Uvedenie do bohoslužby:
V každej dobe sú ľudia na okraji spoločnosti, zlí, hriešni, na ktorých sa tí, čo sa považujú za poriadnych, pozerajú zhora.
Sú medzi nimi vyslovení darebáci, ale i slabosi a chorí. Sú rôzne cesty a dôvody, pre ktoré sa dostali do zlej situácie. Čo s nimi? Väznice a polepšovne často k náprave nepomôžu. Počúvajme, ako na tuto otázku odpovedá dnes Božie slovo.
Ale najskôr sa postavme na správne miesto: nie nad nich, ale vedľa nich. Oľutujme vlastné previnenia!
Uvedenie do čítaní:
- 2 Sam 12,7-10.13
Prvé čítanie patrí medzi známe rozprávania zo Starého Zákona. Kráľ David sa dopustí zločinu: dá zabiť svojho dôstojníka Uriáša, aby si mohol vziať jeho manželku. Teraz budeme počúvať ako ho prorok privedie k ľútosti.
- Gal 2,16.19-21
Sv. Pavol Galaťanom i nám pripomína, že odpustenie našich hriechov nedosiahneme zo skutkov podľa zákona starých Izraelitov, ale pre vieru v Ježiša, ktorý sa obetoval za naše hriechy.
3. Lk 7,36-8,3
Ústredným motívom dnešného evanjelia je rozprávania o odpúšťajúcej moci viery a lásky, ktorá človeku umožňuje nový začiatok života. Ako sa správa Pán Ježíš k hriešnej žene, tak sa chce správať i ku každému z nás.
DVA POSTOJE
Návštevy v dnešnej dobe nebývajú bežné, ako v minulosti, keď sa „len tak“, išlo k susedom na kus reči. Teraz je to návšteva najbližších, pripadne pri oslavách.
Zdá sa, že v časoch Pána Ježiša boli návštevy časté a aj on bol na ne pozývaný.
Pohostinnosť sa považovala za samozrejmosť a mala i určitý „protokol“. Patrilo k nemu to čo Ježiš vyčíta hostiteľovi: nedal si mi vodu na nohy...nepobozkal si ma... hlavu si mi olejom nepomazal...
Proti protokolu sa previnila i žena, ktorá s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.
Na jednej strane porušenie povinnej úcty hostiteľa, na druhej strane až trápna, prehnaná úctivosť.
Prečo ta rozdielnosť? Prečo rozdielny postoj k Ježišovi?
Farizej Šimon hovorí: Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica. Pozval ho, aby zistil čo je zač, presnejšie, aby sa ubezpečil o tom, že nie je prorok. Bol akoby dopredu rozhodnutý. Hľadal len dôkazy pre svoje tvrdenie. Preto Ježišovi nepreukazoval pohostinnosť, neprejavuje ani povinnú úctu!
Žena je na pokraji spoločnosti. Je hriešnica. Vidí však v Ježišovi niekoho, kto jej môže pomôcť. Preto robí „čudné vedci“.
Dôvod rozdielneho postoja treba hľadať vo viere. Viem, že to vyznieva schematicky. Preto si posvieťme na túto problematiku.
Občas počujeme sťažnosti, že je medzi nami stále viac neveriacich. Ale to je mylný dojem. Neveriaci ľudia nežijú vôbec – tí končia samovraždou – tvrdí český publicista L. Simajchl.
Ľudia medzi nami sú všetci veriaci, každý verí niečomu alebo niekomu - inak by nemohol žiť.
Na faru prídu snúbenci zahlásiť sobáš. On povie: „Som katolík.” Ona hovorí: „Ja neverím v nič.” - A kňaz jej odpovie: „Ale veríte, iste v niečo veríte. Napríklad iste veríte svojmu snúbencovi, inak by ste si ho nebrala. Iste veríte, že si spolu založíte pekný domov, inak by ste sa nevydávala.“
Žena z dnešného evanjelia verila, že Ježiš jej pomôže.
Každý, kto žije, je nejako veriaci. Minulú nedeľu sme hovorili, že dnešný človek verí dokonca aj v modly. Áno, je to každý závislý človek.
Jedni veria v moc peňazí a protekcie, iní v moc politickej ideológie. Iní veria na horoskopy a amulety. Niektorí v seba (narcisti).
My, kresťania, veríme v Božiu lásku, veríme v moc dobra. Kde nie je viera v Boha, nastupuje viera v povery - v tom je ten rozdiel.
