Mt 2, 13-18
Na Štedrý deň pred vigilnou sv. omšou prišla do sakristie jedna pani s ubolenou tvárou a bojazlivou prosbou, aby bola obetovaná sv. omšu za detí, aby sa jej našli.
Na otázku ako sa jej „stratili“, odpovedala, že jej ich zobrali do detského domova. Na ďalšiu otázku „prečo“ odpovedala: Niekto ma očiernil, že sa o ne nestarám, prišla sociálka a detí zobrala. Po chvíli skolabovala. Musela ju ošetriť záchranka. Bolesť, že bude na Vianoce sama bez nich, „hľadanie detí“, spôsobilo, že sa zrútila (!!!Autor tu nerieši dôvody "straty" detí, ani vinu, či nevinu - poukazuje na bolesť za deťmi!!!)
Dnes si pripomíname bolesť mnohých matiek, ktoré svoje detí stratili nie vlastnou vinou, ale vražednou rukou agresora.
Evanjelista Matúš to popisuje takto: Herodes sa veľmi rozhneval a dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol. Pre túto udalosť aplikoval slova proroka Jeremiáša: V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet. Ťažko je predstaviť si bolesť týchto matiek, keď ich detí boli vraždené pred ich očami, dokonca v ich náručí. A ťažko je vysvetliť, prečo to Boh dopustil, či to nemal zariadiť ináč. Napriek tomu má Cirkev odvahu pripomenúť si osobitným sviatkom aj toto neslýchané preliatie krvi nevinných detí. Robí to v sile veľkonočného tajomstva, lebo práve v takýchto ľudsky nepochopiteľných situáciách upriamuje pozornosť na to najnevinnejšie dieťa, na Božieho Syna, ktorého obetu prijal nebeský Otec, keď dopustil, aby jeho Syn v hrozných mukách vykrvácal na kríži.
Neviniatka zomreli namiesto Ježiša, čo nemožno povedať o nijakom inom mučeníkovi, pretože mučeníci zomierali ako svedkovia, teda preto, že Ježišovi uverili a slovami alebo svojím životom o ňom svedčili. Smrť, ktorú podstúpili betlehemské deti namiesto Ježiša, svedčí o ich bezprostrednej účasti na jeho zmiernej obete, a tak svojou smrťou spolu s Božím Synom, ktorý ako nevinný zomrel na kríži, oslavujú nebeského Otca.
Preliatie krvi nevinných detí v Betleheme je obrazom všetkých dejinných udalostí, pri ktorých boli a sú nevinní ponižovaní, urážaní, mučení a zabíjaní. Je to veľká skúška viery v pravdu, že Ukrižovaný a Zmŕtvychvstalý zvíťazil nad nenávisťou, nad všetkým rúhaním sa proti Bohu i nad urážaním človeka. Túto skúšku viery podstupujeme vždy, keď sa zamýšľame nad najtemnejšími udalosťami ľudských dejín a dávame ich do súvislosti s posolstvom Ježišovho kríža a zmŕtvychvstania. Boh je svetlo, a niet v ňom nijakej tmy, hovorí apoštol Ján vo svojom Prvom liste (Jn 1, 5). Postaviť do svetla také temné udalosti, pre ktoré nemáme nijaké „vysvetlenie”, núti nás pripomenúť si tieto skutočnosti viery a prijímať ich s plnou vážnosťou.
O krutej skutočnosti zavraždenia betlehemských chlapcov nemožno hovoriť bez toho, aby sme sa zamysleli aj nad krutosťou dnešných čias. Koľko nevinných duší sa denne vracia k svojmu Stvoriteľovi predtým, ako mohli „uzrieť svetlo sveta”. O jednom takomto návrate nevinnej duše Stvoriteľovi podávala svedectvo matka nenarodeného dieťaťa v časopise Milujte sa. Eva podľahla pokušeniu - vidine o kariére - a doslova pokúšaniu svojho známeho lekára, ktorý poznal jej pracovnú a životnú situáciu a presviedčal ju: Musíte to urobiť pre dobro svojich detí. Neskôr o tom sama píše: Akoby to, čo sa počalo, nebolo moje dieťa, akoby to nebol človek. Chytila som sa vtedy tej klamnej filozofie, lebo mi prišla vhod. A pokračuje: Dnes, keď píšem tieto slová, neviem si predstaviť, ako som mohla urobiť také rozhodnutie. Žila som v akomsi šialenom náhlení, pracovala som od svitu do mrku bez chvíľky zamyslenia sa, v zhone. Ešte niekoľko myšlienok z jej svedectva v článku, ktorý nazvala Neodmietajte život! Som tá, ktorá odmietla život. Je to strašné… Vtedy som si neuvedomovala hrôzu zla, ktoré som spáchala. Bola som ďaleko od Boha, od Cirkvi. Ponorená do odborného rastu, ovládnutá ideou rozvoja smeru, v ktorom som pracovala, žila som v presvedčení, že to je najdôležitejšie. Vedomie ešte jedného dieťaťa ma desilo vzhľadom na perspektívu kariéry a úspechu. A neskôr: Každé slovo o potrate sa prejavovalo bodnutím v mojom srdci. Pohľad na malé dieťa sa mi vždy spájal s otázkou: Prečo som svojmu dieťaťu nedovolila smiať sa, behať, milovať…? Nemôžem vrátiť život svojmu dieťaťu, ale môžem šíriť dobro. Vidieť tvár svojho dieťaťa ako tvár Krista v očiach každého človeka, ktorý potrebuje pomoc. Bojovať o každé dieťa, ktoré je ohrozené či nešťastné, o každého človeka. A v závere svojho svedectva vyznáva: Túžim, aby moje svedectvo prispelo k tomu, že budúce matky, ktoré váhajú, za každých okolností si vyberú život, a tým aj nesmiernu radosť a nesmierne šťastie z prijatia nového človeka, ktorým ich obdaroval Boh.
Aké bolestné je strácať detí!
Turzovka, 28.12.2018