Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Na posledných stránkach vzácnej knihy, ktorú André Frossard venoval svätému Vincentovi de Paul, je napísané:

„Je niečo nadčasové v jeho činnosti a v jeho osobnosti. Bol farárom v Clichy (kliši) a bol by ten istý i v dnešnej pastorácii. Zaiste by nepoužíval rovnaké spôsoby činnosti, veď doba sa zmenila a odstránili sa mnohé nedostatky. Istotne by však hľadal a našiel cestu k chudobným aj v dyme tovární tak ako voľakedy na predmestiach Paríža a v Lotrinsku. Dnes sme poistení proti chorobám, ale nie proti utrpeniu. Je azda menej biedy na uliciach, ale veľa jej ešte ostáva pod strechami domov. Vo Francúzsku a vôbec na Západe je to lepšie, ale na Východe a v mnohých iných krajinách ľudia zomierajú hladom. Svätý Vincent by bol v našom storočí tým, čím bol v 17. storočí. Predstavme si len jednoducho, čo by bol ešte schopný podniknúť pomocou telefónu“

Kto je teda tento svätec, ktorý nestarne a je vždy aktuálny ako aj bieda a chudoba vo svete?

 Narodil sa 24. apríla 1581 v Pouy (puj) neďaleko Daxu v južnom Francúzsku v rodine sedliackych rodičov. Detstvo strávil v teplom kresťanskom rodinnom ovzduší. Už ako pastierik oviec a ošípaných učil svojich spolupastierov pri kaplnke Panny Márie denné modlitby a náboženské prikázania svätej viery. Tvrdý a ťažký život v sedliackej rodine a na chudobnej dedine mu od malička otváral oči, uši, rozum a srdce pre všetkých chudobných, chorých, trpiacich na tele i na duši. Európa a zvlášť Francúzsko trpeli pod žeravým bičom a krížom tridsaťročnej vojny a pod vnútorným ohňom revolúcií a nepokojov. Následky toho boli všeobecné, ožobráčenie obyvateľstva, veľká chudoba, hlad, choroby a všestranné utrpenie.

Mladý Vincent študoval najskôr v Daxe, a potom v Toulous (tuluz). Spoločenské postavenie vtedy obyčajne postupovalo cez kňazský stav. Aj Vincent dúfal, že raz dostane dobrú faru s bohatým príjmom. No napriek tomu Vincent svoje kňazské povolanie prežíva po celý život s opravdivou vrúcnosťou srdca i duše. Pre neho to bol úprimný cieľ slúžiť Bohu, počnúc od svojej vysviacky až do konca života. Už vo svojich 19. rokoch bol vysvätený za kňaza. Primičnú svätú omšu slúžil v malej odľahlej kaplnke, za asistencie jedného kňaza, miništranta a rodičov. Pokračoval v štúdiách v Toulous, ktoré zakončil titulom „bakalár teológie“.

V roku 1605 sa Vincent odrazu akoby vytratil z povrchu zeme. Nik z jeho priateľov nevedel kam zmizol. Dva roky totiž prežil v otroctve v dnešnom Tunise. Na slobodu sa dostal dobrodružným útekom spolu s odpadnutým kňazom, ktorého obrátil. V roku 1609 prišiel Vincent do Paríža, kde prešiel veľkou vnútornou premenou v dôsledku zoznámenia sa s kardinálom de Bérulle (d Beril), ktorý podstatne obnovil život viery a posvätnosť kňazského stavu. Zasvätil Vincenta do duchovnej služby pri chorých v blízkej nemocnici. Vincent sa postupne dostal na privilegované miesta. Stal sa almužníkom kráľovnej Margity de Valois (d valua). Hoci mal možnosť dostať sa dopredu a vyššie, v prítomnosti veľkých tohto sveta, začína byť skromným, jednoduchým kňazom, ktorému už nejde natoľko o skvelú budúcnosť a dobrý plat, ale o duše. Cez službu chorým a chudobným spoznáva, akou cestou ho chce viesť Boh.

