Zjv 3, 1-6. 14-22, Lk 19, 1-10

Keďže mám klasické vykurovanie na drevo, keď idem dlhšie preč hodím do pece väčšie poleno.

Po návrate stačí rozhrabať popol a v ňom sa nájdu žeravé uhlíky, ktoré obnovia oheň.

Vtedy mi prichádza na um prednáška špirituála v seminári, ktorý hovoril, že človek ľahko vyhorí, zľahostajnie, zovšednejú mu i sväté a veľké veci. Vtedy treba ako v pahrebe rozhrabať popol a priložiť triesky, dať nové palivo. Podľa neho všedné dni, tá každodenná všednosť, určitý dobrý návyk, môže zachrániť pred úplným vyhorením. To nás môže zachrániť. Je to ako keď popol chráni uhlíky.

Ide len o to neostať v popole. Nesmieme dopadnúť ako Laodicejčania opisovaní v prvom čítaní: Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst. Čo im odporúča Ján? Píše im ďalej: Buď teda horlivý a rob pokánie. Rozdúchaj popol svojej ľahostajnosti. Viem, je to prirovnanie. Ani to nám nemusí veľa pomôcť ak si pripomenieme, to čo sme počuli v evanjeliu: Muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť.

Každopádne niečo robme so sebou. Ak sme spokojní so sebou, nie sme ani horúci, ani studení. Robiť pokánie je návrat k životu. To vôbec nie je umŕtvovanie, ako sa kedysi askéza volala. Možno je potrebné čo nám odporúča sám Ježiš v prvom čítaní: Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou. Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne. Úprimne sa na neho obráťme.

Turzovka – Dom sv. Jozefa, 20.11.2018