Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

1 Pt 1, 3-9, Mk 10, 17-27

Jeden partnerský pár sa vyjadril: Nepôjdem sa do kostola sobášiť, lebo tam sa musí kľačať.

Premietam si v duchu sobášne obrady a nevidím, žeby čo len chvíľu museli snúbenci kľačať – najmä ak je obrad mimo sv. omše. Jedine ak by šlo o pokľaknutie pri príchode a odchode z kostola, ako úcta Ježišovi v eucharistii.

Je však zjavné, že dnešný človek nerád kľaká. Vidím to v spovednici v ktorých je možnosť kľaknúť si, alebo sadnúť. Deti a mladí si radšej sadnú. Starí ľudia – mnohí s námahou – si kľaknú. Prečo? Mladí kľaknutie asi považujú za príliš kajúcne.

V dnešnom evanjeliu sme počuli: Keď sa Ježiš vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Je to pre mňa prekvapujúce. U Židov totiž nebol zvyk kľačať – aspoň tak som sa kedysi učil. Oni sa postavili pred Boha a tak sa modlili.

V evanjeliách vidíme kľačanie tiež zriedka. Evanjelista Lukáš píše: Potom vyšiel von a ako zvyčajne šiel na Olivovú horu a učeníci išli za nim. Keď prišiel na miesto... kľakol si a modlil sa (22,39-41). Evanjelista Matúš však píše: Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: „Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (26,39). To si však nemusí odporovať, lebo Pán Ježiš mohol začať modlitbu kľačiaci a potom mohol „padnúť na tvár“.

V prvotnej cirkvi sa kľačanie objavuje: Prvý mučeník Štefan pri kameňovaní si kľakol a zvolal veľkým hlasom: "Pane, nezapočítaj im tento hriech." A len čo to povedal, zomrel (Sk 7,60). Asi to nebolo pod ťarchou zranenie, lebo Skutky apoštolov pri vzkriesení Tabity píšu: Peter poslal všetkých von, kľakol si a pomodli sa. Potom obrátený k mŕtvole povedal: "Tabita, vstaň!" Ona otvorila oči a keď videla Petra, posadila sa. (Sk 9,40)

Kľačanie vidíme i pri rozlúčke Pavla v Milete: Keď to povedal, kľakol si a modlil sa s nimi všetkými. (Sk 20,36). Zaujímavé je aj svedectvo pri rozlúčke s Pavlom v Týre: Keď tie dni uplynuli, vybrali sme sa na cestu. Všetci aj s manželkami a deťmi nás odprevadili až za mesto. Na brehu sme si kľakli a pomodlili sme sa. (Sk 21,5).

Zastavme sa pri poznámke evanjelistu Mareka ktorý popisuje zosmiešňovanie Ježiša rímskymi vojakmi, ktorí ho na posmech vyhlasovali za kráľa, bili ho trstinou po hlave, pľuli naňho, kľakali pred ním a klaňali sa mu (15,19). Rimania zvykli pokľaknúť pred cisármi, ktorí si pripisovali božské postavenie.

Kľakajúci muž z evanjelia iste nebol Riman. A pred Ježišom nepokľakol preto, žeby ho považoval za Boha. Asi preto mu Pán Ježiš tak zvláštne povedal: Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Asi chcel povedať, že jedine Boha máme nasledovať a pred nim kľakať. A nasledovať ho veľmi dôsledne, aby sme nedopadli ako ten muž, ktorí zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.

Turzovka, 28.5.2018