Gn 2,7-9; 3,1-7, Rím 5,12-19, Mk 4,1-11
Aké posolstvo nám prináša Ježišov príbeh o jeho pokúšaní? Poďme postupne:
Z istého uhlu pohľadu možno pokúšanie považovať za najvýznamnejšie znamenie Ježišovej výnimočnosti, odlišnosti od ostatných ľudí. V skutočnosti možno nebudeme ďaleko od pravdy, ak povieme, že hlavným cieľom rozprávaní o Ježišovom pokúšaní je práve poukázať na túto jeho jedinečnosť, unikátnosť – teda svätosť.
Ježišova genealógia u Matúša (Rodokmeň Ježiš Krista, syna Dávidovho) dokazuje Ježišov legálny nárok na Dávidov trón, hoci Ježiš svoj kráľovský titul chápal nie v pozemskom zmysle, ale ako naplnenie Božích prisľúbení Dávidovi o večnom kraľovaní jeho potomka – a to je možné len na nebeskom tróne.
Ježišovo narodenie z panny ako aj jeho krst v Jordáne sú božským potvrdením Ježišovej hodnosti Mesiáša – Kráľa Izraela.
Jeho pokúšanie na púšti sú z tohto pohľadu dôkazom jeho morálnej kvalifikácie zasadnúť na trón, ktorý mu dá Boh.
Od chvíle krstu v Jordáne stojí pred nami Ježiš ako Boží Syn, ku ktorému sa Boh sám priznal ako k svojmu „milovanému synovi“ a potvrdil to vyliatím svojho Ducha, Ducha lásky na Ježiša.
Vedený Duchom Ježiš odchádza na púšť, symbolizujúcu sídlo Satana v tomto svete, aby sa mu postavil zoči-voči na jeho vlastnej pôde a dokázal mu, že Satan nad ním nemá moc – a aby tým predpovedal zlomenie jeho nadvlády nad celým ľudstvom. Ježiš na seba berie tri skúšky, ktoré majú potvrdiť jeho víťazstvo nad Satanovými nástrahami – má ukázať, že nepodlieha žiadostivosti, pýche ani neposlušnosti – trom veciam, v ktorých zlyhali prví ľudia v raji.
Krátko porovnajme Ježišovho pobyt na púšti so starozákonnými predobrazmi, spomenieme len skutočnosť, že Ježiš chce svojou vernosťou Bohu na púšti, kde Boží ľud kedysi mnohokrát odpadol od Boha, ukázať svoju vernosť Bohu, a vyjsť z púšte ako nový Mojžiš, ktorý založí nový Boží ľud. Boh zámerne vedie svojho Syna na púšť, aby tam osvedčil jeho vernosť v protiklade voči nevernosti Izraela.
Satan si pri pokúšaní Ježiša od začiatku osvojuje ten pohľad, podľa ktorého je Ježiš naozaj Boží Syn, hoci toto tajomstvo je pred Satanom istým spôsobom skryté, a Satan ho neprijíma ako nevyvrátiteľný fakt, skôr ako hypotézu. Satan však nechce priamo spochybňovať Ježišov osobitý vzťah voči Bohu, na svoj útok potrebuje nejakú reálnu základňu, niečo, čomu Ježiš naplno verí, podobne ako prví ľudia spočiatku verili v Božiu lásku. Chce však tento Ježišov vzťah voči Bohu rozkolísať a následne ho zničiť.
Prvé pokušenie
U Matúša sa podobne ako u Lukáša (Marek pokušenia nešpecifikuje) týka tela a jeho potreby – jedla, je teda nasmerované na žiadostivosť (nielen v telesnom ale aj v duchovnom zmysle), resp. na vzbudenie „zlej žiadostivosti“ u Ježiša, keďže ani prví ľudia „zlú (resp. neovládanú) žiadostivosť“ najprv nepoznali, keďže nebola súčasťou „rajskej“, teda pôvodnej prirodzenosti človeka nenarušenej hriechom. Toto pokušenie treba určite dať do súvisu s neovládanou žiadostivosťou Izraelitov, ktorou neustále pokúšali Boha na púšti počas svojho Exodu z Egypta.
