Sk 1, 1-11, Hebr 9, 24-28; 10, 19-23, Lk 24, 46-53
Ak sa lúčime s niekým koho máme ho radi, sme smutní.
Tak to bolo aj s apoštolmi. Pri poslednej večeri im Kristus pri rozlúčke hovorí: Ale srdce vám naplnil smútok, že som vám to povedal (Jn 16:6). Zaujímavé, pri nanebovstúpení sú v popredí iné city. Pred chvíľou sme od evanjelistu Lukáša počuli: Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha.
Prečo ten rozdiel? Už nie smútok, ale radosť a velebenie Boha v chráme. Apoštoli sa už naučili, že Pán ich vie radostne prekvapovať. keď sa po bolestnom utrpení objavuje v oslávenom tele a Ježiša a udalosti okolo neho už nebrali po ľudsky! Naučili sa vidieť udalosti „Božími očami“. Už si uvedomovali, že Pán koná úplne ináč, všetko pretvára na dobro.
Navyše počuli od tajomných mužov v bielom oblečení: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“. Apoštoli sa tešili, že Pán príde a oni môžu pre neho niečo urobiť – šíriť svedectvo o ňom.
Jednoducho ich srdcia už boli iné ako pri Poslednej večeri. Ježišovo utrpenie a zmŕtvychvstanie, úplne premenilo ich srdcia (myslenie, postoje, pohľad na život...), už mali aj iný pohľad na Krista.
Domnievam sa, že toto je rozhodujúci odkaz aj pre nás. V druhom čítaní sme počuli aby sme ku Kristovi Veľkňazovi pristupovali s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou.
Túto zmenu srdca zdôrazňuje aj sv. Augustín keď píše: „Dnes náš Pán Ježiš Kristus vystúpil do neba. Nech s ním vystúpi aj naše srdce. Počúvajme, čo hovorí apoštol: Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, myslite na to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Hľadajte, čo je hore, nie to, čo je na zemi! Lebo ako on vystúpil, a pritom od nás neodišiel, tak sme už aj my tam s ním, hoci sa ešte na našom tele neuskutočnilo, čo máme sľúbené.“
Prečo je pre nás potrebné vystúpiť za Pánom našim srdcom? Ak to urobíme, tak budeme úplne ináč vnímať svet a náš život. Potom zistíme ako ďalej píše sv. Augustín, že hoci Ježiš je už vyvýšený nad nebesia, a predsa znáša na zemi všetky útrapy, ktoré my ako jeho údy zakusujeme. To znamená, že Ježiš je viac s nami, pomáha nám znášať útrapy, ako keby ostal na zemi. Môže byť stále, v každej chvíli s nami.
Nám sa potom podarí zrealizovať v živote starú základnú asketickú poučku: Pozerať na veci Sub specie aeternitatis (z pohľadu večnosti). Ozaj, skúste s na veci pozrieť z pohľadu večnosti a zistíte, že veci a udalosti majú úplne iný zmysel. Pri poslednej večeri apoštoli pozerali na Ježišov odchod tak, ako sa zvykneme my pozerať na udalosti. Boli smutní, lebo strácajú oporu, ktorú mali v Ježišovi. Pohľad večnosti sa zračí z Ježišových slov pri rozlúčke: Ale srdce vám naplnil smútok, že som vám to povedal. Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám. (Jn 16,6-7)
Rozprával som s jedným pánom, ktorý bol 6 týždňov v kóme. Hovoril o „snoch“, ktoré sa mu počas kómy rojili v hlave. Boli bolestné aj „farebné“ plne svetla. Viezol ma vo svojom veľkom 750 HP „búraku“. Šiel pomaly a hovoril: Prehodnotil som život. Už sa nikdy neponáhľam, teším sa zo života, ktorý mi Stvoriteľ dal, všetko beriem ináč.
Viem, že my zďaleka tak intenzívne a citovo neprežívame Ježišovo nanebovstúpenie, nás nepostihuje ani taká veľká bolesť ani radosť, ale niečo z ich nadšenia by sme si mohli odniesť.
Turzovka - vigília, 25.5.2022