Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do čítaní:

1. čítanie: Ez 18,25-28

Proroka Ezechiela sme čítali na 23. nedeľa v období cez rok (Ez 33,7-9).

Pripomeňme si: Ezechiel (hebr. Jechezkél = »Boh posilňuje« alebo »Boh je silný«) bol synom kňaza Buzího a v mladých rokoch súčasníkom proroka Jeremiáša. Po vyplienení Jeruzalema r. 597 pred Kr. bol ako jeruzalemský kňaz s kráľom Jójakinom a s mnohými poprednými Židmi deportovaný do Babylonie

Dnešný úryvok je z druhej časti: Výstražné proroctvá proti Júdsku a Jeruzalemu (4,1 – 24,27). Nachádza sa na konci dlhej Božie reči o osobnej slobode a zodpovednosti jednotlivca.

Celá 18. kapitola, z ktorej je úryvok vybraný, je diskusia, ktorú vedie Boh so svojím izraelským národom. Boh sa cíti vyzvaný k tejto diskusii výsmešným chápaním príslovie: „Otcovia jedli nezrelé hrozno a synom z toho trpnú zuby" (18,2).

Týmito slovami vyjadrovali svoju beznádej a tragédiu Izraeliti, zavlečení do Babylonu r. 587 pred Kristom. Ak Boh posudzuje jednotlivca podľa správania jeho otcov, ak trpí jednotlivec ako článok reťazca generácií za zločiny svojich predkov, potom nemá zmysel hľadať v bezvýchodiskovej a ťaživej situácii silu k novému začiatku. Vyhnanstvo potom nie je ničím iným, než logickým dôsledkom odpadu od viery, ktorého sa dopustili predchádzajúcej generácie. Čo iné ostáva v takom prípade, než zmieriť sa s osudom!

Náš úryvok je časťou Pánovej odpovede. Zločiny predkov nemožno pripísať nasledujúcim generáciám. „Ten, kto zhrešil, zomrie" (4.20). To však nestačí. Boh zároveň predstavuje nový poriadok, ktorý sa dostáva o krok ďalej. Podobne ako previnenie minulých generácií neprináša osudové účinky súčasníkom, nemôže minulosť jednotlivca neodvolateľne určovať jeho terajší stav, či už v dobrom alebo v zlom. Proti tomu sa však národ ozýva obžalobou Boha: „Pán nekoná správne" (25).

Božia reakcia odhaľuje nesprávne konanie na strane národa. Nový poriadok je popisovaný ako ponuka života Izraelu. Minulosť nemôže jednotlivcovi neodvolateľne určovať jeho terajší stav, či už v dobrom alebo v zlom.

Svojim slovníkom patrí celá 18. kapitola do oblasti posvätného práva. Ezechiel nadväzuje na tradíciu, ktorá mu bola ako kňazovi dôverne známa, a síce vynášanie rozsudku o smrti alebo živote v rámci bohoslužby. Zdôrazňuje tak nepodmienenú platnosť Božieho rozhodnutia. Zároveň prekonáva daný rámec úplne novým rozmerom. Vyhlásenie smrti alebo života je prenesené do situácie vyhnancov, a tým úplne oddelené od Zasľúbenej zeme a bohoslužby v jeruzalemskom chráme. Život a budúcnosť nezávisí už na kráľovstve a chráme, ale na ochote jednotlivca slobodne uznať Božiu vôľu, ktorá sa prejavuje v Zákone a sľubuje život, a uskutočňovať túto Božiu vôľu zodpovedajúcim vzťahom k Bohu a ľuďom.

Prorok Ezechiel nám v dnešnom čítaní dosvedčuje, že už v Starom zákone ľudia neboli spokojní s Božím riadením: Pre sebe chcú Božiu miernosť, pre svojich nepriateľov Božiu prísnosť. Nezmýšľame tiež tak?

