Dt 30, 15-20, Lk 9, 22-25

Drahí bratia v kňazskej službe.

Všetci pôsobíte na Horných Kysuciach. Pouvažujme, ako v tomto regióne vnímajú rehoľné sestry, hlavne ako prijímajú odchod dievčat do rehole?

Bol som prekvapený, keď som s tu prítomným pánom dekanom prednedávnom počúval svedectvo sestry o jej odchode do rehole. Nech vám to povie on sám. Ja to vyjadrím poznámkou, ktorú počúvala matka sestričky: Veď tá tvoja dcéra nie je ani krivá, ani chorá. Prečo si ju dala do kláštora?!

Takže musím uveriť sestričke z Domu sv. Jozefa, ktorá hovorila, že keď tu prišla bolo to ťažké. Toľko hanlivých poznámok nezažila nikde. Prišla z Bratislavy a tam ju brali buď ľahostajne, alebo s úctou.

Aj vedenie mesta berie rehoľnice „po Kysucky“. Pri výročí mesta boli oslavované a vyznamenané osobnosti, rôzne inštitúcie. Dom sv. Jozefa nebol ani spomenutý. A už roky robí záslužnú prácu. Žeby preto, že ho vedú sestry?

O kňazoch majú, zdá sa, inú mienku. To nie je nakoniec dôležité. Dôležite je ako akceptujú naše pôsobenie. Možno tak ako prácu sestier v Dome sv. Jozefa. Preto aj nám odkázal Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma? Je to od Pána proroctvo, ktoré by nám mohlo pomôcť v reáliách nášho života. Konkrétne: Nedať sa znechutiť, nebáť sa, že som na druhej koľaji, že nevidím výsledky, že nie som akceptovaný... a zvládať s radosťou život - prečo nie až takto!

Jeden biskup, ktorý bol väznený v päťdesiatych rokoch a po prepustení pracoval vo fabrike. Priznal sa mi, že pre to dosť trpel, keď chodil s fúrikom v montérkach a ľudia ho poznali. Musel sa s tým vysporiadať. Iný biskup sa zasa s hrdosťou hlásil k tomu, že robil šoféra v domácich potrebách (Baláž). Keď má raz stretli Rómovia a dozvedeli sa, že pracujem na biskupskom úrade, veľmi srdečne ho pozdravovali so slovami: On s nami pracoval. Po odovzdaní pozdravu sa pán biskup usmial a povedal: Samozrejme, že ich poznám. Mal si ich pozvať, aby ma navštívili. Sú rôzne povahy, každý má odlišný ten svoj kríž.

Recept? Možno príhoda zo života veľkého slovenského biblistu prof. Jozefa Búdu (1898-1994), autora mnohých vedeckých prác. V päťdesiatych rokoch minulého storočia mu bolo znemožnené prednášať, bol väznení a potom robil pouličného zametača v Bratislave. Tam ho spoznala jedna pani a ľutovala ho, že taký vedec, profesor, múdry človek a toto robí. On so svojim typickým úsmevom: Poznám jedeného omnoho múdrejšieho a väčšieho ako som ja. A viete čo s nim urobili? - ???

- Dali mu na plecia kríž, niesol si ho na kopec a tam ho naň pribili. Pochopila.

Čo je dôležité pre nás? Asi si uvedomiť, že tu nejde o kríž, pre kríž – teda, aby sme si niečo vytrpeli. Ide tu o niečo iné. O niečo vyššie! Tak to chápal profesor Búda. V úvode spomínaná sestra to brala s úsmevom a je rada, že je v reholi. Mne to tak vychádza, že ide o niečo podstatné v našom živote. O to, čo sme počuli v prvom čítaní od Mojžiša: Hľa, dnes ti predkladám život a šťastie i smrť a nešťastie. Iba navonok to vyzerá ako kríž. V podstate je to cesta života do života. Veď On tretieho dňa vstane z mŕtvych...

Turzovka, Makov - Rekolekcie, 7.3.2019