Sk 16, 1-10, Jn 15, 18-21
Ježišovo poslanie vrcholí na konci jeho života: všetko, čo hovoril, učil, robil, to, ako žil, za koho sa pokladal a za koho bol pokladaný, kulminuje v definitívnej skúške; celé jeho dielo je nakoniec ohrozené.
To, čo budoval, čo tvoril, je postavené na prah skazy a zostáva len alternatíva: buď si podržať svoje poslanie, svoj vzťah k Otcovi i k ľudom, svoju identitu - a potom ale všetko ostatné stratiť. Alebo vziať si pre udržanie za spojencov „tento svet", teda zelótov, saducejov, Rimanov.
Neodporúča to ani apoštolom: Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Presne tak to bolo aj s ním.
Ježiš volí stratu všetkého pre vernosť svojmu poslaniu. Aj stratu svojej osoby, svojho bytia. A to znamenalo nakoniec smrť. Lenže toto násilné ukončenie jeho ľudského bytia (presnejšie - pozemského bytia), znamenalo plné otvorenie bytia Božieho pre človeka. Ježišova smrť je „prechodom" do jeho slávy, teda k Otcovi, k osláveniu, je to chvíľa, kedy „osirelým" učeníkom môže byť daný Duch. Takto spadá smrť, vzkriesenie, nanebovstúpenie, zoslanie Ducha svätého v jedno, čo výrazne vyjadruje Jánovo evanjelium.
Ale tieto veľké veci sa premietajú do celých ľudských dejín a dajú sa dejinne „rozložiť" podobne ako jeden lúč slnečného svetla sa dá hranolom rozložiť na farebné spektrum. Toto rozloženie robí dôkladne Lukáš v evanjeliu i v Skutkoch: Smrť - vzkriesenie - nanebovstúpenie a zoslanie Ducha svätého je v jeho diele vysvetlené oddelene a názorne.
Nanebovstúpenie, ktoré budeme o pár dni sláviť, u Lukáša otvára „dobu cirkvi" a tak tiež dobu Ducha svätého, ktorá sa rozprestiera medzi Ježišovým odchodom k Otcovi a jeho druhým príchodom na tento svet (Sk 1,11). Tato doba cirkvi nie je však dobou Ježišovej neprítomnosti vo svete! Tí, ktorí Ježišovi patria, konajú v sile jeho Ducha (čítaj Sk 3,1-10). Majú v sile tohoto Ducha vydávať o Ježišovi Kristovi svedectvo (Sk 1,7b-8) - teda majú pokračovať v Ježišovom diele. A toto neznamená, že by Ježiš prestal mať pre svet vrcholný význam! Písmo hovorí: „On príde". Teda cirkev, pracujúca v sile jeho Ducha na jeho poslaní, nie je vo svete sama „pánom svojho konania". Ježiš je ten, kto ju poveruje, sprevádza, ale kto tiež ukončené dielo prevezme, zhodnotí, roztriedi.
Ježiš teda neprestal byť vo svete prítomný. Na dobu medzi jeho smrťou (vzkriesení) a druhým príchodom sa mení spôsob jeho prítomnosti: jednak zostáva „na pravici Božej" - nielen ako Boží Syn, ale práve tak ako vzkriesený človek (teda ako „jeden z nás"!). Ďalej žije a koná v cirkvi mocou a silou svojho Ducha, a to tak vo sviatostiach, ako aj mimo nich. Je dobré si uvedomiť, že naše chápanie Ježišovej prítomnosti na tomto svete sa často redukuje iba na uznávanie jeho prítomnosti v Eucharistii. Tato prítomnosť je iste reálna a je iste úplne význačná, ale nie je jediná (viď koncilové a pokoncilové dokumenty).
Je veľmi dôležité, aby cirkev seba samu pochopila ako:
- v zásade "nanebovzatú" (jej hlava, jeden z nás, Ježiš, je už u Otca a je tam doma, a s ním tam patríme i my - porov. Ef 2, 4-6).
- ako spoločenstvo, ktoré má predovšetkým stáť vo svete za „Ježišovou vecou", pretože je jediným univerzálnym a splnomocneným dedičom Ježišovho poslania vo svete.
Má to robiť hlásaním pokánia, teda nutnosťou obratu, a hlásaním Božej lásky a Božieho kráľovstvo. Tým má viesť ľudí ku zmiereniu s Bohom, k ospravedlneniu a ku spáse. Preto musí cirkev dbať predovšetkým o vec Kristovu a nie predovšetkým sama o seba, o svoje zachovanie. Pre vec Kristovu by mala cirkev vedieť dát i seba samu, ako to urobil jej Majster a Pán, a nie „zachovávať svoj život" v mene svojho poslanie vo svete.
Čo k tomu dodať? Cirkev je každý z nás.
Turzovka, Dom sv. Jozefa, 25.5.2019