Exegéza:

Toto hovorí Pán: „Vravíte: ‚Nie je správne, ako koná Pán.‘ Počujte teda, vy z izraelského domu! Ja že nekonám správne? A nekonáte skôr vy nesprávne?

Hebrejský text popisuje reptanie ľudu doslova tak, že Božia cesta nie je v poriadku, to znamená, že Božie riadenie, podľa ľudu, nie je podľa pravidiel, nie je správne. Reakcia ľudu na prorokovo vysvetlenie, že nebudú trpieť za hriechy predkov je nepochopiteľná. Očakávali by sme radosť nad tým, že Boh prelomil dedičné poňatie viny.

Namiesto toho je však prorokova zvesť kritizovaná a odmietnutá. Nejde pritom len o otázku, či je Božie konanie spravodlivé či nespravodlivé. Zloba a nepochopenie národa siahajú hlbšie. Vychádzajú z názoru na poriadok, ktorý bol zrejme hlboko zakorenený. Podľa tohto názoru posudzuje Boh človeka podľa súhrnu jeho činov. Čím prísnejšie a častejšie dodržiava človek jednotlivé prikázania, tým spravodlivejší je pred Bohom. Čím menej takto koná, tým horšie je na tom človek pri konečnom hodnotení. Nemožno vybočiť z dráhy, vymedzenej súvislosťami medzi činmi a ich dôsledkami.

Je jasné, čo z toho vyplýva: Buď je človek presvedčený o vlastnej spravodlivosti alebo prepadá osudu. Ezechiel bojuje svojou zvesťou proti takémuto zmýšľaniu. Slová „počujte teda" chcú vyburcovať a viesť k zamysleniu - a to nie pár nechápavých, ale celý národ. Prvá časť otázky - Ja že nekonám správne? -nadväzuje na obžalobu a pomocou predpokladanej odpovede v zmysle, že Pánovo konanie je správne, vedie k druhej časti. V nej prechádza Boh do protiútoku a vyzýva národ, aby preskúmal svoje konanie. A nekonáte skôr vy nesprávne? Táto otázka nie je zameraná tak, že by chcela karhať hriešne konanie Izraela v minulosti. Ide o terajšie odmietnutie Bohom sľúbeného života. Boh obžalúva svoj národ. Poukazuje na nedostatky v konaní národa a potom ponúka plán spásy, ktorý nemá nič spoločné s predstavami, ktoré sa usídlili v mysliach Izraelitov.

Ak sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a pácha neprávosť, zomrie: zomrie pre neprávosť, ktorú spáchal.

Svoj plán spásy ponúka Boh ako nový poriadok života. Už v predchádzajúcej reči sme o tom počuli, lenže v obrátenom poradí. Tentokrát je na prvom mieste príklad spravodlivého, ktorý sa vzdá správneho života a robí neprávosť. Zomrie pre bezprávie, ktorého sa dopustil. Až potom nasleduje príklad zločinca, ktorý sa odvráti od svojej neprávosti a koná správne.

Ak sa však bezbožný odvráti od svojej bezbožnosti, ktorú páchal, a koná podľa práva a spravodlivosti, zachráni si život. Keď teda uzná všetky svoje neprávosti, ktoré popáchal, a odvráti sa od nich, určite bude žiť, nezomrie.“

Zoradenie príkladov nie je náhodné. Kladie dôraz na druhý príklad, ktorý je rozšírený v závere nášho úryvku. Konečné vyhlásenie na základe posvätného práva znie: Zločinec, ktorý sa obráti, bude iste žiť, nezomrie. Minulosť nie je teda osudom, ktorý by zvieral jednotlivca a zabraňoval novému smeru života. Každý má možnosť začať znova. Sám sa môže odhodlať na vykročenie k obráteniu a zvoliť život miesto smrti.

