Ez 37, 21-28, Jn 11, 45-56

 Už malé dieťa, sa vyhovára. To som nie ja, to ruka urobila. Staršie: To ja nie to urobil... Aj dospelí radi obetujú iných len nie seba. Neprekonateľným príkladom toho sú politici.

Tí napríklad dokážu obetovať aj celé národy, územia. Viete čo urobili v Mníchovskej dohode, presnejšie zrade. Obetovali Sudety, potom Poľsko, potom ČSR... Až bolo neskoro. Teraz obetujú Krym, ďalej východnú Ukrajinu?..., lebo ak by sme zaviedli sankcie voči Rusku, znížila by sa naša životná úroveň, utrpeli by sme aj my. Nepomáhame. Ako sme v r. 1968 pri okupácii tiež čakali, že nám iní pomôžu. Ako od nás očakávajú pomoc kresťania týraní Islamistami. 

Všetko tromfne aj farizejov. Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol veľkňazom toho roka, im povedal: „Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ.“

Aké je nám to blízke! Akí boli vtedy šikovní politici! Veľkňazi a farizeji zvolali veľradu a hovorili: „Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto i národ.“ Ešteže ich národ mal! 

Čo s tým? Na konci dnešného úryvku evanjelia zaznelo toto: A ako stáli v chráme, navzájom si vraveli: „Čo myslíte? Príde na sviatky?“ My vieme, že Pán Ježiš prišiel, hoci vedel, že boli rozhodnutí, že ho zabijú. Ježiš prišiel a obetoval sa!

To vyžaduje hrdinstvo. Kto je ho schopný? Ten kto sa učí obetavosti. Či sa matka neobetuje pre deti, otec pre rodinu, kňaz pre farnosť, sestra pre chorých, lekár pre pacientov...

Hrdinom sa človek stáva pomaličky, dennodenným obetovaním sa pre pravdu, dobro, lásku.

Turzovka, 28.3.2015