Medzi veľké postavy starovekého sveta patril macedónsky vojvodca Alexander Veľký.
Okrem iných víťazstiev sa mu podarilo dobyť aj Perzskú ríšu. Po tomto víťazstve však pociťoval, že aj keď dobyl ríšu, nezískal si srdcia jej obyvateľov. Preto uvažoval, že sa pripodobní Peržanom. Začal sa obliekať ako oni, vystupovať ako oni, a vo všetkom im chcel byť podobný. Ale ani to nepomohlo. Peržania ho aj tak nemilovali.
Náš Boh urobil ešte viac. Aby si získal naše srdcia, aby nás pripodobnil sebe, vzal si ľudské telo a stal sa podobným nám všetkým. Toto je radostné posolstvo dnešného dňa.
Alexandrovi Veľkému sa nepodarilo, aby ho Peržania milovali. Podarilo sa to Ježišovi Kristovi?
Od prvých chvíľ jeho narodenia sú ľudia, ktorí ho milujú, ale aj nenávidia. Vieme si asi predstaviť, ako ho milovali Panna Mária a sv. Jozef. Lásku k nemu prejavili aj pastieri a Traja králi. Ale je tam aj Herodes, ktorý ho chcel zabiť.
Evanjeliá nám hovoria o láske a zlobe ľudí voči nemu aj v čase, keď začal verejne účinkovať. Vidíme masy ľudí opustených chorých a hriešnych, ktorí Ježiša milujú. Je ale aj veľa takých, ktorým jeho prítomnosť prekáža. Jedni ho chcú ukameňovať, iní v ňom vidia spojenca s diablom, alebo nepriateľa národa. Pribijú ho na kríž, aby sa na chvíľku opájali pocitom moci, že si dokázali urobiť poriadok s nepohodlným človekom.
Ani po jeho zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení sa táto rozpoltenosť voči nemu nemení. V celých ďalších dejinách môžeme pozerať na zástupy mučeníkov, vyznávačov, mužov, žien, mladých ľudí a detí, ktorí sú ochotní milovať ho a nasledovať. Ale s nimi kráčajú aj Ježišovi nepriatelia. Bojujú proti nemu a jeho Cirkvi všetkými možnými spôsobmi. Od písaného slova, cez výsmech, až po prenasledovanie. Tento dvojaký postoj voči Ježišovi pretrváva až po dnešný deň.
Vianočné dni sa nazývajú sviatkami pokoja a lásky. Dávajú nám možnosť zamyslieť sa nad vzťahmi s ľuďmi, s ktorými žijeme. A možno práve v týchto hodinách si uvedomujeme, že viac lásky sme dostali, ako sami rozdali. Uvažujeme nad tým, čo by sme mali v našich postojoch zmeniť, aby ľudia viac cítili, že nežijeme len sami pre seba. Naozaj, Vianoce majú tu veľkú moc, aby nám otvorili srdce na dlhšiu dobu a nie len na deň-dva.
V týchto dňoch je náš život viac ako inokedy spätý aj s našim kostolom. Atmosféra v ňom nás opäť vovádza do tajomstva pokoja a lásky. To, čo prežívame v našich rodinách, to prežívame aj ako jedna veľká rodina v našom kostole. Cítiť tu atmosféru lásky, ktorú vytvára náš vrelý vzťah k dieťaťu menom Ježiš.
Toto dieťa ale vyrastie a bude túžiť, aby sme ho aj potom milovali. Dospelý Ježiš nám bude stále pripomínať, že nás miluje, že nám chce pomôcť, že nás chce zachrániť. Napokon pred svojou smrťou vyhlási, že “ nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov” (Jn 15, 13). Lenže on nám nebude rozprávať len o svojej láske k nám. On sa nás aj bude pýtať. A čo sa nás bude pýtať? Dá nám často takú otázku, akú položil Petrovi po svojom zmŕtvychvstaní: “Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo” (Jn 21, 15)? Vieme, že Peter tri razy odpovedal: áno. Ježiš mu potom odovzdáva pastierske poslanie v Cirkvi. Ale nie len to. Predpovedá mu, že za svoju lásku k nemu musí vydať bolestné a krvavé svedectvo. A to isté bude požadovať aj od nás. Bude chcieť, aby sme svoj vzťah k nemu, svoju lásku k nemu, prejavili svedectvom nášho života.
Ide tu o niečo trvalé. Opýtajte sa niektorých našich birmovancov, prípadne si ich všimnite. Nepovedia vám? Veď som chodil každý mesiac na spoveď! Tu nejde o to, že som už niečo „ pre Ježiša urobil“ (prvé piatky, náuky...) a už mám od neho pokoj!
Možno sa teraz pýtate: a v čo by malo spočívať naše svedectvo, náš dôkaz, že milujeme Ježiša? Zdá sa, že vhodnú odpoveď na túto otázku pre dnešnú dobu nám dáva sv. Pavol. V liste Rimanom vyzýva veriacich: “Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé” (Rim 12,2). Ak si vážne a zodpovedne uvedomíme, aký je mocný vplyv sveta, v podobe rozličných prúdov, názorov a hotových receptov na náš život, tak výzva sv. Pavla je naozaj skúškou nášho vzťahu k Ježišovi.