Satan tu však neútočí priamo na Ježišovu telesnú žiadostivosť, ktorú má Ježiš plne pod kontrolou, ale na jeho závislosť na Bohu v protiklade k jeho vlastnej božskej moci. Satan vyzýva Ježiša ku konaniu, ktoré je nezávislé na Bohu a nezlučiteľné s jeho poslaním od Boha. Boh aj na púšti využíval hlad a smäd svojho ľudu, aby ho naučil, že najdôležitejšie je poslúchať Božie slovo.
Poslušnosť Božiemu slovu je zárukou, že Boh sa o svoj ľud postará. Poslušnosť Bohu a jeho slovu je najdôležitejšou vecou na svete, a nič, ani hlad a smäd ani nijaká potreba ľudskej žiadostivosti nesmú človeka z tohto zákona životodarnej poslušnosti vymaniť, lebo následkom takej nezávislosti na Bohu by bola smrť – v prvom radu duchovná, a následne aj fyzická, ktorá je jej obrazom – ale aj predobrazom večnej smrti.
Hlad a smäd ako aj iné (aj duchovné) potreby pozemského života (napr. túžba po láske), teda ľudská žiadostivosť, však dokážu rozkolísať dôveru človeka v Božiu lásku, ale to nebol Ježišov prípad. Ježiš sa plne spoliehal na Božiu lásku, ktorá nasýti jeho potreby. Veril Božiemu slovu o potrebe dôvery v Božiu starostlivosť o ľudské potreby (ako sme to počuli minulú nedeľu v úryvku evanjelia zo záveru 6. kapitoly Ježišovej horskej reči u Matúša) natoľko, že nepotreboval využiť svoju vlastnú moc na zabezpečenie si svojich pozemských potrieb nezávisle od Boha, ako to zvyčajne robíme my, ľudia.
Ježiš tu teda vystupuje nie ako Boh, ale ako človek, ktorý sa plne spolieha na Boha, a preto sa môže pre nás stať skutočným príkladom toho, ako máme odolávať „zlej žiadostivosti“, ktorá nás vedie ku konaniu nezávislému na Bohu. Ježiš teda môže doslovne tvrdiť, že jeho pokrmom je plniť Božiu vôľu (por. Jn 4,34), lebo vie, že práve táto jeho odovzdanosť do Božej vôle naplní všetky jeho skutočné ľudské potreby.
Druhé pokušenie
Evanjelisti ho umiestňujú do Jeruzalema, „do svätého mesta“, „na vrchol chrámu“ (nemusí ísť nutne o špic strechy nad svätyňou chrámu, ale len o nejaké vyvýšené miesto chrámového komplexu). Išlo zrejme o videnie, predstavu, ktorú Satan vytvoril v Ježišovej ľudskej fantázii unavenej dlhým pôstom. Toto pokušenie súviselo s Ježišovým nárokom Mesiáša, Kráľa Izraela, ktorý sa podľa Malachiášovho proroctva (Mal 3,1) mal ako Mesiáš predstaviť nejakým výnimočným spôsobom práve v jeruzalemskom chráme.
Nejaké podobné znamenie očakávali od Ježiša aj jeho nepriatelia, ktorí neuznávali jeho mesiášsky nárok (por. Jn 6,30), a práve k takémuto znameniu, ktoré by presvedčivo – a podľa našich ľudských predstáv – preukázalo Ježišovu mesiášsku hodnosť, Satan vyzýval Ježiša. Ide tu teda o problém tzv. mesiášskeho znamenia, ktoré tvorí dôležitý prvok evanjelií v Ježišovej kontroverzii s predstaviteľmi vyvoleného národa. Satan opäť uznáva, že Ježiš je Boží Syn, ale pridáva novú taktiku, aby zmiatol Ježišovu ľudskú myseľ: cituje Božie Slovo, na ktoré sa Ježiš odvolal pri odolaní prvému pokušeniu. Ide o úryvok z 91. žalmu, vv. 11a a 12 (Ž 91, 11a.12). Problém však nebol v citácii Písma, ale vo falošnom zmysle, ktorý chcel Satan tomuto úryvku vnútiť.
Písmo síce na jednej strane vyzýva človeka k absolútnej dôvere v Božiu ochranu veriaceho človeka, ale súčasne zakazuje podrobovať Boha skúške, čo Ježiš dokazuje citátom z Dt 6,16. Zatiaľ čo pri prvom pokušení Ježiš reaguje na Satanov návrh istého konania citátom z Písma, aby ukázal nesprávnosť takého konania, teraz na jeden biblický citát, ktorým Satan odôvodňuje svoj návrh na konanie, reaguje Ježiš iným citátom, ktorý ukazuje správny výklad toho prvého citátu, ktorý Satan „vytrhol z kontextu“, preto Ježiš svoju citáciu začína úvodnou spojkou „ale“ (t.j. tiež, resp. „na druhej strane“). Ježiš tu teda okrem iného poukazuje na potrebu poznania Písma „vcelku“, a nielen niektorých jeho časti.