Svätý Pavol dnes v druhom čítaní hovorí: ...žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. A my, kresťania, môžeme k tomu povedať: „Ja tiež chcem žiť vo viere v Syna Božieho.”
Ako prísť k viere v Ježiša? Základ je v správnom videní seba.
Pomôžme si opäť postojmi hlavných aktérov dnešného evanjelia.
Ako sa videl farizej? Ako žena?
Farizej:
Potreboval Pána Ježiša? Pozval ho možno kvôli prestíži, čo ak je prorok a je známy v okolí.
Je symbolom tých veriacich ktorých môžeme nazvať „čosisti“ – čosi existuje, lebo sa mi vtedy to a to splnilo, snívalo sa mi, niečo musí byť na tom...
Farizej nepreukázal Ježišovi úctu. Takíto „veriaci“ nepreukazujú úctu Bohu. Nepotrebujú sa k nemu obracať a ak, tak povedia pár modlitbičiek naučených v detstve, občas idú do kostola, dajú sa nahovoriť aj na príležitostnú, formálnu spoveď... – čo ak niečo je! A ak naozaj je, aby sa pred nim (Bohom) ukázali dobrí!
Neuvedomujú si, že viera v Syna Božieho oslobodzuje človeka od povier, od strachu od všelijakých strašidiel. Viera v Syna Božieho učí človeka správnemu vzťahu k sebe i k ľuďom. Ale toto takýto „veriaci“ nepotrebujú, lebo sa považujú za dobrých.
Farizej je slušný, korektný človek, ktorý nič zlého nepreviedol. Nepotreboval a nezažil odpustenie. A tak nie je schopný súcitu s hriešnikom, nevie mu odpustiť, mať ho rád.
Hriešnica:
Možno veľa raz chcela zmeniť život, ale... Uvedomila si, že jej v tom pomôže iba Ježiš. Oľutovala svoje hriechy, skoncovala s minulosťou.
Dnešné evanjelium nás prostredníctvom hriešnice učí, nielen ako zvládnuť svoju prítomnosť, ale i minulosť. Koľko ľudí sa plazí životom s tvárou obrátenou spať, do minulosti. „Keby som bol vtedy to urobil, to neurobil!”
Minulosť je mnohým prítomnejšia, než súčasná chvíľa. Ľutujú svoje chyby, to áno, ale nevedia prijať odpustenie, nevedia odpustiť sebe, ani iným.
Potrebujú pochopiť, že až keď sa človek zbaví minulosti, keď prijme odpustenie, môže žiť novým životom v stave, ktorý dnešné evanjelium nazýva pokojom: “Choď v pokoji!” A kto sa naučí ísť životom v tomto Ježišovom pokoji, ten potom je i sám schopný odpúšťajúcej lásky.
Dnešné evanjelium je veľkou školou krásneho života v duchu viery. Ústredným motívom je rozprávania o odpúšťajúcej moci lásky. Odpustenie umožňuje nový začiatok, nový život. Medzi manželmi, v pracovnom spoločenstve, všade. Kde je odpustenie, tam je láska, tam je Boh.
Je tu naznačená i dosť prekvapujúca druhá strana mince: Komu sa menej odpúšťa, ten menej miluje.
Odpustenie veriteľa a láska dlžníka, by mala byť vzájomná spätná väzba. Kto má rád, ten odpúšťa. Komu sa odpúšťa, ten má rád. Odpustenie je podoba lásky k blížnemu.
Doteraz v nás žije farizejská zbožná výlučnosť, povyšovanie „dobrých” kresťanov nad hriešnikov. Poslucháč evanjelia by sa mal dnes nájsť nielen v hriešnici, ktorá je zahrnutá Ježišovou láskou a odpustením, ale i vo farizejovi, ktorý sa považuje za dobrého, vyvyšuje sa i nad Ježiša (podozrieva ho a neprejavuje mu bežnú úctu), neodpúšťa a preto je nebezpečie, že ani jemu nebude odpustené.
Dnes sme si pripomenuli, že vlastne niet neveriacich medzi nami. Každý niečomu verí. My kresťania veríme Pánu Ježišovi Kristovi, veríme v moc jeho evanjelia lásky.
Chráňme si túto vieru a snažme sa ju odovzdať ako najväčší majetok i svojim deťom, prostrediu v ktorom žijeme.
Turzovka, 12.6.2016