O Ignácovi vieme, že roku 70 sa stal biskupom veľmesta Antiochie v Sýrii.
Dejinné pramene nám hovoria ponajviac o jeho odsúdení na smrť a o ceste do Ríma. Stretol sa na nej s kresťanmi niekoľkých prístavných miest, kde zakotvila loď. Napísal pri tom sedem veľmi cenných listov, ktoré adresoval cirkvám viacerých miest. Mučenícku smrť podstúpil v Ríme vo Fláviovom amfiteátri koncom roku 107. Patrí k veľkým mučeníkom Cirkvi prvého storočia; svojou vierou a láskou premohol všetko.
BOHONOSITEL A «PREDSEDKYŇA ZVÄZKU LÁSKY»
Bol žiakom svätého apoštola. Pochádzal z Antiochie. Na začiatku viedol tu Cirkev svätý Peter, po ňom Evodius a po Evodiovi svätý Ignác.
Horel a žiaril takou láskou k Ježišovi Kristovi, že od kresťanov dostal prímenie Theofor, t.j. Bohonositeľ! Pod týmto menom ho poznali kresťania i pohania.
Pod týmto menom — podľa tradície — sa predstavil sám Ignác cisárovi Trajanovi, keď si ho pozval v Antiochii. Všimnime si ich rozhovor. Cisár sa pýtal:
- Kto si ty, zlý duch, že tak neúnavne prestupuješ moje rozkazy, neobetuješ bohom a zvádzaš ľudí?
- Nikto nemôže nazývať Theofora zlým duchom a taktiež ani ostatných Božích služobníkov!
- Kto je Theofor?
- Ten, kto nosí Krista v srdci!
- Čo si myslíš, že my nenosíme svojich bohov v srdci?
- Bludné nazývaš zlých duchov pohanov bohmi. Je len jeden Boh, ktorý stvoril nebo i zem i more so všetkým, čo je v ňom. A je len jeden Kristus — jednorodený Syn Boží!
Cisár uzavrel rozhovor rozsudkom:
— Prikazujem, aby Ignác, ktorý tvrdí o sebe, že nosí Ukrižovaného v srdci, bol spútaný vojakmi a odvedený do Ríma. Tu nech je hodený za pokrm šelmám na obveselenie ľudu!
Svätý mučeník zajasal a ďakoval Bohu za radostnú správu. Cestou do Ríma ho strážilo desať vojakov a k jednému z nich bol pripútaný reťazou.
Bohonositeľ putoval na popravu ako živý svätostánok. Všade, kde pristáli, otváral svoj svätostánok — srdce, z ktorého rozdával Krista!
Prvé zastavenie bolo v Smyrne. Tu sa stretol so svätým Polykarpom, ktorý ho prišiel privítať ako väzňa v Pánu. Prišlo aj mnoho kresťanov a zástupcov cirkví zďaleka. Odtiaľto napísal svätý Ignác viac listov. Efezským napísal:
«Dúfam, že pomocou vašich modlitieb dosiahnem milosť stretnúť sa v Ríme s divokými šelmami.» Iným pripomenul:
« Zostaňte v svornosti. Viem, že sú medzi vami bludári. Odpovedajte im pokorou a tichosťou.»
Odtiaľto je napísaný list cirkvi rímskej. Plný obavy, že mu prekazia mučenícku smrť, napísal im list, v ktorom rímsku Cirkev tituluje: «Predsedkyňa zväzku Lásky!»
Niekoľko myšlienok z tohto listu:
- Prosím vás, nepreukazujte mi «nevhodnú láskavosť!»
- Božie zrno som a pomelú ma zuby divých zverov, aby som sa stal čistým chlebom Kristovým. Proste za mňa Krista, aby som sa týmto spôsobom stal Božou obetou.
- Lepšie je pre mňa zomrieť v Kristu Ježišovi, ako vládnuť končinami sveta.
- Blížia sa moje narodeným. Neprekazte mi žiť!
- Toho hľadám, ktorý pre mňa umrel; po tom túžim, ktorý pre nás z mŕtvych vstal. Čisté svetlo nech prijmem. Keď sa tam dostanem, budem mužom Božím. Preto nechajte ma byť «nasledovníkom utrpenia môjho Boha!»
- Kto nosí Krista v sebe, spolucíti so mnou, vie, čo ma sužuje, rozumie mi, čo chcem!
- Ak budem trpieť, vtedy mi prajete dobro, ak budem zamietnutý, vtedy ma nenávidíte.
Ďalšie zastavenia mal Ignác -Bohonositeľ v Troade. Odtiaľto sa poďakoval cirkvi v Smyrne za milé prijatie. V tomto liste prvý raz nazýva cirkev menom «katolícka».
Píše im: « Kdekoľvek sa ukáže biskup, tam je Cirkev! Ako kde je Kristus, tam je tiež Cirkev katolícka! »
Konečne popravná púť Bohonositeľa skončila. Pristáli v ústí rieky Tibera pri Ostii. Rímski kresťania prišli húfom naproti svätému mučeníkovi. Doprevadili ho poslušne podľa priania až do arény, kde bol ihneď hodený vyhladovaným levom. Za pár minút zostalo v aréne po ňom len pár kostí. Tieto s úctou pozbierali kresťania a uchovali ako drahocenný poklad.
V zuboch divých šeliem premenil sa svätý Ignác «na čistý pokrm pre Krista». To bola jeho posledná omša. Po tomto premenení túžil viac, ako lakomý boháč po zlate!
«Čistý Boží chlieb!» Čistá hostia, ktorú v smrti ponúkol on Kristovi na prijatie. Láska volá po láske! Či sme to niekedy nezakúsili? Či sa v nás už nezrodila niekedy túžba byť «premenení»? Malo by to byť pri každej účasti na svätej omši! Malo by to byť pri našej životnej omši — vlastnom kríži! Každá bolesť prijatá z lásky robí nás viac podobnými Kristovi.
Včera 26-ročná Helenka to plne pochopila. Konečne sa tajne dozvedela pravdu. Má rakovinu v pokročilom štádiu. Čaká ju len pár týždňov života. Helenka, ktorá denne prijímala Krista, odrazu povie:
«Denne sa mi daroval Ježiš. Dnes mu podávam ruku ja. Nech si ma berie ako hostiu!» Keď vstúpila na onkológiu, vedela, že vstúpila do arény smrti. Prosila iba jedno: «Modlite sa, aby som bola dokonale premenená!»
Čo na to povedať? Slová viaznu v hrdle. Najsvätejšia Panna, viem iba to, že tí, čo nosia v sebe Krista, ako si ho nosila ty, tí nemôžu skončiť inakšie ako premenení na «čistý Boží chlieb»!
Bohonositeľ, počnúc od svätého Ignáca, prvokresťanského mučeníka, až po posledného bohonositeľa na zemi, vždy bude chcieť byť premenený ako Ježiš na svätú, zmiernu, odprosujúcu obetu za spásu sveta! Nemožno milovať Krista a netúžiť, aby ho miloval celý svet!
KONÁM
V čom sa dnes premením? Doplním to Ježišovým premenením vo sv. omši.
Miriam Liptovská, Celý rok so svätými