Sk 2,14. 22-32, Lk 28,8-15 

RADOSŤ A BOLESŤ

Včera ráno Moderátor Štefan Chrappa v relácii SRO hovoril so svojim hosťom o zmŕtvychvstaní. Zacitoval tam evanjelického teológa, ktorý povedal, že aj bez Ježišovho zmŕtvychvstania by sa oplatilo byť kresťanom. Sčasti sa dá s tým súhlasiť, lebo žiť podľa Ježišovej náuky je niečo pekné a pre ľudstvo prospešné. Je otázne, či by sme to zvládli bez Zmŕtvychvstalého.

Položme si otázku otázku: Aké by to bolo, keby všetko skončilo Veľkým piatkom, Ježišovou smrťou na Golgote a uponáhľaným pohrebom? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Nič by sme o Ježišovi nepočuli. Možno by história zaznamenala, že žil nejaký snílko, ktorý chcel láskou obrátiť svet.

Vieme si to však predstaviť v našej farnosti. Na Veľký piatok bolo kostol preplnený, V sobotu na vigílii, keď sa pripomína Ježišovo zmŕtvychvstanie sa dalo pohodlne sadnúť. Kríž je odhalený na svojom mieste. Nič sa nestalo, nič sa nezmenilo. Pre mnohých to skončilo Veľkým piatkom.

Neplatí to (trochu) pre nás všetkých? Neostali sme pri kríži? Každý máte asi v domácnosti kríž. Kto má sošku, obraz Zmŕtvychvstalého? Tak je to všeobecne! Poznáme množstvo kostolov zasvätených krížu, koľko zmŕtvychvstaniu? Krížová cesta klasická končí pohrebom, nie zmŕtvychvstaním ako „pokoncilová“. Ale tá sa neujala. Je dosť pôstnych pobožností, málo veľkonočných – takmer vôbec!

Na Popolcovú stredu nás cirkev pozvala k 40 dňovému postu, k sebazapieraniu s Kristom trpiacim. Dnes nás volá k 40 dennej radosti s Kristom zmŕtvychvstalým. Ktoré obdobie sa do nás viac zapisuje a hlavne - nás ovplyvňuje?

Teoreticky by človek povedal, že keď sú dve obdobia - radosti a kajúcnosti, že viac spopulárnie, intenzívnejšie sa bude prežívať to radostné. Dejinný vývoj šiel práve naopak: kdekto pozná pôstne obdobie, ale obdobie radosti si ani neuvedomí.

Preto každý máme doma kríž a nie sochu Zmŕtvychvstalého. Ako to vplýva na náš život?

Vieme sa vôbec veľkonočne rozveseliť, prežiť s Kristom to: vyhrali sme! Pochopiť, že veľkopiatková porážka je predzvesťou veľkonočného víťazstva?

Má to viac dôvodov. Vieme si predstaviť Ježišove bolesti, lebo máme skúsenosti s utrpením. Nevieme si predstaviť a nemáme skúsenosti so zmŕtvychvstaním.

Snáď aj preto pôstna doba viac spopulárnela, že je človeku vôbec ľahšie trúchliť s trúchliacimi, než rozveseliť sa s tými, ktorí majú radosť. Naša, od prírody väčšinou pesimistická prirodzenosť sa do tragických udalosti vžije bez ťažkosti, v trápení druhého nachádzame totiž obdobu vlastného trápenia; na krížovej ceste ľutujeme Ježiša, lebo v ňom vidíme svoje vlastné trápenia, ľutujeme ho, ale ľutujeme vlastne seba. Preto sme pri utrpení blížneho pohotoví k rozplakaniu sa - nad sebou. Ale rozradovať sa zo šťastia blížneho, nechať sa bez zábran strhnúť radosťou druhého, to nazval ktosi najťažším askézou - sebazáporom.

Žeby to bolo preto, že sme naklonení za závisť? Keď som pôsobil v Detve prišla tam k Božiemu hrobu pani zo Zvolena – profesionálna „modlenička“. Boží hrob tam bol hojne navštevovaný. Začala sa modliť, naraz sa rozplakala. Nie nad Ježišom, ale nad sebou. Aká je nešťastná! Cez vzlykanie bolo počuť: Kiež by som ťa mamička mohla vlastnými rukami vyhrabať zo zeme... Keď jej šéf zakázal sa tam modliť, pochopil som prečo prišla do Detvy. Mala zákaz vo Zvolene, prišla vyplakať sa inde.

Nebolo sebectvo že sa vieme rozcítiť nad bolesťou iných ak nás to bolí a pomáhame im. To je potrebné, aj ľudské – teda kresťanské. Neľutujeme však vtedy trochu (či dosť?) seba? Asi je ťažšie radovať sa s inými, lebo to značí tešiť sa z jeho radosti, prekonať svoju závisť – on sa má lepšie ako ja!

Moderný pustovník Charles de Foucauld túto ťažkosť nepoznal. Hovorí: Keď sa môjmu Pánovi vedie dobre, ako by som ja mohol byť smutný? Ako by som mohol trúchliť nad svojim trápeníčkom tvárou v tvár jeho veľkej radosti? Smutný kresťan má radšej seba než Krista! A sám Ježiš to cítil asi tiež tak: „Keby ste ma milovali, radovali by ste sa,“ povedal. Chcel iným dať radosť a preto trpiacim pomáhal, ako aj jeho nasledovníci a najmä nasledovníčky (aj u nás na Slovensku).

Ale netrápme sa príliš nad tým, že sme chladní a bez radosti, že neprežívame prvý deň Zmŕtvychvstaní opojení radosťou; veď sami apoštoli potrebovali 40 dní, než sa rozohriali, než im došlo, čo veľkého sa udialo. Počuli ste v prvom čítaní ako odvážne káže Peter. Ten Peter, ktorý zaprel. Túto odvahu však má až po zoslaní Ducha svätého.

I my máme celých štyridsať dní radosti, aby sme si s nimi zvykli na nový spôsob jeho prítomnosti medzi nami, aby sme sa naučili ako oni poznávať ho v každom blížnom: v záhradníkovi, v pocestnom, v človeku na brehu jazera. A ak ho takto budeme poznávať, až potom bude naše radosť úplná a nikto nám ju nebude môcť vziať.

Košický arcibiskup Bernard Bober spomínal návštevu nemocnice. Keď vošiel do izby naskytol sa mu smutný pohľad na starších manželov. Na posteli ležal manžel, na ktorom videl, že dlho nepožije. Vedľa ubolená manželka. Ona: Viem, že manžel mi už umiera. Asi zbadala začudovaný pohľad návštevníka, že tak otvorene hovorí a preto vysvetľuje: My sme boli v živote vždy pripravení na to najhoršie. Pán arcibiskup to okomentoval asi tak, že prečo čakať vždy to najhoršie. Prečo nečakať zmŕtvychvstanie!

Keď som v úvode hovoril, že každý máte v domácnosti kríž a asi nik obraz Zmŕtvychvstalého, dúfam, že ste mi oponovali. Lebo to nie je až tak. Máte mnohí okrem kríža aj obraz (sošku) Božského srdca, Božieho milosrdenstva. Vidíte sám Pán zasiahol a zjavil sa či sv. Margite, či Faustíne, aby ste neostali pri kríži. To je Zmŕtvychvstalý Ježiš. Ako keby si Pán povedal: dosť už ich musím z toho kríža dostať. Aj každý svätec je svedkom zmŕtvychvstania – ináč by tak nežil!

A to je moje veľkonočnej prianie vám, duchovnej rodine: aby ste Krista víťaza tiež dnes poznali pri lámaní chleba tu na oltári a aby sa z toho vaše srdce zaradovalo radosťou, ktorú vám nikto a nič nevezme! Podľa hesla: Keď sa môjmu Pánovi vedie dobre, jak by som ja mal byť smutný?!

Turzovka, 10.4.2023