Ef 1, 15-23, Lk 12,8-12

Počas pôsobenia v Banskej Bystrici som sa na ceste do katedrály stretol s mladíkom výrazne, až  extravagantne oblečeným.

Nedalo sa nevšimnúť si ho. Keď prechádzal popri mne uklonil sa a bez rozpakov povedal: Pán Boh, pozdrav. Bol som prekvapený, že sa ku priznal kňazovi.

Vyznanie viery? Aj takéto podoby má. Dnes sme v evanjeliu počuli: „Hovorím vám: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi. Ale kto mňa zaprie pred ľuďmi, bude zaprený pred Božími anjelmi.

Vyznanie viery by malo byť samozrejme. Veď sme svedkami pre okolitý svet. Ako by mal vyznávať vieru kresťan? Možno má formu i vyššie spomenutú. Pre kresťana by malo byť samozrejme, že sa pozdraví, prihovorí. A prirodzene, nie iba kňazovi! Je to pravdaže iba jedná z vecí.To je však málo!

V dnešnej dobe vyznanie viery nie je mučeníctvo tela, ale ducha. Mali by sme svedčiť základnými ľudskými vlastnosťami ako je: Čestnosť, pravdivosť, angažovanie sa za spravodlivosť, zastať sa pokorovaného a ohováraného... Ale sú to aj politické a sociálne postoje. Jedna robotníčka hovorí o tom ako vznikla na ich smene diskusia o homosexuálnych manželstvách a adopcii detí. Priznala, že sklamala. Je presvedčená o ich nezmyselnosti a nezareagovala. Svedomie jej to vyčíta.

Na gymnáziu bolo povinné čítanie. Profesorka: Dúfam, že ste všetci  tú knihu čítali. Či nie?! Emília sa prihlási, že pre vulgárnosti v knihu iba začala čítať a potom odložila. To ti rodičia zakázali? Milka: Nie, svedomie.

Je potrebné žiť podľa svedomia a neodporovať mu. Nie je to, v dnešnom evanjeliu spomínané, rúhanie sa Duchu svätému?

 Makov, 20.10.2018