Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

 Bar 1, 15-22, Lk 10, 13-16

Zdá sa, že ničoho sa tak človek nebojí, ako priznania viny.

Keď sa niečo dobré podarí v rodine, v podniku v športe..., má to veľa autorov – všetci sa k úspechu hlásia a sú naň hrdí. V týchto dňoch som zachytil ako sa k úspešnému futbalistovi Neymarovi prihlásil tréner, ktorý ho mal objaviť ako šesťročného. Koľkí ďalší si robia zásluhy na jeho dobrých výkonoch.

 Keď niečo nevyjde, nik nie je za to vinný. Počuli ste trénera, ktorý sa priznal, že zle vychoval hráča, rodiča, že zle vychoval dieťa? A to nehovorím o politikoch. Hľadajú sa objektívne príčiny, rôzne výhovorky. Uvažovali ste prečo je to tak? Kto si prizná vinu?

Možno je to už vo výchove, v neprimeraných trestoch pre dieťa v útlom veku za niečo, čo je mimo jeho chápania. Preto sa bojí priznať, že niečo zlé urobilo. Alebo naopak v presviedčaní dieťaťa, že je to najlepšie, že ono všetko zvládne. To je viac terajší trend. A ono si má priznať sklamanie?!

Ako z iného sveta sa číta kajúca modlitba Barucha. Preto predkladám z nej dlhší citát:

 Pánovi, nášmu Bohu, pristane spravodlivosť a nám zahanbená tvár...; lebo sme zhrešili pred Pánom, neverili sme mu a nepočúvali sme hlas Pána, svojho Boha, a nekráčali sme podľa nariadení Pána, ktoré nám predložil.

Odo dňa, čo Pán vyviedol našich otcov z egyptskej krajiny, až po tento deň sme sa vzpierali Pánovi, svojmu Bohu, konali sme neuvážene a nechceli sme počuť jeho hlas....

Nepočúvali sme hlas Pána, svojho Boha, nepočúvali sme slová prorokov, ktorých nám posielal; všetci sme išli za hlasom svojho zlého srdca, slúžili sme cudzím bohom a páchali sme zlo pred očami nášho Boha.

Nuž, je to aj z iného sveta. Z čias, keď bol starozákonný ľud v babylonskom zajatí, keď bol pokorený, keď už nevidel žiadne východisko, iba sa obrátiť k Bohu. Dokresľuje to aj 79 žalm:

Mŕtvoly tvojich služobníkov

dali za pokrm vtákom lietavým *

a divej zveri dávali telá tvojich svätých.

Rozlievali ich krv ako vodu vôkol Jeruzalema *

a nemal ich kto pochovať.

Susedia nás začali potupovať *

a okolití ľudia haniť a vysmievať.

Čo poviete, až tak ďaleko, do takej biedy musíme prísť, aby sme si priznali vinu? Aj nad nami musí Pán Ježiš zvolávať Beda, ako nad Korozain a Betsaidou?

Prečo Ježiš lamentuje nad týmito mestami? Lebo nerobia pokánie aj keď videli zázraky, ktoré sa u nich stali. Aj hriešne mesta by už boli v kajúcom rúchu sedeli v popole a kajali sa.

Základom ku kajúcnosti podľa Barucha je osobná a národná tragédia. Podľa Ježiša je treba mať otvorené oči a vidieť zázraky. A nie sme ich svedkami? Nachádzajme vo svojom živote Božie dobrodenia, ďakujme za ne a usilujme sa o nápravu, aby sme nemuseli prísť k tragédii, akú spomína Ježiš nekajúcim mestám: Do pekla sa prepadneš!

Prestaňme sa už detinsky vyhovárať. A nepoužívajme zvraty typu: Mám hriechy, ako každý iný, človeku sa pritrafí zhrešiť, nič také nemám, čo už ja môžem zhrešiť.

Tiež „perfektné“ sú „zaobaľovačky“, krútenie sa a hovorenie, len aby som nič na seba nepovedal: No, to je tak so mnou, už sa niečo pritrafí, ale nič také veľké, však všetci sme hriešni, musíme si dávať pozor, lebo je taká doba a človek veľmi ľahko upadne do hriechu, ale nie je to zas také veľké, lebo ja som bol vychovaný nie tak ako tá dnešná mládež, jaj my sme museli poslúchať, všetkých zdraviť a uctiť si ich, a mňa učili modliť sa od detstva, však všetci sme hriešni, musíme si to priznať, kto už je dnes bez hriechu, ale, viete v takej rodine sa nedá nehrešiť... Toľko slov a žiadna kajúcnosť!

Čo priznajú títo „trápitelia spovedníkov“? Vyznajú dokonca aj so slzami v očiach: Mám strašne veľký hriech. Nebol som v kostole, lebo tak som kašlal, aj som sa obliekol, ale nemohol som ísť, nechcel som všetkých vyrušovať a zlomila ma veľká horúčka, celý som sa chvel. Tak som sa doma vyplakal, že som nemohol ísť do kostola. Však mám veľký hriech, ale prišiel som sa vyspovedať, aby som mohol ísť na sväté prijímanie. Áno, takýto „kajúcnik“ má veľký hriech, lebo Nebeského otca považuje za najväčšieho despotu, ktorý nie je schopný uznať ani len chorobu.

Tiež sú schopní so slzami v očiach vyznať všetky hriechy zlého suseda, rodiny, ako musia pri nich trpieť!

Čo teda s tým pokáním, úprimnosťou k sebe pred Bohom? Nechám to na vás. Predsa ešte niečo: Zanechajme hlúpe výhovorky.

Turzovka, 6.20.2017