Dt 30,10-14, Kol 1,15-20, Lk 10,25-37
V minulosti mal každý región, dokonca i každá dedina svoje špecifické oblečenie – kroj.
Dnes sa oblieka to čo je značkové, čo „letí“. Deti a mladí ľudia si myslia akí sú „in“, akí sú originálni a pritom sú tuctoví. Vlastne nosia to, čo im diktuje „pani móda“ od Austráliu, cez Ameriku až po Island. Ako ináč by si obliekli roztrhané nohavice. Tak sa zdá, že práve pred rokmi boli ľudia originálnejší a viac sebou! Originalita bola ešte zjavnejšia za čias Pána Ježiša. Samaritán sa od Žida rozlišoval oblečením i náboženstvom.
Samaritán reprezentoval z pohľadu starozákonného človeka odpadlíctvo. Pre Samaritána bol Izraelita zas pyšný a nadutý... Preto bol medzi nimi antagonizmus. Pre každého bolo typické niečo iné.
Zaujímavé, že znalec zákona nechce Samaritána ani len pomenovať. Na Ježišovu otázku: „Ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?", mohol jednoducho odpovedať „Samaritán“. On však okľukou odpovedá: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo“.
Čo je charakteristické pre kresťana? Chodí do kostola, v piatok neje mäso... Pre kňaza; káže, pochováva, sviatosti... Keď som išiel z cintorína v Detve, chlapci hovoria medzi sebou: Ide smrť. Bývali pri cintoríne a videli kňaza iba pochovávať. Ako teraz média a tým aj ľudia charakterizujú kňaza? Človeka, ktorému ide iba o peniaze, muža s množstvom tajných nerestí?
Čo by malo byť znakom kresťana? Podľa dnešného evanjelia láska prejavujúca sa milosrdenstvom. Rozšírme to: Byť tam a robiť to, čo od neho žiada Stvoriteľ.
Prečo? Najväčší príkaz je príkaz lásky k Bohu. Áno, ale Boh je Otcom, Stvoriteľom. On je za všetkými tými regiónmi, každým človekom. „On dáva slnku svietiť na dobrých i zlých, pršať na spravodlivých i nespravodlivých.“
Milovať Boha preto znamená milovať človeka. Preto Ježiš zdôrazňuje: „Čo ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili...“
Prečo sú kňazi aj kresťania dosť zle vnímaní? Náboženstvo sme vnímali a možno aj vnímame, ako nejaké duchovné vyžitie, ako pomoc, útecha pre nás. Často odtrhnuté od života.
Pokračujeme v tom? Otestujme sa, kde sa nachádzame.
Čo sme počuli o starozákonnom kňazovi v Ježišovom príbehu? „Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Ak šiel do chrámu, nemohol sa dotýkať mŕtveho – bol by znečistený a nemohol by konať bohoslužbu. Ak z chrámu, zdalo sa mu, že pre Boha toho urobil už dosť. Povedal si: Čo ma je po tom hriešnom Samaritánovi?!
Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. Levita: Mohli by sme ho aktualizovať do dnešných služieb v kostole ako miništranta, kostolníka, organistu, rozdávateľa svätého prijímania, predspeváka... Levita sa tiež nechcel znečistiť, on bol posvätený a nechcel si špiniť ruky s nejakým hriešnikom. Bol služobník chrámu. Koľko toho už urobil, čo sa on napomáhal.
Samaritán – keby aj chcel ísť do chrámu, nepustili by ho. Považovali ho za nečistého. On sa preto mohol hnevať na Židov. On však pomáha.
Najväčšie nebezpečenstvo pre človeka dneška je ľahostajnosť. Vyžije, stačí si sám....
Prečo ste mi nezachránili syna, kričí matka mladého elektrikára na súde. Okradli ho o auto a priviazali nahého o strom a on zmrzol. Manželia tade išli, ale mysleli, že je to žart, možno sa báli, nepomohli.
Podobne na Kysuciach – žena počula volanie pod domom, ale nešla sa pozrieť. Ráno našli polomŕtveho syna zaveseného dole hlavou na strome. Komu by robila výčitky?
Pomáhať v dnešnej dobe nie je jednoduché. Radšej sa do toho nemiešať, nepáliť si prsty... A myslíme si, že na to sú inštitúcie, že je veľa podvodníkov...
Koľko sa vyhovárame, aby sme nepodporili utečencov, radšej ospravedlňujeme agresora, len aby sme nemuseli pomáhať a tak si utišujeme svedomie. Nepočúvate? Ukrajinci sú takí... Spomeňme na kňaza a levitu!
Takže, čo by malo byť pre nás samozrejme, čo by malo byť pre nás typické?!
Vysoká, Kelčov, 10.7.2022.
Pozrite tiež: