Iz 49, 1-6, Jn 13, 21-33. 36-38

Fatalizmus a trpezlivosť.

Tieto dve slova – podľa mňa veľmi odlišné, mi napadli pri prečítanie liturgických textov. A je dobre pristaviť sa pri nich, lebo slová z včerajšieho príhovoru: byť „rukách Otca“, by mohol niekto zamieňať s fatalizmom. Fatalizmus je, skrátene povedané, slepá viera v neodvrátny osud; typický i pre islam. A mohli by sme k tomu zaradiť aj trpezlivosť – uspokojiť sa s osudom.

Ak sme dnes počuli, že prorok Izaiáš bol povolaný z matkinho lona, neznamená to, že musel ísť cestou proroka. Teda žiaden fatalizmus. Ak Ježiš povedal: Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí, neznamenalo to, že Judáš ho musel zradiť, že to bolo pre neho neodvratné.

Keď Ježiš povedal Petrovi: Aj život položíš za mňa? Veru, veru, hovorím ti: Nezaspieva kohút, kým ma tri razy nezaprieš, Peter nebol tým donútený zradiť. Božia „vševedúcnosť“ neruší našu slobodu.

K čomu by nás mal viesť Božia vševedúcnosť? Že Boh o nás vie, by nás malo viesť k trpezlivosti, pokoju, istote. Opäť si to priblížme na príklade Ježiša. Ježiš vedel, že ho Judáš ide zradiť, že ho Peter zaprie, že, až na Jána, ho opustia tí, ktorých nazval priateľmi (apoštoli). Vedel však, že to vie jeho Nebeský otec. Nebol to ale fatalizmus. Mohol na Olivovej hore trvať na tom, aby Otec odobral od neho kalich utrpenia. Vedel, že je to vôľa Otca, vedel, že tým záchranní ľudstvo, aby obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izraela. Preto šiel do nasledujúci bolestných hodín dobrovoľne a vedome a s dôverou v Boha.

Boh vie o našom živote, sme v jeho rukách – pod jeho ochranou, ale rozhodujeme o ňom v mnohom sami. Nemá nás to viesť k fatalizmu. Tešme sa, že sme pod Božou ochranou a nech nás to vedie k trpezlivosti, čo nie je pasivita, ale ako sme to videli u Ježiša, skôr odhodlanie, zvládanie života.

Turzovka- Dom sv. Jozefa, 16.4.2019