Iz 40,1-5.9-11, 2 Pt 3,8-14, Mk 1,1-8

Advent je zvláštnym obdobím.

A svojráznym. Preto sa symbol tohto obdobia - adventný veniec – tak ujal. Vidno ho v rodinách, kostoloch, na uliciach, v reklame i v niektorých médiách. Ako by sme advent definovali slovne? Je časom očakávania. Vyjadruje to aj veniec a jeho vznik. Začiatkom 19. storočia nemecký evanjelický pastor Johann Henrich Wichern, ktorý sa rozhodol zriadiť útulok pre chudobné a opustené deti. Útulok nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti pod jeho opaterou bývali a učili sa remeslá. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa rozhodol vyrobiť drevený veniec s 23 sviečkami – 19 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a štyrmi hrubšími sviecami, symbolizujúcimi štyri adventné nedele.

Čo očakávame? Jednoduchá odpoveď - Vianoce. Trochu si toto očakávanie rozdeľme podľa generácii.

Začnem najstaršou generáciou? Tí očakávajú či budú sami, alebo prídu deti. Či sa im, ak vládzu, oplatí piecť, robiť si vianočný stromček. Ak sú veriaci, či sa dostanú na sv. spoveď, či ich bude mať kto zaviesť na polnočnú a či bude v tomto zložitom čase.

Strednú generáciu teraz preskočím a idem k najmladšej – deťom. Pre detí je to absolútne čas očakávania. Je tu Martin – príde na bielom koni? Príde Mikuláš? A čo bude na Ježiška...

Stredná generácia:

Začnem od mládeže. Vyzerá zdanlivo unudená a bez túžob. Len zdanlivo. Má spustu túžob, nevie ich definovať a preto sa vrhá do kdečoho. Chce ísť, ale nevie kde, kráča a nevie kam.

To skoro platí pre všetkých v strednej generácii. Vrhajú sa na nakupovanie (čo komu kúpiť) a na varenie. Uvažujú či budú mať návštevu, či niekde pôjdu, či sa bude môcť cestovať, či bude lyžovačka... Vianoce sú pre mnohých absolútnou komerčnou a citovou záležitosťou. Vyjadrila to jedna pani keď sa dozvedela, že nebude ohňostroj: „To budú aké Vianoce“?!

Jaj, čo všetko by sa tu dalo povedať a čo všetko vás v súvislosti s Vianocami napadá! Do tohto virvaru nám zazneli slová evanjelia: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu. Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“

Zvláštnu pozornosť treba venovať slovu „púšť“. Tu nie je myslená geograficky (ako si často myslíme asi pre súvislosť s Jánom Krstiteľom, ktorý žil na púšti) ide skôr o náboženský význam slova „púšť“ – miesto stretnutia s Bohom, miesto „výchovy“ Izraelského národa pri úteku z Egypta a podobne. Púšť dobre symbolizuje nášho rozháraného ducha.

Nie je náš duch ako púšť? Aké očakávania máme od Vianoc a aké sa nám chystajú v súvislosti s pandémiou? Keď sledujem tie protesty proti obmedzeniam, pýtam sa proti čomu protestujú ľudia. Nielen u nás, dokonca aj na Kube. Všade okrem Činy a Ruska, lebo tam by ich „zvalcovali“. A samozrejme Severnej Kórei. A nehovorte, že to je pre ekonomické problémy. Podnikatelia a živnostníci vedia, že uvoľnenie opatrení by ich o pár týždňov úplne položilo, lebo by stúpla chorobnosť (Stúpla infikovanosť  po protestoch?)! Je to skôr kvôli otvoreniu barov, športovísk, proti noseniu rúšok, proti vakcíne – hoci má byť (zatiaľ) všade dobrovoľná. Dôvodom je: My sme mali a máme očakávania a tu je niekto, kto nás chce stopnúť, kto nám napríklad chce pokaziť Vianoce, ako nám pokazil Dušičky, Veľkú noc...

Typický príklad pre podobné zmýšľanie: V piatok bola reportáž z lyžovania na Donovaloch. Jeden tam hovoril: „Neviem prečo by mali zakázať lyžovanie, keď sú otvorené kostoly. Veď toto je chrám boží“. Takéto zmýšľanie je veľmi rozšírené: „Ja si určujem ako mám chváliť boha“. Je to vytváranie vlastného boha (Preto s malým písmenom „b“). Ako keby hovoril: Ja nepotrebujem Boha. Neuvažuje, čo Boh od neho čaká! Vytvárame si vlastné Vianoce.

Zdá sa mi, že sme ako starozákonný ľud v babylonskom zajatí. Boli exulanti, ale nežili v chudobe; držali sa svojho náboženstva, ale nemali chrám; a keď prišla možnosť návratu do pôvodnej vlasti, mnohých ani nenapadlo využiť ju. Izaiáš im pripomína aj príčinu exilu, na ktorú sa mohlo ľahko zabudnúť. Je to vina, hriech.

Návrat však nie je jednoduchý a ľahký. Mnohí z nich sa v zajatí cítili ako doma a už sa im vôbec nechce vrátiť; iní, hoci túžia po Jeruzaleme, sa obávajú ťažkostí na svojej ceste a ešte väčších ťažkostí pri obnove pustej krajiny. Nemyslia si, že by to dokázali. Musia urovnať pre Pána chodníky do svojich sŕdc!

Preto aj nám tu zaznieva: „Pripravte cestu Pánovi“. Potrebné je zmeniť srdce!

Po internete koluje kresba ako Satan hovorí Bohu: Zavrel som ti všetky kostoly. Boh: Otvoril som jeden v každej domácnosti. Samozrejme v rodine, ktorá chce. Čo tak využiť adventný veniec k spoločnej modlitbe?! Čo tak urobiť si Mikuláša v rodine?! Čo tak naučiť sa komunikovať v rodine medzi sebou, „stačiť si“ jeden pre druhého.

Hlavnou myšlienkou prvej časti adventu je druhý príchod Krista. Sv. Bernard hovorí, že sú dva hlavné príchody Krista. Prvý v pokore, v dieťati, utrpení. Druhý bude na konci víťazoslávny. Ježiš medzi týmito dvoma príchodmi stále prichádza. Ak nevnímame Ježišov príchod do našich sŕdc v našom každodennom živote, nebudeme schopní prijať ho do svojho srdca ani pri jeho druhom príchode, tak ako ho Židia neboli schopní prijať pri jeho prvom príchode. To je ten Ježišov tzv. „prostredný Advent“ medzi jeho prvým a druhým príchodom – jeho skryté prichádzanie do ľudských sŕdc.

Ježiš prichádza, aby splnil túžby našich sŕdc.

Turzovka, 6.12.2020