Zamyslenie (Petr Chalupa):

Svojim posolstvom začína Ezechiel nový úsek izraelských dejín, prežívaných v spoločenstve s Bohom. Po stáročia sa Izrael domnieval, že jeho existenciu určuje potrebná súvislosť medzi činmi a ich dôsledkami, že jeho súčasnosť sa vždy nachádza v tieni minulosti. Utrpenie malo vždy predohru, či už v previneniach predkov alebo vlastných. V normálnych časoch uspokojoval tento výklad dejín. V krízových časoch - ako napr. v čase babylonského vyhnanstva, keď hrozilo, že národ zmizne z povrchu zeme - bol však nebezpečný. Odkiaľ potom mala pochádzať sila postaviť sa hroziacemu zániku? Nešťastná súčasnosť je zaslúžená minulosťou. Pasívne znášanie osudu by bolo cestou k istej smrti.

V tejto situácii hlása Ezechiel Boha života, ktorý vymaní národ z osudovej minulosti a sľubuje umierajúcim budúci život. Vyhnancom mohla táto zvesť pripadať prevratná aj pohoršujúca. Ich obľúbený obraz o Bohu bol spochybnený. Aký by to bol Boh, keby sa človek už nemohol spoľahnúť na spravodlivú odplatu? Ako nevypočítateľný by to bol Boh, keby človeku ponechával možnosť slobodného rozhodovania? Už by nebolo možné nič vyrátať.- Počítanie je vylúčené, pretože Boh nie je bohom pravidiel, meradiel a noriem, ale zjavuje sa ako ten, kto praje životu. Život potom nie je súhrnom činov alebo zločinov, ktoré vedú automaticky k výsledku. Život klíči stále znovu, spontánne a tvorivo, slobodne a nečakane.

Otázka, na ktorú sa Ezechiel snaží odpovedať svojím hlásaním, už Izraela neopúšťa. Kladie si ju znova a znova v ďalších krízových situáciách. Ide o zásadnú otázku viery - o otázku slobody človeka pred Bohom. Ezechiel odpovedá Izraelu: Boh nemá záľubu v smrti (18,32). Ako zástanca života dáva slobodu, ktorá umožňuje obrátenie. Túto odpoveď rozvíja Nový zákon v Prvom liste Timotejovi a Druhom Petrovom: „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení" (1 Tim 2,4). Nechce, „aby niekto prišiel do skazy; skôr naopak: chce, aby sa všetci napravili "(2 Pt 3,9). Tieto výroky sú platné vzhľadom na Kristovo dielo. V Kristovi sa k ľuďom obracia Boh, podporujúci život. V ňom je svetu darovaný nový poriadok a nová sloboda. V druhom čítaní vyvodzuje z toho apoštol Pavol požiadavku: „Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš" (Flp 2,5). Obrátenie znamená život. Boh ho chce prežívať s nami.

  1. čítanie: Flp 2,1-11

Sme kresťania. Máme teda zmýšľať a konať ako Pán Ježíš. Ako zmýšľať podľa Ježiša nám hovorí svätý Pavol.

Pavol predstavuje kresťanom vysokú métu k napodobňovaniu – samého Krista, aby na Kristovom príklade motivoval a teologicky podložil svoje výzvy k jednote, svornosti a pokornému vnútornému postoju, aký mal Ježiš Kristus.

Kenotický hymnus – ekenosengr. = zrieknuť, až vyprázdniť. Veľký počet autorov (Remias, Romaniuk, Feuilet...) tvrdí, že hymnus je literárne závislý na Iz 52, 13-53,12 – poníženie a povýšenie Pánovho služobníka. Výraz eautón ekenósen je doslovný preklad Iz 53,12b heehah lammawet naphšô: „vylial na smrť dušu svoju“. Teda kenóza podľa týchto biblistov by sa nevzťahovala na vtelenie, ale na obetu života, na Kristovu smrť. Kristus sa zriekol seba samého – biblisti rôzne vykladajú v čom spočíva toto zrieknutie. Von Balthasar hovorí o „prvej kenóze“ – Vtelení a „druhej kenóze“ – kenóze kríža a pod.

