Bernard sa narodil roku 1090 v obci Fontaines pri Dijone vo východnom Francúzsku zo šľachtickej rodiny.
Roku 1112 vstúpil do reformovaného cisterciánskeho kláštora v Citeaux pri Dijone. Roku 1115 ako 25-ročný stáva sa opátom novozaloženého kláštora v Clairvaux. Svojím nadšením a svätosťou vykonal veľa pre obnovu Cirkvi v 12. storočí. Vynikol aj ako kazateľ a spisovateľ. Zomrel 20. augusta 1153 v Clairvaux. Tam ho aj pochovali.
AKO SYNOVIA SVETLA
Orácia svätej omše o svätom Bernardovi hovorí, že dostal «milosť byť svetlom Cirkvi a horlivosť za jej obnovu». Poprosme i my svätca dňa, aby sa za nás prihovoril, aby sme «žili ako synovia svetla.»
Bernard sa narodil okolo r. 1090 vo Fontaines pri meste Dijone v Burgundskú. Jeho otec bol rytier na dvore burgundskom. Matka mu čoskoro zomrela a on sa rozhodol zasvätiť sa Bohu. Vstúpil do cisterciánskeho kláštora v Citeaux, kde za zachovávali pravidlá svätého Benedikta v pôvodnej prísnosti. Za Bernardom zapadla závora sveta a on sa zahĺbil do Boha tak, že žiaril ako kedysi Mojžiš, keď sa stretol s Bohom.
Bol svetlom. Svetlo samo nevzniká. Musí sa zapáliť. Na to máme elektrický prúd, v malom baterku alebo aspoň zápalku.
Odkiaľ sa však zapálil tento cisterciánsky mních, ktorý už pri vstupe do kláštora vedel sám zapaľovať iných: svetlom rehoľného povolania zapálil všetkých svojich bratov i najmladšieho Nivarda, vekom dieťa, ako aj všetkých svojich odhováračov od rehoľného povolania. Do kláštora vstupovala s ním celá rota — 30 mladých mužov. O tri roky sám zakladá nový kláštor a za svojho života 68!
Sviečka sa zapaľuje od sviečky. Bernard hľadel veľmi úprimne na svetlo Božej lásky, na eucharistického Krista. Vedel, že on je v láske nič a Boh je všetko, ale vedel i to, že keď toto «nič» miluje Boha zo všetkých síl, vyrovnáva sa v láske s Bohom.
Zapálil sa Kristovým svetlom, ktorý o sebe povedal: «Ja som Svetlo sveta.»
V žiari tejto eucharistickej lásky sa nielen zapálil, ale i rozhorlil za Kristovu nevestu — Cirkev! Horel a horlil:
— My sa bojíme zapáliť, aby sme nemuseli horliť.
— My sa bojíme svietiť, lebo by sme museli byť v svetle vzorom.
— My sa bojíme svetla, lebo by osvietilo naše slabosti.
— Prečo?
— Nemáme dosť pokory svietiť.
Prosme vrúcne svätca dňa, aby sa prihovoril za nás pri svetle sveta — Kristovi. Hneď teraz vrhnime sa s plamennou túžbou k sviatostnému Spasiteľovi a tak zo srdca sa modlime:
— Dobrý Ježiš, až prídeš vo svätom prijímaní k nám, pokorne prosíme, dotkni sa našich duší svetlom svojej lásky. Dotkni sa žiarou, ktorá bude páliť, a tak nás zobudí. Dotkni sa jasom, ktorý nám zjaví najväčšiu prekážku na ceste k tebe Dotkni sa ohňom, ktorý nás zapáli a strávi ako obeť horiacu a horliacu za Cirkev a za duše.
Daj Pane, nech svietime, tvojou dobrotou, tvojím milosrdenstvom, tvojím odpúšťaním,
tvojou zázračnou ochotou vždy pomáhať slepým, hluchým, nevedomým, malomocným, ochrnutým duševne i telesne. A konečne, nech sa zapálime od teba horlivosťou «položiť svoj život ako obeť za bratov.»
Takto strávený Božou láskou dokonal svoj život i svätý Bernard. Na smrteľnej posteli odovzdal bratom testament, ktorý nám zjavuje, ako to vedel uskutočniť:
- Nikdy som dosť sebe nedôveroval. Rád som prijímal mienky druhých. (To je svedectvo jeho poníženosti).
- Krivdy som nikdy nepomstil. (To je svedectvo jeho trpezlivosti).
- Vedome som nikdy nedal pohoršenie. Keď som len slabo niečo zbadal, snažil som sa to napraviť. (To je svedectvo jeho lásky k blížnym).
KONÁM
Adorácia Prevelebnej sviatosti Oltárnej. Poprosím, aby ma Ježiš zapálil.