V roku 1612 prijal farnosť v Clichy (kliši) na predmestí Paríža. Túto farnosť si tak obľúbil, že keď musel po štyroch mesiacoch odísť, rozlúčka mu padla veľmi ťažko. Vincent sa dostal do grófskej rodiny de Gondi (d Gondi) na výchovu ich detí. Keď sa raz nachádzal vo Folleville (folevil), manželka jedného ťažko chorého muža, všeobecne známeho zbožného kresťana ho požiadala, aby ho pripravil na smrť. Vincent o tomto prípade neskôr napísal: „Vyšlo najavo, že tento človek bol zaťažený hriechmi, ktoré nevyznával pri spovediach. Sám to povedal grófke de Gondi po svojej spovedi, že by bol určite zatratený, keby si nevykonal generálnu spoveď. Ona jasne spoznala dôležitosť generálnej spovede a priala si, aby som o nutnosti dobrej spovede kázal v kostole na sviatok Obrátenia sv. Pavla. Pán Boh požehnal túto kázeň natoľko, že všetci miestni obyvatelia si vykonali generálnu svätú spoveď. Nastala taká tlačenica, že sme museli zavolať na výpomoc dvoch pátrov jezuitov, ktorí tiež kázali, katechizovali a spovedali.“ Na sv. Vincenta urobila táto udalosť hlboký dojem, lebo sa presvedčil, že mu Pán Boh ukázal cestu misionárskej služby pre duchovné dobro blížnym.

Po niekoľkých mesiacoch prevzal Vincent faru v Chatillon–les–Dombes (šatijó le dom). V období jeho účinkovania tu došlo k mnohým konverziám. Pán mal však s Vincentovým pobytom v Chatillon (šatijó) aj iné plány. Dozvedel sa, že v jednom osamelom dome sa nachádza rodina vo veľkej núdzi. Bez váhania o tom kázal a odporúčal postihnutých do láskavej pozornosti veriacich. Zapôsobilo to a vznikol prvý „charitný spolok“. V roku 1617 dostal spolok „Bratstvo kresťanskej lásky“ schválenie lyonského arcibiskupa. Podobné spolky založil aj v iných mestách. Členkami mnohých spolkov sa stali dámy z popredných rodín. Nazývali sa Panie kresťanskej lásky.

 Vincenta trápil aj duševná bieda ľudí a usiloval sa pomáhať všetkými prostriedkami, ktoré ako kňaz mal: vyučovaním, kázaním, udeľovaním sviatostí, modlitbou a príkladným životom. Videl však, že sám na to nestačí. Potreboval spolupracovníkov, kňazov, a to dobrých kňazov, ktorých si želal Tridentský koncil, ale akých bolo málo. Podarilo sa mu získať niekoľko horlivých kňazov, s ktorými sa začal venovať ľudovým misiám. 12. januára 1632 bola pápežom Urbanom VIII. schválená Misijná spoločnosť. Do svojej správy prevzal aj komplex opátstva svätého Lazára, ktoré využil na rôzne charitatívne diela.

Nakoľko služba spolkov kresťanskej lásky nebola vždy istá, trvalá a organizovaná, založil v roku 1633 Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky pre ošetrovanie, záchranu a spásu chudobných, chorých, trpiacich na tele i na duši a to skutkami telesného i duchovného milosrdenstva. Ich vedením poveril Lujzu de Marillac.

K ďalším aktivitám sv. Vincenta patrili galeje. Snažil sa zmierňovať utrpenie trestancov, presadzoval zlepšenie ubytovania, stravy a zaobchádzania s nimi. Začiatkom roku 1638 začal Vincent konať svoje najznámejšie dielo: starosť a výchovu detí, ktoré nesvedomité matky bezcitne odhadzovali.

Verný duchu evanjelia chcel Vincent, aby kresťanská láska neostala iba pri pekných slovách a túžbach, ale aby sa prejavovala v praktických skutkoch. Preto hovorieval: „Milujme Boha, ale tak, aby to pocítili aj naše ruky a pot našej tváre.“

Napriek ustavičnému telesnému a duševnému vypätiu sa Vincent de Paul dožil pomerne vysokého veku 79 rokov. Zomrel 27. septembra 1660. Vtedy už jeho duchovní synovia a dcéry pracovali vo všetkých častiach Francúzska a v mnohých iných krajinách.

Podľa André Frossarda svedkovia jeho smrti hovoria, že pred odchodom z tohto sveta, v ktorom vykonal toľko dobra, povedal len dve slová. Prvé bolo: „Stačí!“ – na ukončenie mnohých ústnych modlitieb, litánií a povzdychov, ktorými jeho verní preťažovali posledné chvíle jeho vedomia. Potom, keď zbožné šepoty celkom umĺkli, zomierajúci prerušil ticho a slabým hlasom, ale zreteľne vyslovil meno: „Ježiš!“ – a naposledy vydýchol. To je kľúčové slovo takého života, ktorý sa podobá Evanjeliu.

Hrdinský život a významné dielo sv. Vincenta de Paul bolo čoskoro oficiálne uznané Cirkvou. Pápež Benedikt XIII. ho vyhlásil roku 1729 za blahoslaveného a pápež Klement XII. o osem rokov neskôr za svätého. V 1885 bol vyhlásený za patróna všetkých charitatívnych diel.