať nádej – je to „božská čnosť“. To bol „terminus technikus“ v minulosti. Volala sa tak viera, nádej a láska. Už sa nepoužíva, lebo názov bol (trochu) zavadzajúci. Môžeme sa domnievať, že sú to čnosti, ktoré má Boh. A to nie je správne. On má samozrejme lásku, ale nepotrebuje vieru a nádej. Teraz sa tieto čnosti volajú teologálne, čnosti ktoré sú nasmerované na Boha, ktoré nám on dáva ako najväčší dar. O viere dosť uvažujeme a kážeme, ako aj o láske. Čo nádej? Vráťme sa k úvodu – ako veľmi potrebujeme nádej. Ináč neprežijeme. Nádej nás pohýna robiť niečo so svetom a so sebou, aby sme zlepšili svet i seba. - Presnejšie, najskôr seba potom svet!

Ak budeme mať nádej, potom budeme predvídaví. Pán (takmer) vyčíta: Synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla. Ak my synovia svetla budeme mať nádej, budeme žiť nie len pre tento svet a tým pre peniaze korupciu a podvody. Budeme nasmerovaní na vyššie ciele. A pomôžeme aj iným!

Turzovka, 8.11.2019