Tít 3, 1-7, Lk 17, 11-19

Vďačnosť je pekná a žiadaná vlastnosť.

Preto my veriaci ďakujeme Bohu. Ráno za noc a nový deň, večer za uplynulý deň. Je to pre nás úplne automatické. Niekedy však ďakujeme Bohu mimoriadne a s veľkým citovým nábojom. Priam by sme od radosti vyskakovali.

V tej pozícii iste boli aj desiati malomocní, spomínaní v dnešnom evanjeliu. Ježiš im povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“. Prečo? Evanjelista Matúš to vysvetľuje, keď cituje Ježišove slova po uzdravení malomocného: choď, ukáž sa kňazovi a prines obetný dar, ako predpísal Mojžiš - im na svedectvo. (8,4) Zdá sa mi, že to nebolo ani tak preto, aby svedčili, že ich uzdravil Ježiš, ale preto, aby malomocným kňazi potvrdili uzdravenie a mohli sa vrátiť do rodín. Evanjelista Marek napríklad píše ako Ježiš zakazoval, aby mu robili reklamu. Preto povedal malomocnému: Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi (1:44). Okrem potvrdenia o uzdravení išli do chrámu aby priniesli obetu. Píše to evanjelista Lukáš pri uzdravení iného malomocného: A prikázal mu, že o tom nesmie nikomu hovoriť, ale: "Choď," povedal, "ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ako predpísal Mojžiš - im na svedectvo." (Lk 5:14) Tu je spomínaný zákaz hovoriť o tom, že je uzdravený Ježišom, potreba svedectva, ale spomína sa i obeta. To bola vlastne obeta vďaky.

Malomocní boli teda vyzvaní, aby poďakovali Bohu. Preto nás zaráža, že jednému Ježiš povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“. Kto to bol? Evanjelista konštatuje: bol to Samaritán. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; Samaritán nebol povinný ísť do chrámu, aby dostal potvrdenie o uzdravení. On tam ani nesmel. Vrátil sa a ďakoval. Mal to asi po ceste, lebo Ježiš prechádzal pomedzi Samáriu a Galileu. Tým nechcem znižovať jeho vďačnosť. Na ospravedlnenie ostatných deviatich môžeme povedať, že ich Pán Ježiš poslal do chrámu. Predsa očakáva vďaku. Učí nás vďake.

Mne to tak vychádza, že nás Pán Ježiš učí vďake Bohu, ale zdôrazňuje, aby sme boli vďační i ľuďom. Pristavme sa ešte raz pri vďačnom Samaritánovi, ktorý padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; On nemohol ísť do chrámu aby tam ďakoval,  potreboval prejaviť vďaku, preto ide za Ježišom. Pán Ježiš skonštatoval, že tým vzdal Bohu slávu.

Môže sa stať, že Bohu poďakujeme, ale zabudneme na ľudí. Bohu poďakovať je jednoduchšie. Byť vďačný ľuďom je ťažšie. Vďačnosť rodičom, tým, ktorí nám dobre urobili, nás zaväzuje k činom. Aj psychicky nás to brzdí. Ak niekomu ďakujeme verbálne uznávame, že sme potrebovali jeho pomoc, tým priznávame našu obmedzenosť a slabosť.

Ale... badáte, žeby sa niekto znížil vo vašich očiach ak ďakuje? Nie. Je nám to príjemné. Takže vďačnosť, je pekná vlastnosť a hlavne veľmi potrebná. Prečo by sme teda neďakovali?

A vieme, že Pánu Ježišovi sa nepáči ak sme vďační len Bohu, ale nie ľuďom. Lebo Boh nepotrebuje našu oslavu...naše vďaky nič nepridávajú k Božej veľkosti, ale nám prispievajú k spáse (prefácia).

Turzovka, 14.11.2018