Ez 37,12-14, Rím 8,8-11, Jn 11,1-45

VERIŤ JEŽIŠOVI

Rodina príde k jasličkám. Rodičia ukazujú dieťaťu Ježiška. Dieťa však upúta ťava, ovečky...

Rodina príde k Božiemu hrobu. Rodičia uctievajú kríž, dieťa si všimne sochu mŕtveho Ježiša. Nik si nevšimne živého Pána Ježiša vo Sviatosti Oltárnej pod spôsobom chleba v monštrancii. Našu pozornosť často upúta niečo, čo nemusí byť podstatné.

V tomto evanjeliu vždy našu pozornosť úplne upúta udalosť vzkriesenie Lazara. O vzkriesení sú aj ostatné čítania. Nieže by to bolo nepodstatné. Ale v dnešnom evanjeliu sú i iné dôležité veci, a na tie sa väčšinou zabúda. Je tam tiež, ako i múdri ľudia niekedy nie sú až tak múdri, a ako i správna odpoveď, nemusí byť vždy dobrá (čo sa nám nezdá). A práve to nás často môže dostať mimo podstaty.

Podívajme sa ešte raz na udalosť okolo Lazára, aby sme aj my tak nedopadli:

Učeníkov si Pán Ježiš vybral iste šikovných. Tiež Lazarovej sestry neboli hlúpe. A predsa, všimnete si, že vzali na vedomie len polovicu toho, čo povedal Pán Ježiš.

Najskôr apoštoli:

Počuli len to, čo sa im páčilo: Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Na druhú polovicu, že skrze ňu má byť Pán Ježiš oslávený, na tu už nedbali. A tak sa im stalo, že neporozumeli ničomu. Nezaujímali sa o to, že Pán Ježiš bude oslávený veľkým utrpením a preto nasledujúce dní nezvládli.

Aké poučenie si z toho máme vziať? - Najskôr počúvaj, čo hovorí tvoj blížny. Najskôr bedlivo uvažuj, čo chce Boh, aby si neupadol do mylných záverov. Potom iba odpovedaj, konaj.

Poďme ďalej. Podívajme sa, čo sa prihodilo Marte. Začala Pánu Ježišovi vyčítať, že prišiel neskoro: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ Čo je dosť prirodzené. Dôverovala, že Ježiš mu mohol pomôcť, veď preto ho aj volali. Pán Ježiš jej odpovedá, že jej brat vstane. Ale Marta nečaká na jeho vysvetlenie - hneď presne odpovie, čo sa o tom naučila naspamäť z „katechizmu“ v chrámové škole: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení!“

I takých ľudí, ako Marta, je dnes mnoho. Na všetko výsypu hneď presnú odpoveď, všetko vedia presne podľa formuliek. Lenže život podľa vôle Božej, to je viac než odrecitovať naučené odpovede, i keď sú čo ako presné. Život chce stále znovu o všetkom premýšľať.

Nemáme na život mnoho poučiek, možno zbožných fráz ktorým ani neveríme? Nehovoríme často: Otče náš... buď vôľa tvoja a keď sa vôľa Božia stane, potom sa až rúhame? Vo Verím Boha sa modlíme: Verím v svätú katolícku Cirkev... a pritom ju ohovárame. Alebo: Verím v tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný – ozaj v to veríme?

Podívajme sa tiež na ďalších, ktorí Pána Ježiša kritizovali: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“ Veď s ním bol kamarát, nemohol mu prísť na pomoc? Iných vzkriesil, tohto nechal umrieť - pekný kamarát! Videli do Božích plánov? Vedeli, že toto je to najlepšie riešenie aby mohli uveriť oni i tí čo budú o tomto čítať v evanjeliu?

Takí veľmi chytrí žijú i medzi nami. Na všetko majú „svoj múdry názor“, a ten je im svätý. Všetkému rozumejú lepšie než všetci ostatní. Oni vedia ako by mal robiť pápež, biskupi, kňazi...Nebola by to chyba, keby ten ich názor bol naozaj lepší, keby to nebola len samoľúbosť. Kritika, pochybovanie, to je nutné. Je to cesta k objavom, cesta k poznaniu. Ale k ničomu to nevedie u toho, kto svoj prvý nápad považuje už za správnou odpoveď. 

Apoštoli počúvali na pol ucha. Marta nerozmýšľala nad životom, Ježišovými slovami, iba odpovedala naučenými formulkami, diváci vzkriesenia Ježiša kritizovali.

Evanjelista o Panne Márii konštatuje:

Po návšteve pastierov v Betleheme: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. (Lk 2:19)“

Po nájdení Ježiš v chráme:

„Potom sa s nimi Ježiš vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci (Lk 2:51)“.

To je tajomstvo prečo Panna Mária dokázala byť stále verná Božej vôli.

Tu je tiež odpoveď ako sa vyhnúť chybám aktérov dnešného evanjelia. Je to uvažovanie; nielen povrchné počúvanie. Je to aj úcta k riadeniu Božiemu a úcta k iným. Ta pomôže počúvať iných, uvažovať nad tým, brať ich vážne a nekritizovať.

Hovorí sa, že v dnešnej dobe chýba práve úcta. Už deti sa nepozdravia, a potom ako dospelí nič si nevážia. Neviem nakoľko je to pravda.

Možno to vyjadruje karikatúra – porovnanie: kedysi a dnes. Kedysi: Dieťa ide so žiackou knižkou pred rodičov. Otec čaká s remeňom a pýta sa dieťaťa: To sú čo za známky?! Dnes: Rodičia idú so žiackou knižkou pred učiteľa, hrozia mu so slovami: To sú čo za známky?! Aké známky ste to dali nášmu dieťaťu.

Táto neúcta sa prenáša aj na Boha a jeho slovo. Pekne to vyjadrila jedná farníčka na farskej katechéze: To, že ľudia utekajú hneď z kostola, utekajú od kostola a nepohovoria si ako kedysi – to je možno doba. Ale to, že nepostoja, nekľaknú keď sa ešte modlí: Nech je zvelebený Pán Ježiš vo Sviatosti oltárnej... tak to kedysi nebolo...

Čo teda Pán Ježiš od nás chce? - To čo od Marty. Aby sme mu dôverovali, že to myslí dobre. Aby sme v neho pevne verili!

To sa ľahko povie, keď sa napríklad modlíme. Ale mať pevnú dôveru deň čo deň, byť pokojný, nebáť sa, dôverovať - to už je ťažšie. Poďme teraz s Martou a Máriou v ústrety Pánu Ježišovi: Vyznajme svoju vieru v neho a prosme, aby sme menej verili sebe a viac jemu.

Turzovka, 26.3.2023

Pozrite tiež: https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1298-5-postna-nedela-3