Tento stav by sme mohli charakterizovať ako napätie medzi kultúrou života podľa evanjelia a kultúrou života bez evanjeliových hodnôt. Evanjeliová kultúra života nám pomáha formovať našu osobnosť podľa Ježišovho učenia. V ňom sú zakomponované požiadavky mravnej úrovne; spravodlivých prejavov voči iným ľuďom; ochota byť láskavý, milosrdný a odpúšťajúci; úcta k životu od počatia až po smrť; manželská vernosť a úcta k ľudskému telu; trpezlivé znášanie utrpenia a iných životných tragédií; nájsť si čas na modlitbu, sv. omšu a prijímanie sviatostí; učiť sa pôstom ovládať svoje telo; chrániť sa lakomstva; dbať na svoju náboženskú úroveň a chrániť sa falošných náboženských prorokov; byť “svetlom sveta” a “soľou zeme” a nebáť sa šíriť evanjeliové hodnoty a vedieť za svoje presvedčenie znášať aj určité príkoria a výsmechy. Toto všetko, viac alebo menej, odmieta ten svet, ktorý chce formovať človeka bez Krista. A práve v takejto pozícií máme ostať verní Kristovi a tak dokazovať našu lásku k nemu. Ak neprijímame evanjeliovú kultúru života, tak podporujeme a prijímame kultúru, o ktorej sa Sv. Otec vyjadril, že je to “kultúra smrti”.
Americký prezident James Knox vo svojom posolstve Kongresu z 5. decembra 1848 oficiálne potvrdil výskyt zlata v Kalifornii. Táto správa o náleze zlata na rieke Sacramento vyvolala v americkej spoločnosti “zlatú horúčku”. Desaťtisíce dobrodruhov a zlatokopov prichádzali k rieke hľadať zlato. Z tohto obdobia sa zachoval aj nasledujúci príbeh: Medzi hľadajúcimi zlata a rýchleho zbohatnutia sa nachádzal aj muž, ktorý vôbec nepasoval do toho drsného prostredia. Bol úctivý, pomáhal iným a neopíjal sa. Často sa zdôveroval svojim kolegom, že sníva o takom svete, kde by vzájomná úcta, pravda a bratstvo boli základnými vzťahmi medzi ľuďmi. Všetci na neho pozerali s ľahkou iróniou.
Za nejaký čas prišiel medzi túto skupinu zlatokopov nový muž, tak isto hľadať zlato. Kohosi napadlo, že ho využijú na to, aby si vystrelili zo “snilka”, ktorý sníval o krajšom svete. Raz večer, po práci, ten nový muž - všetko to bolo narežírované - začal rozprávať o svojich cestách. Zvlášť farbisto rozprával o spoločnosti ľudí žijúcich na púšti: “vzájomná úcta, pravda a bratstvo sú fundamentom ich života”, ukončil svoje rozprávanie. Všetci čakali na reakciu “snilka”. Ten sa hneď opýtal, kde sa nachádza takéto miesto, zbalil sa a odišiel. Ostatní muži do rána pili a zabávali sa na tom, ako sa im žart vydaril. Nasledujúci deň ľutovali naivného muža, ktorý išiel hľadať lepší svet, ktorý nikde neexistuje. Za krátko všetci na neho zabudli.
Prešlo niekoľko rokov. Stalo sa, že jeden z tej skupiny zlatokopov prechádzal sám cez púšť a zablúdil. Hladný a vyčerpaný si spomenul na človeka, ktorého kedysi, spolu s ostatnými kumpánmi, poslal zo žartu na toto hrozné miesto... Za niekoľko dní, keď už ležal úplne vysilený, objavila ho skupina dobrých ľudí a zaniesla ho do dediny, ktorá ležala uprostred púšte. Dedina bola nezvyčajne pekná a ľudia úctiví, šťastní a pohostinní. Po istom čase sa zoznámil s človekom, ktorý bol zodpovedný za celú komunitu. Bol nim ten muž, ktorý pred niekoľkými rokmi uveril historke o lepšom svete. Teraz usmievavý a šťastný mu rozprával ako to ďalej pokračovalo. Keď prišiel na púšť nenašiel tam žiadnych ľudí, ktorí by vytvorili lepší svet a pochopil, že si z neho urobili žart. Nechcel sa ale už vrátiť do sveta zachváteného zlatou horúčkou. Usadil sa pri jednej oáze a po čase začali k nemu prichádzať ľudia, ktorí tak, ako on, snívali o lepšom svete. A tak vznikla postupne dedina, kde vzájomná úcta, pravda a bratstvo sa stali skutočne základom každodenného života.
Nezdá sa vám, milí bratia a sestry, že aj náš svet sa podobá tomu pri rieke Sacramento, kde ľudia ako diví hľadali zlato? Kde sa za každú cenu chceli stať bohatými a šťastnými? Myslíte si, že to je evanjeliový model života? Že takto sa prejavuje láska ku Ježišovi? Nemali by sme predovšetkým my kresťania, podobne ako ten muž z príbehu, snívať a krajšom a plnšom zmysle života? Nemali by sme začať sami od seba, od svojej rodiny a rozhodnúť sa žiť ináč, ako nám diktuje svet hriechu, pôžitku a bohatstva? Myslíte si, že by sa nenašli ľudia, ktorí by nás začali obdivovať a ktorým by sme mohli pomôcť?
Alexander Veľký sa pripodobnil vo všetkom Peržanom a predsa ho nemilovali. Bolo to preto, lebo ľudia uzurpátorov nikdy nemilujú. Druhá božská osoba sa stala človekom, aby nás všetkých zachránila. My by sme Ježiša mali milovať, lebo on nie je uzurpátor, ale darca nového a šťastného života. Želám vám, aby vám srdcia nehriali láskou k malému betlehemskému dieťaťu len dnes, ale aj potom, keď to dieťa prehovorí a bude nás volať, aby sme ho nasledovali.
Marián Šuráb