Človek teda nemá podrobovať Boha skúške podľa svojich vlastných podmienok. Správna procedúra na „vyskúšanie Božej lásky“ je úplné spoľahnutie sa na Boha a plnenie jeho príkazov, ako sa to píše v pokračovaní citátu, ktorý Ježiš uvádza ako návod na vysvetlenie citácie použitej Satanom (por. Dt 6,17). To, na čo tu Satan útočí v ľudskej prirodzenosti, je náš sklon k pýche, ktorú by sme mohli definovať (hoci nedostatočne) aj ako preceňovanie nášho rozumu, nášho úsudku, resp. našej vlastnej autority. Ježiš sa – na rozdiel od Satana – pri výklade Písma nespolieha len na svoj vlastný úsudok, a odmieta Božiu lásku voči sebe podrobiť vlastnej „skúške dôvery“, lebo si uvedomuje, že „nižšie postavený“ (Ježiš ako človek) nemôže dávať do pochybnosti vyššiu autoritu, najmä ak ide o Boha.
Ježiš vie, že nesmie konať nič, čo nespozná isto ako Božiu vôľu a nesmie Božiu vôľu hľadať tak, že bude Boha podrobovať skúške podľa vlastnej úvahy. Zatiaľ čo v prvom pokušení nás teda Ježiš učí dôverovať Bohu v našich ľudských potrebách a podrobiť poslušnosti Bohu našu prirodzenú ľudskú žiadostivosť (treba asi pripomenúť, že jestvujú aj zásadne iné, hoci nie výslovne protirečivé výklady významu tohto aj ostatných pokušení), v tomto druhom pokušení nás učí hľadať Božiu vôľu aj v ostatných záležitostiach nášho života správnym spôsobom – nie skúšaním Boha, ale dôverou v jeho tajomné riadenie nášho života, v poslušnosti tým Božím príkazom, ktoré neomylne poznáme, a prosbou o vedenie Duchom Svätým, snáď aj pomocou znamení, ktoré si však neurčujeme sami, ale sú nám dané zhora.
Tretie pokušenie
Posledné pokušenie (u Lukáša druhé) Matúš umiestňuje na „veľmi vysoký vrch“. Lukáš píše iba toľko, že Satan Ježiša „vyzdvihol“, a „v jedinom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta“.
Opätovne teda išlo iba o víziu (napokon ako asi v každom pokušení; netreba si hneď myslieť, že Ježiš videl Satana v nejakej ľudskej alebo inej fyzickej podobe alebo počul jeho hlas fyzicky, išlo zrejme iba o ovplyvňovanie Ježišovej ľudskej fantázie, o vnukanie istých vízií, čo je bežný spôsob diabolského pokúšania u ľudí – diabol nezasahuje priamo náš rozum a vôľu, ale iba našu fantáziu, t.j. obrazotvornosť, príp. našu pamäť, tým že z nej vyvoláva isté spomienky, ktoré sa snaží interpretovať tak, aby to vyhovovalo jeho cieľu).
Matúš zrejme tento vrch dáva do protikladu k onomu neznámemu vrchu v Galiley (Mt 28,16), kde Ježiš naplno ohlásil svoju moc nad celým stvorenstvom („Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“ – Mt 28,18), teda nad svetom nielen pozemským, ale aj nebeským.
Zatiaľ čo prvé pokušenie sa týkalo osobných potrieb človeka a národa Izrael a jeho túžby po Mesiášovi (ale Mesiášovi podľa našich ľudských predstáv), toto tretie pokušenie môžeme označiť za „globálne“, týkajúce sa celého sveta. Diabol vlastne ukazuje Ježišovi možnosť „alternatívneho vykúpenia ľudstva“, odstránenia každého vonkajšieho zla vo svete, zvlášť utrpenia, pre ktoré ľudia odpadajú od Boha – a to všetko bez kríža, bez nutnosti priniesť Bohu obetu trpiaceho Služobníka, ako o tom hovorí Písmo.
