Kaz 3,1-4,5b-8, Lk 24, 13 – 35
Sledoval som dokument o potápačovi, ktorého prúd odniesol na more.
Myslím, že na ňom strávil tri dni. Slnko mu spálilo tvár, morská voda mu leptala pokožku (až mu zišli nechty), všetko ho v slanej vode strašne pálilo, ohrozoval ho žralok... Neskutočné utrpenie. Bojoval o život. Najviac ho držala túžba vidieť rodinu. Jeho manželka sa za neho modlila a bola presvedčená, že žije. Stále prosila záchrancov, aby ho hľadali. To sa im aj vďaka jej naliehaniu podarilo.
V prvom čítaní sme počuli: Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť... Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Pani... tak to bolo aj vo vašom živote. Prišiel dlhý čas choroby Tvojho manžela. Stále si žila pre neho. Modlila si sa za neho, starala o medicinálnu opateru, posledné mesiace boli pre Teba jedným spoločným veľkým bôľom. Možno to bolo preto, lebo si si uvedomovala (ako si mi pred rokmi po sobáši hovorila), že vaše prvé stretnutie bolo náhodné a veľmi zvláštne. Ale rozhodujúce pre váš spoločný život. Až také, že si videla v ňom Božie riadenie, že vás Boh „prihral“ jeden druhému.
Vedci skúmali zvládanie bolesti. Tie isté bolestivé impulzy pretrpeli dobrovoľníci lepšie, ak ich držal niekto koho mali radi. Alebo sa na nich aspoň pozerali. Som presvedčený, že takto si ako milujúca manželka pomáhala znášať bolesti a úzkosti svojmu manželovi.
Plnila si sľub daný pri sobáši: do tvojej a mojej smrti, v dobrom i zlom, v zdraví i chorobe... Preto je úlohou manželov pomáhať si najmä v ťažkých chvíľach života. Pomáhať si zabezpečením zdravotnej i duchovnej starostlivosti, aj na ceste viery – zabezpečiť vyslúženie sviatosti chorých.
Áno, sľúbili ste si lásku do tvojej a mojej smrti. Som presvedčený, že tento sľúb, toto vzájomné zdieľanie bude pokračovať. Vo vyznaní viery je pekná veta: Verím... v spoločenstvo svätých...
Tvoje sprevádzanie zosnulého manžela tu preto nekončí. A tak ako zmŕtvychvstalý Pán sprevádzal emauzských učeníkov, tak sprevádza aj nášho zosnulého. A sprevádza aj nás.
Všetko povedané nepatrí iba pre manželku. Počas života a najmä choroby ste ho mnohí sprevádzali. Musím tu osobitne spomenúť vnuka. Každý z nás, podľa miery vzťahu k zosnulému, má túto česť a zároveň úlohu pomáhať na jeho ceste života. Napísal som ceste života. Náš zosnulý je na ceste do života. Náš život nie je cestou smrti, ale cestou života.
Poznávajme preto Ježiša, ktorý je život a vzkriesenie a poznávajme ho tu pri lámaní chleba, ako emauzskí učeníci.
Som rád, že tak ste sa tu zišli i na pohrebe, že ste so zosnulým nezdieľali iba tie radostné chvíle, ale zdieľate aj tieto bolestné. Náš zosnulý ako hasič sa veľmi angažoval pri spoločenských akciách. Prišli ste sa s nim rozlúčiť a spolu sa takto môžeme za neho modliť, obetovať sv. omšu.
Turzovka, 10.5.2019