Sk 7, 51 – 8, 1a, Jn 6, 30-35
Spišská diecéza organizuje Hanusove dní.
Tohto roku, 29.4. na nich v Bratislave Pavol Hrabovecký hovoril o Chestertonovi, veľmi zaujímavej osobnosti. Chesterton konvertoval na katolícku vieru vďaka jej učeniu o dedičnom hriechu. Bez tejto náuky si nevedel vysvetliť život. Bez uvedomenia si existencie tohto dedičného zaťaženia by sme si nevedeli vysvetliť dnešné čítania.
Pochopil to Štefan, prvý mučeník, ktorý sa k súčasníkom vyjadril: Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia... Tí strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Je zrejmá náklonnosť k hriechu.
Dedičný hriech rezonuje aj v evanjeliu. Po nasýtení síce Židia hovoria: Pane, vždy nám dávaj taký chlieb, ale mysleli na telesné nasýtenie a vieme ako to skončilo. Dedičný hriech spôsobuje nielen náklonnosť k zlému – vo vzťahu k Štefanovi, ale i zatemnený rozum – vo vzťahu k Ježišovi.
Teda, je tu dedičný hriech a ten všetko ospravedlňuje? Neospravedlňuje, iba vysvetľuje. Človek (najmä pokrstený) mu má dať STOP! Tak ako Štefan. Počuli sme od neho po vzore Pána Ježiša: Pane, nezapočítaj im tento hriech. Štefan zomrel, ale začalo aj dobro. Ukrutníci odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol. A on schvaľoval, že ho zabili. Ale! O pár rokov sa zo Šavla stal Pavol.
Židom aj nám Ježiš povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ A ak prijímame tento chlieb, nebudeme hladovať a žízniť po láska, budeme ju mať a šíriť.
Turzovka, 7.5.2019