Jon 3, 1-5.10, 1 Kor 7, 29-31, Mk 1, 14-20
Bolo to dávno. Pre dnešnú mládež ešte v dobe kamennej, lebo neboli mobily a bolo ešte veľa snehu.
Dedinskí chlapci sa cez zimné prázdniny vybrali na lyžiarsku púť do hôr. Zišlo sa nás vyše desať. Je zaujímavé, ako sme sa zišli aj bez mobilov. Išli sme popri dome stredoškoláka a on si odskočil niečo zobrať. Keď sa vrátil, kamarát sa ho pýta: Čo keby ťa zavolala mama a nepustila ťa? On: Aj ak by som išiel. Keďže som bol práve puberťák, bral som ho za hrdinu, lebo ja by som to nedokázal. A keby ťa zavolala babka? – opýtal sa kamarát. To by som ostal. Tomu som už nerozumel, lebo babku som nezažil. Teraz nad tým uvažujem, prečo? Babku mal rád, ona jeho a asi preto by ju počúvol.
Uvedomujeme si aký dôležité sú vzťahy. Ak máme s niekým dobrý vzťah, tak mu vychádzame v ústrety, napodobňujeme ho, sme s nim radi.
Aplikujme si to na náš vzťah k Bohu. Na pomoc si zoberme dnešné texty.
Prvé čítanie nám predstavuje atraktívny príbeh proroka Jonáša. Prečítajte si ho. Je na konci úvahy.
Je to legenda o prorokovi Jonášovi, ktorého Jahve posiela do mesta Ninive, aby jeho obyvateľom ohlasoval pokánie. Ale on odoprie poslušnosť a loďou chce utiecť do Taršišu. Na mori sa však strhne veľká búrka a námorníci zistia, že ju zapríčinil Jonáš svojou neposlušnosťou. Preto ho hodia do mora a búrka sa utíši. Zhltne ho veľká ryba a on v jej útrobách žalmom vzdáva Bohu vďaky za vyslobodenie.
Na tretí deň ho ryba vyvrhne na zem. Jahve opäť posiela Jonáša do Ninive, jeho obyvatelia robia na prorokovo kázanie pokánie a Boh im odpúšťa ich prečiny. To je dnešný text.
Jonáš sa nad týmto činom Božej dobroty rozhorčuje. Jahve mu dáva účinnú lekciu a odhaľuje mu význam svojho milosrdného konania.
Aj tu je konanie na základe donútenie. Jonáš káže lebo musí a je zatrpknutý. Ale aj tu sa pripisuje Bohu milosrdenstvo: A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty; zmiloval sa a nepostihol ich nešťastím, ktorým im hrozil.
Aké iné je povolanie apoštolov.
Počuli sme:
Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním.
Pripomeňme si iné povolanie. Prišiel za nim bohatý mladík. Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!"
On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok. (Mk 10:21-22). Ježiš povolával s láskou a nikoho nenútil.
My máme zafixované to starozákonné Jonášovské správanie. A hneď nás v tom môže utvrdiť Ježišovo prvé kázanie: Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“
Čas sa naplnil, nečaká sa teda už na budúcnosť. To, čo Boh pripravil, to sa práve začína diať. Čo to je? To, čo sľuboval Izaiáš. Inými slovami: Božie kráľovstvo sa priblížilo. Pre vtedajšieho veriaceho Žida to znamenalo, že sa priblížilo (začalo diať) všetko to skvelé, čo Boh sľúbil, čo od neho čakali. Inak: začal mesiášsky čas.
Ježiš najskôr oznamuje, čo urobil pre ľudí Boh. Až potom hovorí o tom, čo od ľudí žiada: Kajajte sa a verte evanjeliu!
Kajať sa, obrátiť sa – to naznačuje nejaké nútenie, niečo ťažké a nepríjemné. Pozor, neznamená to iba „polepšiť sa“,. V hebrejčine a aramejčine to znamenalo skôr: vráťte sa domov, tam, odkiaľ ste vyšli. Teda k Bohu, ku Stvoriteľovi, k tomu, ktorý si vyvolil národ a každého z nás!
Druhá časť výzvy: „verte evanjeliu“ dodáva odvahy. Nie je to nebezpečné vrátiť sa ku spravodlivému Bohu, i keď sme hriešnici. Evanjelium hovorí, že nastal milostivý rok Pánov, kedy sa odpúšťajú dlhy (Lk 4, 19), hovorí, že Boh tak miloval svet, že dal svojho jediného syna (Ján 3,16). Obrátiť sa môžeme preto, že veríme evanjeliu, a naopak, vieru v evanjelium začneme uskutočňovať tým, že sa obrátime.
Na prvý pohlaď dnešný Pavlov text (druhé čítanie) môže vyzerať ako výzva k nezodpovednosti, alebo ako reč z iného sveta.
Pavol toto všetko nepíše preto, aby viedol kresťanov ľahkou, lacnou cestou preč od starostí. Text je výraz správneho ocenia tohoto sveta. Vzhľadom ku Kristovi sa všetko stáva relatívnym, pretože absolútnou hodnotou je len Božia láska, prejavená v Kristovi Ježišovi. Tá bude trvať bez prestania (1Kor 13). Všetko ostatné je pomíňajúce, a preto má byť s touto láskou porovnávané.
Aplikujme si to na náš vzťah k Bohu z tohto pohľadu. Niekto povie: Nebol som na sv. omši, nebol som v kostole. Kostol aj omša v ňom sú aj bez nás. Dajme si to do vzťahu: Ja - môj Stvoriteľ, Nebeský otec.
Potom už nepoviem:
Nebol som v kostole, ale: Neprišiel som Pánu Bohu poďakovať, poprosiť ho a mám za čo, aj mám o čo!
Nebol som na sv. omši, ale odmietol som počúvať slová Nebeského otca, vytvoriť s nim spoločenstvo, stretnutie s Ježišom v Eucharistii. Potom mi ani nenapadne neisť do kostola, ostať vonku.
Rovnako to aplikujme aj na modlitbu. Modlitbu môžem brať ako nejakú povinnosť, keď musím niečo odrecitovať. Alebo môžem brať modlitbu ako čas, keď mu môžem poďakovať, dať mu svoje problémy radosti.
Tak ako v rodine (viď úvod) môžeme žiť podľa príkazov a zákazov, alebo žiť v láske.
Turzovka – vigília, 20.1., Lutiše, 21.1.2024
Pozri tiež: