Sk 1,12-14, 1 Pt 4,13-16, Jn 17,1-11a

Keď sa spätne pozeráme na niektoré udalosti z minulosti, vidíme ich v inom svetle.

Ako sme prežívali školu, skúšky, matúru, prvú lásku...? Teraz máme na tieto udalosti úplne iný pohľad.

Keď vo veľkonočnom období v evanjeliu počúvame Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, zdá sa nám všetko jasné. Ježiš predsa vystúpil na nebesia a tým, ktorí poznali jediného pravého Boha, a toho, ktorého on poslal, daruje večný život. My ho predsa poznáme a veríme v neho. Preto na: „Počuli sme slovo Pánovo“ súhlasne odpovieme: „Sláva tebe, Pane“, spokojne sa usadíme na svoje obvyklé nedeľné miesto, aby sme si v pohode vypočuli obligátnu homíliu.

Ak však nalistujeme dnešný úryvok v Biblii a dáme ho do kontextu udalosti, všimneme si, že Ježiš tieto slová nehovorí keď je všetko v najväčšej pohode, ale vtedy, keď sa bezprostredne blíži jeho utrpenie. Judáš už „hodil kocky“ a Ježiša o chvíľu zajmú. Je však zaujímavé, že práve evanjelista Ján tvorí svoje rozprávanie o Ježišovom utrpení ako cestu slávy. Keď písal svoje evanjelium, bolo mu už jasné, že Ježišova sláva musela ísť cestou kríža. Jeho koruna musela byť najprv krížová a jeho povýšenie muselo byť povýšením na kríž.

Je to jasné aj nám? Teoreticky možno áno. V Ježišovom prípade a na teologickej rovine s tým bezpochyby súhlasíme. Súhlasíme s tým však rovnako i vtedy, keď sa tento spôsob, ako chce Otec osláviť svojho syna/svoju dcéru (krstom sme sa predsa nimi stali) rysuje nám? Nemusí ísť hneď o diagnózu neliečiteľnej choroby, stratu blízkej osoby, vážnu životnú krízu... a podobne. Väčšinou stačí úplne obyčajná dôslednosť v zachovávaní jeho slova, ktorá naraz vôbec nie je zábavná, ale dokonca bolí. Stačí úplne obyčajná vernosť jeho slovu, každý deň, bez potlesku, aj vtedy keď si to nikto nevšíma, alebo vtedy, keď je to dokonca niekomu tŕňom v oku. Tak je v nás oslávený Kristus, i keď sme vo svete (za počítačom, pred tabuľou, nad umývadlom, v autobuse, za pultom...).

Zážitok z kancelárie: Sestrička sa pýta pri zápise sobáša, či snúbenica bola na sv. prijímaní, lebo v krstnej matrike to nebolo zapísané. Ona: To je tá oplátka s telom Pána Ježiša? Ešteže si pamätala, že to bolo Telo Pána Ježiša. Bola pokrstená 12 ročná. Vtedy bola na sv. prijímaní. Viac nič!

Čo poviete, ako budeme spomínať na tieto chvíle, na toto Božie slovo vo večnosti. S radosťou – ak si ho zoberieme k srdcu.

Turzovka, 20.5.2023, vigília