Diabol v podstate Ježišovi ponúkol obchod: ak Ježiš uzná diablovu moc nad svetom, diabol odstráni zo sveta vonkajšie zlo a utrpenie, a vytvorí zo sveta nový raj, v ktorom bude Ježiš navždy vládnuť – ale pod autoritou Satana. Ježiš by sa tak však stal „Anti-Kristom“, „Anti-Mesiášom“, teda iným Mesiášom, než akého Boh sľúbil v Písme, ktorý úplne zničí moc Satana nad svetom, lebo mu „rozšliape hlavu“ (por. Gn 3,15). Satan vedel, že Ježišovi ide o dobro človeka, o jeho záchranu pred utrpením, ale Ježišovi nejde len o pozemské dobro, o záchranu pred pozemským utrpením, ale o záchranu pred večným utrpením, ide mu o večné dobro človeka. Toto pokušenie bolo pre Ježiša síce istým spôsobom najťažšie, lebo tak odmietol možnosť zbaviť ľudí raz navždy pozemských trápení a vonkajšieho zla, ale na druhej strane bolo aj zo strany diabla najpriehľadnejšie, keďže bolo zamerané priamo na odpad od Boha, bolo návrhom na modloslužbu, čo bolo pre každého hlboko veriaceho Izraelitu, ktorým bol aj Ježiš, absolútne a „a priori“ (t.j. bez akéhokoľvek zvažovania) neprijateľné.
Tomuto istému pokušeniu – vykúpeniu ľudstva bez kríža – bol Ježiš vystavený ešte viackrát: tak zo strany Petra a svojich apoštolov, ktorí myšlienku kríža odmietali (za čo si Peter vyslúžil od Ježiša označenie „satan“ – por. Mt 16,23), ako aj zo strany Židov, ktorí Ježiša vyzývali, aby zostúpil z kríža (por. Mt 27,40; Mk 15,30).
Vo všetkých troch pokušeniach išlo v prvom rade o Ježišovu poslušnosť, lojalitu voči Bohu, ale v tomto bola jeho poslušnosť vystavená najťažšej skúške, pretože najťažšie je poslúchať práve v utrpení, keď sa človek cíti odvrhnutý od Boha. Ježiš aj toto tretie pokušenie odmietol citujúc slová Písma (Dt 6,13). Spôsob, akým Ježiš citoval tento Boží príkaz, mal na Satana zdrvujúci dopad – priamo ho od Ježiša odohnal. Aj tým nám Ježiš ukazuje, ako môžeme odohnať diabla, ako to bližšie vysvetľuje Jak 4,7: „Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás“.
Diabol Ježiša načas opustil (t.j. pokúšal ho ešte aj neskôr, napr. v prípadoch, ktoré boli uvedené vyššie, alebo napr. aj v Getsemanskej záhrade, hoci to v evanjeliách nie je výslovne uvedené) a následne Otec odmenil Syna za jeho poslušnosť nebeskou útechou (prišli anjeli a posluhovali mu).
----------
Jestvuje veľa ďalších vysvetlení významu, prípadne ďalších skrytých významov (či už hlavných alebo vedľajších) Ježišovho pokúšania na púšti, za všetky spomeňme aspoň jeden z výkladov, ktoré Ježišovo pokúšanie dávajú do priameho súvisu s pokúšaním Evy v rajskej záhrade (Gn 3,1nn), čo je úryvok, ktorý je daný do priameho súvisu s dnešným evanjeliom v liturgii Slova tejto nedele. Mnohí vykladači si totiž všimli, že Satan pri pokúšaní Ježiša sledoval ten istý vzorec pokúšania, ktorý použil pri Eve, a ktorý opisuje aj 1Jn 2,16. Najprv zaútočil na žiadostivosť človeka týkajúcu sa tela – túžbu „robiť“ niečo nezávisle na Božej vôli. Potom na žiadostivosť týkajúcu sa očí, teda túžbu „mať“ niečo nezávisle na Božej vôli, a napokon na pýchu života – túžbu „byť“ niekým nezávisle na Božej vôli.
Matúš príbehom Ježišovho pokušenia potvrdil, že Ježiš má nárok na kráľovský titul nielen svojím pôvodom, tak ľudským ako aj božským, ale aj morálne je nanajvýš kvalifikovaný, aby sa ujal kráľovstva, ktoré sa Boh rozhodol mu darovať.
Pozrite tiež: