Sk 13, 44-52 Jn 14, 7-14

Keď som prvýkrát prišiel k oltáru na mojom prvom kňazskom pôsobení, v kostole to zašumelo.

Až neskôr som sa dozvedel, že ľudia si šepotali: Tak predsa ten Kazo neštudoval medicínu, ale kňazstvo. Museli sme sa podobať, lebo zastavil som jednej stopárke a ona hovorí: Vy si ma už nepamätáte, však? Vy ste ma už viezli. Mali ste vtedy červené auto. Hneď som vedel, že si ma splietla a hral som Kaza. Keď som sa s nim stretol tak mu žartom hovorím: K stopárkam sa slušne správaj, lebo ja to zistím. On: Ale aj ty, lebo aj ja to zistím.

Dnes nám v evanjeliu zaznelo: Kto vidí mňa, vidí Otca.  Samozrejme, nešlo tu o podobnosť telesnú. O akú? Pán to vysvetľuje Filipovi aj nám: Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky.

Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! Hovorí Božie slova a koná jeho skutky.

Náhodná podobnosť s nikým nás privedie do všelijakých situácii. Možno aj vás si už kdekto zmýlil. O svätcoch sa často hovorí, že sprítomnili Pána Ježiša, že sa mu podobali. A vieme, aká to bola podobnosť.

Čo tak byť podobní Ježišovi?! Hovoriť ako by on hovoril, robiť ako by on robil na mojom mieste. Určite si nás nik nezmýli s Ježišom, ale snaha, aspoň trochu sa mu podobať by nezaškodila.

Turzovka, Dom sv. Jozefa, 18.5.2019