Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Ef 2, 19-22, Jn 20, 24-29 

Hovorí sa, že dnešný človek je „neschopný Boha“, čiže nie je schopný veriť, lebo stratil všetky predpoklady na stretnutie sa s Bohom, lebo systematicky premeškáva randevú s ním.

Niekto mu to vraj znova musí vyjednať a umožniť. Do značnej miery je to pravda. Pravda je však aj to, že človek naďalej ostáva človekom a že k jeho podstate aj dnes patrí nábožnosť, totiž vedomá alebo podvedomá túžba po Bohu. Hlad po Bohu nemožno vykoreniť z ľudskej duše, a to aj napriek tomu, že človek si chce Boha nahradiť vecami, osobami alebo udalosťami svojho každodenného života. Boh vždy dáva človekovi šancu.

V evanjeliu podľa Jána je opísaná udalosť, ktorá hovorí ako sa Ježiš zjavuje ustráchaným učeníkom a dáva im moc odpúšťať hriechy. Tomáš, jeden z dvanástich medzi nimi nebol, zmeškal stretnutie s ním a nechcel uveriť, keď mu oznámili, že videli Pána. Potreboval sa dotknúť Ježišových rán, aby mohol uveriť. O osem dní k nim Ježiš opäť prišiel a Tomášovi povedal: Vlož sem prst a pozri moje ruky. Vystri ruku a vlož ju do môjho boku. A nebuď neveriaci, ale veriaci! Tomáš mu odpovedal: Pán môj a Boh môj. Ježiš mu povedal: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili. Tomáš odmietol veriť vo vzkrieseného Krista, ako mu dosvedčovali jeho kamaráti. Chcel sa najskôr presvedčiť. Na to mal právo. Ale zamietol tým svedectvo ostatných apoštolov, a na to právo nemal. Poznal ich, neboli žiadni klamári. Preto ho Pán napomína a vyzdvihuje tých, ktorí „nevideli“ a predsa uverili. Takým mal byť Tomáš, takými by sme mali byť aj my. Aby sme uverili, musíme prijať svedectvo apoštolov. Tí sa s Kristom stretli z tváre do tváre. Väčšina našich poznatkov je z ľudskej viery: z dejín, zemepisu a podobne. Prečo by sme sa nespoľahli na svedectvo apoštolov?

Svojou „neverou“ sa Tomáš nezaraďuje medzi obľúbených apoštolov. A predsa by sme mu veľmi krivdili, keby sme sa domnievali, že Tomášova viera bola hádam slabšia ako viera iných apoštolov. Naopak. Keď Ježiš pred ukrižovaním oznamuje svoju cestu do Jeruzalema a všetci ho od tej cesty odrádzajú, Tomáš prehlási: „Poďme a zomrime s ním.“ Tak nehovorí človek slabej viery. Pri poslednej večeri hovorí Spasiteľ o ceste, ktorú nastúpi. Apoštolovia mlčia, Tomáš však chce tú cestu poznať, možno aby mohol po nej okamžite ísť. Potom prichádza ten nešťastný okamih jeho „nevery“. Apoštolovia mu vzrušene rozprávajú o vzácnej návšteve Zmŕtvychvstalého Ježiša. Tomáš prehlasuje: kým nevložím prsty...Pozná zapálenosť, nadšenie ale aj istú naivitu svojich druhov, prameniacu z ich jednoduchosti. Bojí sa, aby sa nestali obeťou halucinácie. Preto tá triezvosť a zdržanlivosť. Keď však sám uzrie milovaného Majstra, padá na kolená a s radosťou krátko vyznáva: „Pán môj a Boh môj.“ V týchto slovách sa prejavuje celá jeho hlboká viera i láska k tomu, ktorému zasvätil svoj život a slúžil verne až do svojej mučeníckej smrti. Zrejme budeme naďalej hovoriť o „neveriacom“, vážiť si však budeme veriaceho Tomáša, apoštola, ktorý je nám vzorom nie naivnej, nie tradičnej, ale skutočnej, kritickej a tým aj hlbokej viery.

 Neveriaci tomáš. Týmto slovným spojením často označíme tých, ktorí nechcú niečomu veriť. Keď tak rozmýšľam, nemali by sme mu dávať tento až ponižujúci titul. Vari sa nezachoval presne tak, ako sa správame my všetci? Tomáš nechcel vlastne nič viac, ako sa dostalo ostatným apoštolom. Im sa Pán Ježiš ukázal. Tomáš ho chcel tiež vidieť, skôr ako uverí. A taký by sme mali aj my: nebyť ľahkoverní, nenaletieť hneď každému, chcieť sa o všetkom presvedčiť. Slepá viera nie je naším ideálom. Tomáš nakoniec Pána Ježiša predsa uvidel, mohol sa ho aj dotknúť. Ale my sme ho nevideli, nie je teda naša viera slepá? Práve vďaka Tomášovi máme dobré dôvody, aby sme v Pána Ježiša verili. Keď taký skeptik a kritický duch ako on uveril, my môžeme uveriť tiež.

Tam, kde nie je dobrá vôľa, nestačí na uverenie ani vidieť na vlastné oči. Farizeji Ježiša videli, videli jeho zázraky, počuli jeho učenie a predsa neverili. Nechceli veriť.

 Ale predsa musíme mať aj my možnosť nejako „uvidieť“ Pána Ježiša, aby sme v neho mohli uveriť z celého srdca. Musíme mať možnosť stretnúť sa s ním. A kde inde by sme sa s ním mohli stretnúť, ako na rovnakom mieste ako vtedy, teda vo večeradle uprostred jeho učeníkov, v ich spoločnosti. Aj dnes je medzi nami. Sám predsa sľúbil: Kde sú dvaja, traja zhromaždení v mojom mene, ja som uprostred nich. Tak ho môžeme vidieť, vidieť srdcom. Uvidieť a uveriť v neho ako Tomáš.

(Spracovane podľa J. Staršej - Rádio Lumen)

Turzovka, Dom sv. Jozefa, 3.7.2018