Sk 18, 9-18, Jn 16,20-23a

O smútku som hovoril včera, ako aj v predchádzajúcich rokoch v tento deň.

Viď linky dole. Dnes si povedzme niečo o: V ten deň sa ma už nebudete na nič opytovať.

Pána Ježiša sa často pýtali provokatéri, aby ho podchytili v reči a moli obžalovať, prípadne „zhodiť“ pred ľuďmi (Platenie dani, čo s cudzoložnicou...). Niektorí úprimne, aby sa poučili (Koľko bude spasených, ktoré prikázanie je najväčšie - aj to v niektorých prípadoch bolo provokačné).

Zdá sa, že apoštoli sa pýtali dosť, keď im Majster povedal: V ten deň sa ma už nebudete na nič opytovať.

Ako je to s našimi otázkami?

Dieťa preto rýchle napreduje v duchovnom raste, lebo sa pýta. Niekedy sa nám to môže zdať až otravne. Nehanbia sa pýtať. Ináč je to s nami dospelými. Hanbíme sa pýtať, aby sme neprezradili, že to nevieme. Niekto to pekne vyjadril: Ak sa opýtaš, si hlúpy päť minút, ak sa neopýtaš si hlúpy celý život.

Kedy sme povinný pýtať sa, hľadať odpovede? Vyjadruje to dobre pán biskup V. Judák, v knihe Kristova Cirkev: Štúdium cirkevných dejín má každého povzbudiť ďalej sa pýtať, ďalej bádať, aby si odpovedal na otázky, ktoré sú pre neho dôležité. Len tak si možno uvedomiť veľkosť dedičstva, ktoré nám Cirkev prináša a len tak možno z jeho sily žiť.

Biskup Keppler píše: Kto si svoj bolestný stav ničím nezavinil, býva v pokušení búriť sa, reptať. "Prečo práve ja?" - to je otázka, na ktorú človek ťažko nájde odpoveď. Biskup preto radí pýtať sa: „Prečo práve ja by som mal byť bez utrpenia?" Treba sa skloniť pred nepochopiteľným Božím rozhodnutím. Niekedy to človek pochopí zanedlho, niekedy až po rokoch a možno až vo večnosti sa ukáže, aká veľká to bola vlastne milosť.

Máme sa pýtať Boha, máme vôbec právo sa takto pýtať? Nie je to rúhanie? Panna Mária sa tiež pýtala: Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?

Máme dokonca klásť otázky pri čítaní Božieho slova, ktoré nám zároveň i odpovedá. Herbert SIMON v II. Kapitole knihy: BIBLICKÉ OHLASOVANIE píše (- upravené pre čitateľa):

Počas čítania si musíme položiť konkrétne otázky v spojení s textom. Čítanie i uvažovanie musia byť tvorivé. Kto číta biblický text, musí sa pýtať: Čo hovorí daný text o Bohu? Čo hovorí o človeku? Čo text hovorí mne: v ktorom bode vyvoláva pozitívne reakcie, v ktorom mieste súhlasím s textom a prečo, v ktorom mieste vzbudzuje negatívne reakcie? V čom sa moja skúsenosť kryje s Božím Slovom, a v čom vyvoláva opačné reakcie? Čo text žiada? Čím ma znepokojuje? Čo by som chcel zamlčať a prečo? Aký je motív negatívnej reakcie, toho nedostatočného osvojenia? Alebo je text príliš náročný a ja chcem byť málo poddajný Bohu? V akej situácii života mi bol tento text útechou, pomocou, oporou? V akej situácii a komu bol tento text povedaný? Čitateľ sa musí vcítiť do situácie tamtých rokov, do situácie a potreby kresťanskej obce. Musí sa tiež zastaviť nad niektorými dôležitejšími a zvučnejšími vyjadreniami textu s teologickým obsahom. Aké obsahové spojenia vyvolávajú jednotlivé slová vo mne? Počas tejto meditácie biblický text sa čoraz viac oživuje, stáva sa plastický. Toto všetko však má byť modlitbou, ktorá vedie k objaveniu Ducha Božieho, ktorý sa zjavuje v slove Písma.

Nezabúdajme, že sa máme pýtať nielen iných, nielen Boha, ale aj seba. Zaznelo to už aj vo vyššie citovanom texte. Tu patrí aj spytovanie svedomia, ktoré by malo byť samozrejmosťou nielen pred spoveďou, ale každý večer.

A nemáme sa pýtať s pohľadom na iných: Čo to do neho vošlo? To vedie k súdeniu a ohováraniu. Ak chceme rásť, musíme si položiť inú otázku: Ako vidím túto situáciu ja? Nie je môj pohľad zlý? Musíme si uvedomiť, že čosi v nás každú udalosť posudzuje, diktuje naše reakcie a privádza k skúsenosti, ktorá prispeje k nášmu rastu, alebo nás naplní trpkosťou.

V ostatom čase často počuť otázku: Kam kráčaš ľudstvo? Kam kráčaš človek? A aj my sa musíme pýtať: Kam kráča náš život? Znamená to hlboko a zodpovedne uvažovať o ceste nášho života. K čomu ideme, čo očakávame, k akým hodnotám kráčam? Čo je tou slepou ulicou nášho života, ktorá nikde nevedie? Podobajú sa naše snaženia Ježišovým, ktorý kráčal, aby slúžil svojmu Otcovi a ľuďom? Podobajú sa naše snaženia Panne Márie, ktorá sa ponáhľala, aby slúžila Alžbete? Nemali by kráčať aj k tým ľuďom, ktorí žijú okolo nás, ktorí však nepoznajú Krista, ktorí neveria v Boha, ktorým by sme mali priniesť radostnú zvesť evanjelia? Veď koľko je v našich farnostiach mladých ľudí, ktorí boli na prvom sv. prijímaní, birmovke a kde sú? Koľko je zväzkov, ktoré nie sú sobášení v kostole?

Máme sa čo pýtať, ale dosť toho aj vieme. Čo vieme, to uskutočňujme v živote a pýtajme sa, aby sme rástli vo viere.

Turzovka, 11.5.2018