Sk 3, 1-10, Lk 24, 13-35

Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám....

Boli slová sv. Petra chromému od narodenia. A dal mu vlastne viac ako striebro a zlato. Každý chorý si uvedomuje, že zdravie je cennejšie ako najväčšie bohatstvo.

U prvých kresťanov uzdravovania a rôzne mimoriadne dary - sila Ducha, bola zjavná. Skutky apoštolov, ktoré v tomto veľkonočnom období čítame, nám to dosvedčujú. Tieto mimoriadne udalosti pomáhali pri šírení evanjelia. A vôbec to nie sú legendy, ani zveličovanie. Ináč si nevieme vysvetliť také rýchle šírenie evanjelia. A evanjelium sa šírilo, veď sa dostalo až k nám!

Neviem či je to malá viera dnešných kresťanov a ich predstavených, ale uzdravovanie, spomínaná sila Ducha, vymizla z repertoáru našej služby.

Čo máme robiť v tomto smere? Dávať to čo máme – ako Peter a Ján. Keby sme dávali všetko čo máme, určite by sme pomáhali chorým, utrápeným a svedčili o Ježišovi. Chorý často viac ako lieky potrebuje blízkosť ľudí, ktorí ho majú radi. Asi by sme mali začať byť všímavými k iným. My si zatiaľ ideme vo svojom smútku, hráme sa na svojom piesočku. Často mi prichádza na myseľ svätá Matka Tereza. Bola vetchá starenka, keď ešte robila veľké veci. Mohla sa utiahnuť do svojej choroby, sťažovať sa na lámku, starobu... ako naše ubolené starenky. A nielen oni. Možno stačí povedať si: Neľutuj sa! Dvihnúť hlavu. Možno sa pridať k „ubitým“ spolu pútnikom – ako Ježiš k tým emauzským, nesťažovať sa, ale počúvať. A pomôžeme im aj sebe.

Všimli ste si na dnešnom evanjeliovom príbehu, ako boli Emauzskí učeníci bez života a ako potom ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Naraz mali energie na rozdávanie. A nemuseli prísť k životu tak neskoro. Mohli počúvať hneď ráno, veď niektoré ženy ich aj naľakali, ale oni nepočúvali, neskúmali – iba sa naľakali. Páči sa mi Ježišov postoj. Nejako zvlášť ich nechlácholil a neľutoval. Povedal im: Vy nechápaví a ťarbaví srdcom... Zatriasol nimi - ich nechápavosťou a neverou.

Aj k nám sa pridáva Ježiš v ľuďoch, ktorí nás povzbudzujú. Možno sa pridáva k nám aj v tých, ktorí potrebujú pomoc a tým, že im pomáhame, zabúdame na svoje „veľké“ problémy. Každopádne sa nám dáva spoznávať pri lámaní chleba. Ak ho tu nespoznáme, potom mu neostáva nič iné, len nami „zatriasť“. Tým že nám pošle do cesty niekoho, alebo udalosť, ktorá nami otrasie. Lepšie však bude, ak budeme dávať iným to čo máme – ako apoštoli. A budeme mať energiu podľa hesla: Ak chceš byť šťastný, rob šťastným toho druhého.

Turzovka, Dom sv. Jozefa, 24.4.2019