Jer 2, 1-3. 7-8. 12-13, Mt 13, 10-17
Kardinál Tomáš Špidlík píše:
Mal som prednášku o modlitbe. Po nej za mnou prišla italská učiteľka s pochvalou, v ktorej sa priznala sa, že má stále k modlitbám odpor. Udala psychologický dôvod. Keď mala pristúpiť k prvému prijímaniu vo veku ôsmich rokov, musela sa zúčastniť prípravy, ktorú viedla stará nevrlá sestra. Tam sa učili deti spamäti modlitby, ktorým nevalne rozumeli a sestra ich stále okrikovala, keď si pomýlili niektoré slova. Terajšia učiteľka si vtedy sťažovala matke doma, že už na tu prípravu nebude chodiť, ale odpoveď bola vždycky rovnaká: „Musíš!”. Pochopiteľne sa v takej situácii nenaučila modliť, ale naopak mať k modlitbám odpor. Po tomto osobnom vyznaní učiteľka ma pochválila, že som hovoril o modlitbe zrozumiteľne a ukázal, že je to dôležitý životný úkon. Samozrejme som za tu pochvalu poďakoval. Ale nechcel som k tomu pridať svoju pochybnosť: Stačí k tomu, aby sa človek naozaj modlil len presvedčenie, že je to rozumné?
Dnes Slávime sviatok Joachima a Anny, starých rodičov Pána Ježiša. Naučili jeho matku najdôležitejšiemu – počúvaniu Boha. Modlitbu asi nebrali len ako povinnosť. Naučili Máriu, že je rozumné modliť sa, veď Boh nám všetko dáva preto sa patrí ďakovať mu. Boh je múdry a preto sa patrí počúvať a skúmať čo od nás chce. Boh je všemohúci a preto ho máme prosiť. Preto to Mária dokázala!
Badám, že v našom prostredí učia modlitbe najviac starí rodičia. Vidíme, žeby podobne učili svojich vnukov modlitbe tak ako dnešní oslávenci? Určite by tu boli aj dnes deti. Nestáva sa nám čo sme počuli v prvom čítaní? Kňazi sa nepýtali: ‚Kde je Pán?‘ Učitelia zákona ma nepoznali, pastieri sa mi spreneverili, proroci veštili v mene Bála a chodili za tými, ktorí nie sú na nič. Prorok popisuje, že tí čo mali učiť, nehľadali Boha, nenašli ho a preto ho nemôžu odovzdať ďalej!
Takže pre nich i pre rodičov a nakoniec pre nás všetkých je z dnešného dňa dôležitý odkaz, ktorý môžeme ilustrovať takto: Dievča sa naučilo z botaniky, aké sú kvetiny. To je prvý stupeň. Chodí potom do prírody a tam samo objaví kvety na živo. To je teda druhý, vyšší stupeň. Ale môže sa k nej pripojiť i tretí: zamilovaný chlapec jej daroval kytičku kvetín. Až teraz majú ty kvety ozajstnú hodnotu. Dokonca si ich vylisuje a vloží do pamätníka, pretože sa k nim viažu nezabudnuteľné city.
Aplikujme to analogicky na duchovné skúsenosti. V katechizme sme sa naučili, že Boh je náš Otec na nebesiach. To je prvý stupeň. Druhý sa dostaví v pri rozjímaní, v ktorom pochopíme, že by bol bez tej pravdy svet neživým strojom, kde by nebolo ani lásky ani slobody. Ba ani život, ani svet. Ale príde nakoniec i tretí stupeň v modlitbe. Urobíme skúsenosť, že nás Boh naozaj počuje keď sa modlíme Otčenáš, že nás často vypočuje, keď sa k nemu obraciame a s ním hovoríme. Pravda o Božom otcovstve sa stala predmetom dialógu, vzťahu medzi osobami a preto je naozaj hodnotou.
Hľadáme my sami Boha, aby aj o nás bolo povedané? Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú. Veru, hovorím vám: Mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli. Ak budeme nadšení z Boha, potom ho odovzdáme ďalej.
Turzovka, 26.7.2018