Dt 4, 1. 5-9, Mt 5, 17-19

 Obdobe, ktoré prežívame, by malo byť časom v ktorom máme nejako duchovne vyrasť. Aby to nebolo samoúčelné, malo by nás viesť k prehĺbeniu vzťahu s Bohom, vylepšeniu vzťahov k ľuďom.

Pôst, odriekanie, teda vlastne askéza musí mať pevné miesto v našom živote. V akej forme a v akom rozsahu, to závisí od osobných dispozícii.

Malo by nám pomôcť v ovládaní sa. Každého však zvádza niečo iné, podlieha iným pokušeniam. Pokušenie však nie je zlo. Je len skúškou, v ktorej sa má človek osvedčiť ako slobodný rozumný tvor.

  Každé pokušenie manipuluje s príjemným a nepríjemným. Vábi alebo hrozí. Ale neberie slobodu, nie je násilím. Ponúka niečo chvíľkové za cenu straty trvalého. Jed v lákavom obale. Volá na pohodlnú cestu, ktorá vedie do stále väčších problémov. Inokedy zas hrozí, nafukuje ťažkosti, chce vyvolať strach, aby sme nedosiahli skutočné šťastie.

Pokušenie teda vždy KLAME.

     Je veľa toho, čo nás zvádza. A nebýva to vždy označené tabuľkou. "pozor, pokušenie!" Aj rajské pokušenie je v Písme uvedené konštatovaním, že had je najľstivejšie zviera. Pre pokušenie je typické práve klamstvo, podvod. Čo už navonok vyzerá škodlivo, hriešne, nie je až tak veľmi nebezpečné. Najnebezpečnejšie sú tie pokušenia, ktoré vyzerajú pekne, rozumne, prospešne. Pokúsime sa ich odhaliť a nazvať pravým menom.

     Keďže je pokušení veľa, musíme si ich najprv ne ako rozškatuľkovať. Klasická asketika ich delila na pokušenia tela, sveta a diabla. Je to delenie podľa ich pôvodu a v podstate správne. Len príliš úzke chápanie termínov "telo" a "svet" viedlo k mnohým nedorozumeniam. Preto sa musíme pri nich trochu zastaviť.

    Človek je tvor, v ktorom sú hmota a duch podstatne spojené. Hmotné telo a duchovná duša tvoria spolu jednotnú realitu. Keď poviem "ja", nie je to ani hlava, ani noha, ani celé moje telo. "Ja" je osoba, ktorá si uvedomuje, vyjadruje a prejavuje samu seba. Zjednodušene povedané, nemyslí mozog, nehovorí jazyk, nekonajú ruky. Ale ja myslím prostredníctvom mozgu, vnímam cez zmyslové orgány, konám pomocou svalov. Všetko telesné aj duševné prechádza cez centrálny nervový systém. Preto je v nás úzko spojená telesná aj duševná stránka. Výslovne telesné prejavy, ako očervenenie, zblednutie, zimomriavky, zvracanie, strata vedomia až zastavenie srdcovej činnosti, to všetko môže byť vyvolané nejakým výlučne psychickým podnetom. Napr. rozčúlením, hnevom, strachom, zľaknutím, zahanbením, odporom. Duševná vyrovnanosť a pohoda zas pôsobí na organizmus, pomáha pri uzdravovacom procese.

  Avšak aj telo pôsobí na duševnú stránku. Bolesti, zvýšená alebo znížená činnosť orgánov a žliaz, prekrvenie aj nedokrvenie, poruchy trávenia a dýchania majú značný dopad na psychiku. Ovplyvňujú náladu, myslenie, často aj názory. Každý podnet, telesný či duchovný, sa odráža aj v telesnej, aj v duševnej sfére.

  Veda stojí v tejto oblasti iba na prahu skúmania, a už odhalila netušené spojitosti. V serióznom vedeckom svete sa už dnes duchovno neignoruje. Neobstojí však ani podceňujúci názor na telo ako hriešne, ako väzenie duše. Nebol to názor biblický. Má ho na svedomí helenistický filozofický dualizmus. Biblický výraz telo - sarx znamená celého človeka. "Slovo sa stalo telom" (Jn 1,14) neznamená, že by sa Logos bol akoby obliekol do hmotnej podoby. Stal sa predsa celým človekom s ľudskou hmotno-duchovnou prirodzenosťou. Telom trpel, duchom sa obetoval a zmŕtvychvstaním dokázal, že človek ako telesno-duševná bytosť je určený aj pre večný život. Hmotné telo, predbežne odsúdené na smrť a splynutie s ostatnou hmotou, prejde vzkriesením do vyššej formy existencie. Telo pochádza od Boha rovnako ako duša. A preto nemôže byť znakom nábožnosti pohŕdanie telom. A askéza nemá telo trestať. Nie telo hreší. Žiadosti tela sa stávajú hriešnymi až zneužitím. To však nie je záležitosť tela.

   Keby pokušeniami z vlastnej prirodzenosti boli iba žiadosti tela, zvádzali by nás k opilstvu, obžerstvu, smilstvu, pripadne k lenivosti. Lebo hlad, smäd, pohlavný pud a únava, to všetko má prirodzený fyziologický podklad. Ale aká fyziologická potreba by mohla zvádzať k pýche, k žiarlivosti, k lakomstvu. Základ k týmto pokušeniam v tele iste nie je. Kategóriu pokušení tela teda rozšírime na pokušenia z celého nášho vlastného vnútra.

Svet ako zdroj pokušení sa rozumel hriešny svet nevery a zvrhlých mravov.

Asketika nám jednoznačne hovorí, že mnoho pokušení vychádza z nášho intelektu.

V súvislosti s dnešným Božím slovom si zoberme na mušku pokušenie v tejto oblasti. Základ sa dá definovať: Mám rozum, čo mi kto má čo diktovať.

Vidíte aké mal s tým problém Mojžiš ( 1. čítanie). Ako im musel zdôrazňovať aby šli cestou prikázaní: Len dávaj veľký pozor na seba a na svoju dušu a nezabudni na veci, ktoré si videl na vlastné oči, nech nevymiznú z tvojho srdca cez celý tvoj život, ale pouč o nich svojich synov a svojich vnukov.

Pán v evanjeliu podobne zdôrazňuje: Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.

Ale už malé dieťa sa protiví „dirigovaniu“. Chlapec ide dole svahom, odmieta ruku matky a kričí: Ja sám. Múdra mama: Ale ja sa ťa chcem chytiť! Drobček podá ruku a je hrdý, že pomohol matke. 

Intelektuálna pýcha! Koľko zla narobila. Koľko rozdelení v politickom i náboženskom živote. Koľko siekt! Koľko reholi rozdelila a zlikvidovala!

My sa však na pokušenie budeme dívať z hľadiska Božej réžie s presvedčením, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobre“ (Rim 8,28).

Teilhard de Chardin má vo svojom Božskom prostredí priliehavé prirovnanie. Výčnelky na skalách slúžia pri výstupe nahor ako opora. Kto však padá, poraní sa o ne. Po svahu môžeme vystupovať alebo zostupovať. Vietor, ktorý nás zráža k zemi, môže nás unášať nahor.

Tak nejako je to s pokušeniami. Sú nám dané, aby sme sa ich prekonávaním dostávali stále vyššie.

Áno, intelekt je veľký dar a je na to, aby sme stúpali hore a nie ranili seba i iných pri páde.

Turzovka, Dom sv. Jozefa, 11.3.2015