Iz 49, 8-15, Jn 5, 17-30

Posudzovanie – duchovná epidémia dnešnej doby.

Možno to bolo vždy, ale teraz je to vďaka komunikačným prostriedkom omnoho rozšírenejšie. Tie umožňujú masívnejšie súdenie. Základná príčina je však skôr v „duchu doby“. Dnešný človek je vedený k seba presadzovaniu, individualizmu a tým neochote prijať názor, postoje iných, čo vedie k ich súdeniu.

Počuli sme: Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca. Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal.

Takže Ježiš súdi? Dal som tam aj otáznik. Ako to vlastne je? Všimnime si Ježišove slová: Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn a súdim, ako počujem od Otca. To znamená, že Ježiš súdi podľa Otca. Veď povedal: Ja a Otec sme jedno a nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. Čo vidíme u Otca, aká je jeho vôľa? Sám Ježiš nám to povedal v príbehu o márnotratnom synovi. Možno tam čítať ako víta nezdarného syna: Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Boh ide v ústrety človekovi. A nie je to iba v podobenstve. Je to v realite, veď Ježiš prichádza na svet a obetuje sa za nás.

Predsa nejaký súd. Iste! Aj dnes sme počuli: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie. Ako teda? Boh je plnosť bytia. Robiť dobro, znamená niečo vytvárať, budovať ísť k Bytiu – Bohu. Zlo je nedostatok dobra, to nie je bytie. To je odchod od Boha. Boh nechal odísť márnotratného. Keď sa spamätal, išiel mu v ústrety.

Máme vyhraté ak sa stotožníme s Ježišom, ktorý povedal: nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal.“ Ak hľadáme vôľu Božiu, ideme k nemu a nebudeme súdení.

Turzovka, Dom sv. Jozefa, 3.4.2019