Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Narodil sa 9. marca 1568 v Castiglione neďaleko jazera Lago di Garda v severnom Taliansku.

Bol najstarším synom markíza Ferrante Gonzaga. Roku 1585 sa zriekol dedičstva v prospech brata a vstúpil k jezuitom v Ríme. Počas moru ošetroval v Ríme chorých a počas tejto epidémie zomrel. Bolo to 21. júna roku 1591.

 ČO MI TO OSOŽÍ?

Poďme chlapci, poďme dievčatá, poďme kresťania! «Kam?»

Tak sa pýtal tiež provinciál Spoločnosti Ježišovej 23-ročného Alojza na smrteľnej posteli:

«Alojz, kam?»

«Do raja!»

«Do raja?»

«Áno, otče, do raja... »

Akože mohol s takou istotou tvrdiť mladý Alojz, že ide raja?

Poďme, počúvajme, nech nám to vysvetlí sám:  Do raja som bol pripravený. S prípravou na smrť nezačal som ak na smrteľnej posteli, ale od svojho detstva. K tejto pripravenosti mi pomáhala jedna — jediná otázka: «Čo mi osoží pre večnosť?»

Dostal som ju ako vnuknutie od panenskej Matky, ktorú som vrúcne miloval. To bola jediná žena, ktorej som hľadel do tváre, do očí. Bola predsa Matkou Spasiteľa!

Narodil som sa na zámku Castiglione. Určený som bol pre vojenský život. Otec chcel mať zo mňa vojaka. Stalo sa, ale v inom vydaní. Najsvätejšia Panna chcela mať zo mňa rytiera Cirkvi; vojaka pod zástavou Krista Kráľa, ktorú vyzdvihol pre všetky svetadiely vojak, svätý Ignác z Loyoly.

Svoju formáciu začínal som preto tvrdo, vojensky! Mojím športom bol sebazápor, bičovanie, pôst. Otec, gróf, sa díval na mňa nechápavo. Nechápal ani moju zbraň značky Aske­tika!

Priznám sa, že výcvik mi vždy nechutil. Neraz sa mi chcelo z terénu zutekať. Vtedy som si dal otázku: «Čo mi osoží zmäkčilosť... povoľnosť... lenivosť... pre večnosť?» Večnosť... večnosť... večnosť je moja pevnosť! Túto chcem dobyť!

Posielali ma na tance, hry, poľovačky. Posielali ma na kráľovský dvor.

Poslúchol som. Nie, nebol som čudák, úhybkár od sveta. Mal som možnosť vidieť i skúsiť veľa. Všade som však šiel so svojou zbraňou asketika a s presným výpočtom: «Čo mi to osoží pre večnosť?» Ak som cítil, že to nemá cenu večnosti, nebolo sily, ktorá by ma pohla čerpať z toho pôžitok!

Eucharistia a Nepoškvrnená boli mojimi vychovávateľmi, radcami, najmilšou spoločnosťou. V jednom ma nechápali. V mojej umŕtvenosti v styku so ženami. Poznanie a obdivo­vanie ich krásy mi neosožilo pre večnosť. Možno tebe brat, sestra, možno tebe neosoží kariéra... peniaze... Len sa skús tak úprimne, sám seba opýtať pred tou a onou príležitos­ťou... spoločnosťou... pred «podmienkou postupu» v pla­te... funkcii: «Čo mi to osoží pre večnosť?» Potom dobre počúvaj odpoveď svedomia!

Láska nepoškvrnenej Panny bola so mnou a láska k ne­poškvrnenej Panne bola vo mne! To mi stačilo! To mi udá­valo tón a smer! Táto láska mi dala dosť sily zvíťaziť nad všetkými prekážkami postavenia, majetku, i nad otcovými slzami, hrozbami, že som predsa s jej pomocou zakotvil v prístave Spoločnosti Ježišovej. Ani tu som neodložil zbraň asketiku, ani tu som nezabudol na svoje vojenské tajomstvo dobývania: «Čo mi to osoží pre večnosť?»

Od Boha prešiel som na druhú rovinu lásky, na lásku 1 blížnym. V Ríme vypukol mor. Prihlásil som sa do ošetro­vateľskej služby. Predstavení sa zdráhali, že je to ťažký front! Čo na tom! Čo môže byť ťažké pre vojaka, keď vidí na dosah dobytie pevnosti? Čo na tom, že som bol ranený? Pevnosť som dobyl: «Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď dušu položí za priateľov!» (Jn 15,13).

Splnil som Ježišov príkaz lásky. Mohol som s istotou povedať: Idem do raja!

Brat, sestra! Počuli sme dnes referát 23-ročného Alojza, rehoľníka Spoločnosti Ježišovej. Skúsme sa mu aspoň v jednom podobať:

Večer čo večer sa navyknime opýtať: «Čo mi osožil dnešný deň pre večnosť?»

KONÁM

Začnem s touto otázkou dnes! Pokúsim sa zamávať so zbraňou značky «Asketika — Seba­zápor!»