Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Ján sa narodil medzi rokmi 340-350 vo veľmeste Antiochii v Sýrii.

Okolo roku 386 stáva sa kňazom a nato je dvanásť rokov kazateľom v patriarchálnom chráme v Antiochii. Roku 398 stáva sa patriarchom v Carihrade. Usiloval sa o vážnu reformu mravov a preto musel ísť do vyhnanstva, kde 14. septembra roku 407 aj zomrel. Je najväčším kazateľom vý­chodnej Cirkvi, plodným asketicko-morálnym spisovateľom a «učiteľom o Eucharistii».

SLÁVA BOHU!

Keď umieral slávny pohanský učiteľ rečníctva Libanius, pýtali sa žiaci: «Koho odporúčaš za svojho nástupcu?»

— Jána z Antiochie Sýrskej, keby ho neboli získali kresťania!

Ján prijal svätý krst ako dvadsaťročný. S priateľom Bazilom navštevovali školu Libaniovu, ale spolu sedávali aj u nôh biskupa Meletia, ktorý ich uvádzal do tajomstiev Písma svätého.

Ján si zvolil povolanie právnika, ale po troch rokoch to nechal. Biskup Meletius ho posvätil na lektora. Po matki­nej smrti chceli ho vysvätiť na biskupa i s Bazilom. Ján utiekol na púšť a tu za šesť rokov sa ešte formoval v samote s Bohom. Mal veľkú úctu ku kňazskému stavu. Prísne sa kajal a modlil. Vysilený musel sa vrátiť do An­tiochie. V pokore napokon predsa uznal, že Boh ho chce mať kňazom. Bol ustanovený za kazateľa pri hlavnom chráme.

Čo pokora skrývala, to milosť teraz prejavila. Ján čoskoro dostal prímenie «zlatoústy», pre výrečnosť pri hlásaní Božieho slova, ktoré neohrozene hlásal malým i veľkým tohto sveta. Cisár Arkádius si ho prial mať v Carihrade. Nepočítal však s tým, že Ján je hlas volajúceho na púšti. Nepočítal, že Ján poznal iba čistú lásku ku Kristovi, a preto aj len priamu cestu k nemu. Bez pardonu karhal, odsudzoval neresti všetkých, či to boli osoby z cisárskeho dvora, alebo z pospolitého ľudu.

Bohatým kázal sa deliť, chudobným trpezlivo znášať svoju chudobu; pyšným skloniť hlavy, bojazlivým pomáhal kráčať k výšinám. To bol Ján «Zlatoústy» ako carihradský patriarcha. Hlásal čisté evanjelium Ježišovo, ktoré káže krá­čať úzkou cestou a vchádzať do Kráľovstva tesnou bránou.

To mu znepriatelilo cisárovnú Eudoxiu. Ján krížil jej plány. Keď si ho nemohla nakloniť, postarala sa, aby zmizol vo vyhnanstve.

Ján sa nezľakol. Ježiš Kristus, Syn prečistej Panny, bol taký včera, ako ho hlásal dnes. Preto žiaden ústupok na vernosti, láske a zachovávaní jeho zákonov. Vyrovnaný a so slovami «Sláva Bohu» odišiel. Ľud plakal, cisárovná jasala. Nie však dlho. Ešte v noci po jeho odchode stihlo mesto strašné zemetrasenie. Každý videl v tom prst Boží, trest za vyhnanie ich otca a patriarchu. Cisár ho dal ihneď zavolať späť.

Ján vystúpil na kazateľnicu, ako by sa nič nebolo stalo. Plačúcemu ľudu povedal:

— Sláva Bohu za všetko! Sláva Bohu! — Boli moje posledné slová! — Sláva Bohu sú moje teraz prvé slová. Nech je meno Božie pochválené na veky!

To sú svätci! Do rúk Božej Prozreteľnosti rovnako kla­dú zdravie ako chorobu; priazeň ako nenávisť ľudí; úspech ako poníženie; slávu ako česť!

To sú svätci! Mocných tohto sveta sa neľakajú. Boja sa oba jedného, a zo – zarmútiť Boha. Boha zarmucujeme hriechom. Každý hriech je zrada na Božej láske. A čo, keď len náš hriech je ešte zrada na druhých? Keď pre strach, vyhrážky, zastrašovanie, respektíve aj nejaký útlak, zradíme Boha a jeho evanjelium? Vtedy zrádzame svoj krst, svoje vyvolenie, svoje poslanie — mám byť svetlom, a mám byť kvasom vo svete!

Ak som tmou, kto bude zodpovedať za tých, čo kráčajú za mnou...?

Svätý Ján Zlatoústy sa nebál ďalej hlásať evanjelium a ísť preto druhýkrát do vyhnanstva. Cestou tam umrel pri mestečku Komana v Malej Arménii.

DNES

Zdravas Kráľovná... za silu svedčiť, že patrím Kristovi! Pri ťažkostiach a utrpení: Sláva Bohu za všetko!