Dušičky – nešťastný názov.

Čo si pod týmto pojmom predstavujete?

Prívlastok „dušičkový“ – to si vieme predstaviť. Napríklad dušičkové počasie – pochmúrne, jednoducho špeciálne počasie.

Ale dušičky?! Možno my starí si spomenieme na dávne české filmy o vodníkoch, ktorí dušičky väznia v nejakých hrnčekoch.

Som rád, že dnešný deň sa oficiálne volá Spomienka na všetkých verných zosnulých.

Nepáčia sa mi ani modlitby „za duše zomrelých“, ako aj formulácia „privlastniť odpustky dušiam zosnulým“. Som rád, že vo formulároch sv. omši na dnešný deň (a sú tri) sa modlíme takto:

V prvej sv. omši:

... aj našich zosnulých vzkriesiš... – modlitba dňa

... všetkých verných zosnulých prijmi... – nad obetnými darmi

... prijmi do vlasti svetla a pokoja všetkých našich zosnulých... – po prijímaní

V druhej sv. omši:

... zmiluj sa nad svojimi zosnulými služobníkmi.... – modlitba dňa

... prosíme ťa za tvojich zosnulých služobníkov... – nad obetnými darmi

... očisti našich zosnulých bratov a sestry,... – po prijímaní

V tretej sv. omši:

...daj našim zosnulým bratom a sestrám... – modlitba dňa

... prijmi tieto obetné dary za všetkých našich bratov a sestry.... – nad obetnými darmi

... priviň k sebe našich zosnulých bratov a sestry... – po prijímaní

Vidíte? Ani raz nie sú spomínané „duše“, tobôž „dušičky“. Človek je kompletný s dušou, telom i duchom. Vo vyznaní viery je veta, ktorú si malo uvedomujeme (preto, že je na konci?): Verím ... v tela z mŕtvych vzkriesenie...

Poviete: slovičkárenie. Nie. Formulácia je dôležitá. Slová vnášajú predstavu a potom aj naše postoje. Ak budeme hovoriť o dušičkách, dušiach, tak nás to vedie k predstavám, ktoré som načrtol v úvode. A prídeme potom k niečomu pochmúrnemu, ponurému a naviac nepravdivému. A čo je horšie nepríťažlivému, ak si to prenesieme na večný život všeobecne, nielen na očistec (ktorý si predstavujem ako priestor na dozrievanie pre Božie kráľovstvo). 

Bolo by dobre, keby sme sa už konečne zbavili starozákonného šeolu.  

V pôvodných jazykoch sa v Biblii viac ako 70-krát vyskytuje hebrejské slovo šeol alebo jeho grécky ekvivalent hádes. Obe slová súvisia so smrťou – mne to trochu pripomína dušičky. Vo väčšine jazykov neexistuje slovo, ktoré by presne zodpovedalo významu spomenutého hebrejského a gréckeho slova.

Preto napríklad Katechizmu Katolíckej cirkvi (KKC) používa tento vyraz:  

633 Miesto pobytu mŕtvych, kam mŕtvy Kristus zostúpil, nazýva Písmo podsvetím, Šeolom, alebo Hádom, lebo tí, čo sa tam nachádzajú, sú zbavení nazerania na Boha. Taký je v skutočnosti osud všetkých mŕtvych, zlých i spravodlivých, ktorí čakali na Vykupiteľa, čím sa nechce povedať, že by ich údel bol rovnaký, ako to poukazuje Ježiš v podobenstve o chudobnom Lazarovi, ktorého „prijali do lona Abraháma“. „Práve to sú tie sväté duše, ktoré očakávajú svojho Osloboditeľa v lone Abraháma, ktoré Ježiš Kristus oslobodí, keď zostúpi k zosnulým. Ježiš nezostúpil do podsvetia, aby vyslobodil odsúdených, ani aby zničil peklo odsúdenia, ale aby vyslobodil spravodlivých, ktorí Ho predišli.

634 “Preto sa Evanjelium zvestovalo aj mŕtvym...“ (1 Pt 4,6). Zostúpenie do podsvetia je úplným zavŕšením evanjeliového ohlasovania spásy. Je poslednou fázou mesiášskeho poslania Ježiša, zhustenou fázou v čase, ale nesmierne rozľahlou, pokiaľ ide o jej skutočný význam šírenia vykupiteľského diela všetkým ľuďom všetkých dôb a všetkých miest, lebo všetci, čo sú spasení, stali sa účastníkmi Vykúpenia.

635 Kristus teda zostúpil do hlbín smrti, aby „mŕtvi počuli hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, aby žili“. Ježiš „Pôvodca života“ (Sk 3,15) „svojou smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2,14-15). Odvtedy vzkriesený Kristus „má kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1,18) a „v mene Ježiša sa zohýna každé koleno v nebi, na zemi a v podsvetí“ (Flp 2, 10).

Toľko KKC.

 Šeol zodpovedá našej dušičkovej predstave, lebo starozákonný človek ešte nepoznal Ježišovo zmŕtvychvstanie. Ale ako sme sa dočítali v KKC Ježiš prišiel k nim z evanjeliom – radostnou zvesťou.

Poďme ešte k bohatému stolu Božieho slova dnešného dňa.

Prvá sv. omša:

Jób prehovoril takto: „Bár by moje slová boli napísané, bár by ich zaznačili do knihy železným rydlom a olovom, aby navždy zostali vrýpané do skaly.

Ja viem, že môj vykupiteľ žije a ako posledný bude stáť nad prachom; a hoc moja koža bude rozrušená, zo svojho tela budem vidieť Boha. Veru, ja sám ho uvidím.“ Nehovorí o duši.

Druhé čítanie - Pavol Korinťanom: Bratia, vieme, že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás a postaví nás s vami.

Evanjelium - Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.

Nie sú spomínané žiadne duše.

Druhá sv. omša:

Prvé čítanie: Duše spravodlivých sú v Božích rukách, muka smrti sa ich nedotkne. Tu je spomínaná duša, ale v kontexte Starého zákon, nie v zmysle ako ju chápeme my.

Druhé čítanie - Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej.

Evanjelium - Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Duša neje.

Tretia sv. omša:

Daniel píše: A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; jedni na večný život, druhí na večnú potupu.

Druhé čítanie: Sv. Pavol Korinťanom: Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána. To vzdialenie z tela sa dá chápať ako ďalej píše: ukázať sa pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé.

Evanjelium píše o múdrych a hlúpych pannách, teda o pripravenosti na Božie kráľovstvo.

Dlhá, 2.11.2017