Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Jer 23, 5-8, Mt 1, 18-24

 Zaužíval sa pekný a výstižný pojem – spomienkový optimizmus. Vyjadruje to, že máme tendenciu spomínať z minulosti na to pekné a dobré. Napríklad: Boli krajšie Vianoce, lepšie zimy, viac snehu... Aj v oblasti ekonomickej:  Všetko bolo lacnejšie, ľahšie sa žilo, toľko stal rožok, pivo...

Pritom môže ísť skutočne o spomienkový optimizmus. Porovnajme si to: Mohli si naši rodičia dovoliť na Vianoce to čo my? Pripravovali sa na také bohaté Vianoce?

Tak isto je aj národný spomienkový optimizmus: To boli časy, ľudia sa obetovali pre národ. Aj to nemusí pravdou, veď koľko ich kolaborovalo! Iný postreh: V dobe keď boli boháči, našiel sa nieto kto im bral a dával chudobným; a tak sme vytvorili mýtus Jánošíka. V dobe útlaku sa národ vždy vracia k svetlým obdobiam svojej existencie.

Takýto národný spomienkový optimizmus mal aj starozákonný ľud. Hovorili: „Ako žije Pán, ktorý vyviedol synov Izraela z egyptskej krajiny.“ (1. čítanie). V ťažkých chvíľach si pripomínali tieto udalosti vyslobodenie z Egypta – vlastne každú veľkú noc.

Prorok Jeremiáš to pripomína národu keď sa ocitol v Babylonskom zajatí a a hovoril, že nasledujúce generácie budú hovoriť: „Ako žije Pán, ktorý vyviedol a priviedol potomstvo Izraelovho domu zo severnej krajiny a zo všetkých krajín.“

Jeremiáš prechádza zo spomienkového optimizmu do optimistickej budúcnosti. Predpovedá mesiáša: vzbudím Dávidovi spravodlivý výhonok, kráľa, ktorý bude múdro panovať a uskutoční právo a spravodlivosť na zemi.

Aj keď Jeremiášovo proroctvo vyzerá radostne, vôbec to nebolo jednoduché. Proroctvo nás priviedlo k Dávidovmu spravodlivému výhonku a do reality - a to tvrdej.

Medzi veľké ľudské bolesti patri sklamanie a zvlášť bolia sklamanie v ľuďoch, do ktorých sme vkladali nádej, mali sme ich radi. Presne toto zažil aj svätý Jozef. Možno iba niektorí sa vedia vžiť do bolesti sv. Jozefa, keď videl po návrate Panny Márie od Alžbety, že čaká dieťa a on nie je jeho otcom.

Čo z toho pre nás vyplýva? Môžeme si dovoliť spomienkový optimizmus. Kto ho nemá zvyčajne sa vlečie životom, spomína iba na ťažké bolestné udalosti a väčšinou si tým ospravedlňuje nejakú závislosť – to sú tie zranenia z minulosti. Skúste si získať dôveru človeka, ktorý je na niečom závislý. Vypočujeme si hromadu zranení!

Ak sami spomíname iba na bolestné udalosti zo života, vedie nás to k nevrlosti, oberá nás to o energiu a vedie k sebaľútosti. Nemôžme potom chváliť Pána.

Buďme teda v realite! Ak je ťažká, ako bola realita sv. Jozefa, nezúfajme. Môže sa ľahko zmeniť v dobro ako sa to stalo Jozefovi.

Každopádne majme optimistickú budúcnosť. Veď v jeho dňoch bude prekvitať spravodlivosť a plnosť pokoja naveky.    

Turzovka, 18.12.2014