Text nám hovorí o tom, kto je Ježiš Kristus, a čo bol ochotný pre nás urobiť. Obe tieto myšlienky sú dôležité pre moju osobnú vieru! 

Zamyslenie (podľa P. Bubáka)

„On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa podobný ľuďom...“ (Flp 2, 6-7).

Je to text tak dôležitý, že ho nemožno obísť. Je o Ježišovom človečenstve. Ježiš bol Boh i človek, no Pavol potreboval kresťanom vo Filipách zdôrazniť hlavne jeho človečenstvo, pretože práve s ním mali problémy. Zdá sa, že my nie sme na tom lepšie. Zdá sa, že i my kresťania 21. storočia potrebujeme znova objaviť Ježiša ako človeka.

Pavol v gréckom texte používa slovo kenosis. My ho prekladáme ako zriecť sa seba samého. Lepším prekladom je však: vyprázdniť sa. Vyprázdniť sa však z čoho? Medzi kresťanmi sa slovo kenosis zaužívalo ako termín, ktorý popisuje proces vyprázdňovania sa zo seba samého. Musia ho nevyhnutne podstúpiť všetci, ktorí chcú byť Ježišovými nasledovníkmi.

Pre mnohých však tento termín znamená čosi iné: akýsi druh doslovného sebapopierania, stojaceho na presvedčení, že človek, ktorý sa snaží o pravú svätosť, nemá právo na žiadne vlastné potreby – že by mal položiť túžby iných vždy na prvé miesto, stále sa obetovať, nechať sa vťahovať do vecí, často proti svojej vôli, znášať bolesti v tichosti a pri tom sa neozvať. Aj keď všetky tieto postoje majú svoju hodnotu, môže ich však praktizovať iba človek, ktorý najprv spoznal svoju cenu, a teda ktorý naplno uznal svoje človečenstvo aj s jeho potrebami. Lebo keď sa naše sebavyprázdňovanie stane sebapopieraním, nebudeme nasledovníkmi pravého kresťanstva, ale naopak jeho deformácie.

Niektoré spirituality minulosti chápali kenózu Ježišovu presne takýmto deformovaným spôsobom. Ježiš bol často predstavovaný ako ten, ktorý sa vyprázdnil zo všetkých svojich vlastností, ktoré ho charakterizovali ako človeka: bol prázdny zo všetkých spontánnych pocitov, prázdny z akejkoľvek výraznej osobnosti, ktorá by vlastnila jedinečnú príchuť, jedinečné charakteristiky, či preferencie. Ježiš, oddelený od skutočnej ľudskej rasy, ktorý vždy, keď to potreboval, ušiel od svojho človečenstva k svojej božskosti a tam hľadal riešenie.

Mnohí duchovní autori minulosti, ako nám to dokazujú dejiny, sa s Ježišovým človečenstvom necítili dobre. Poprieť ho však nemohli. Riskovali by tak, že upadnú do bludu. Museli teda o ňom hovoriť. Ako však hovoriť o jeho človečenstve bez toho, že by sa o ňom hovorilo príliš? Jednou z najjednoduchších ciest ako tento problém vyriešiť, bolo to, že sa človečenstvo Ježišovo síce uznalo, no hovorilo sa o ňom len tak mimochodom. Ťažisko teologickej reflexie o Ježišovi sa sústredilo hlavne na jeho božstvo. Aj Ježišovo človečenstvo bolo samozrejme témou teologických úvah; inak to ani nemohlo byť. Jeho človečenstvo muselo byť bránené. No hovorilo sa o ňom narýchlo. Príliš sme sa pri ňom nezdržiavali. Nehovorilo sa o ňom ani príliš podrobne, ani príliš konkrétne a ani príliš ľudsky. Ježiša sme predstavovali ako toho, ktorý „žil v tele“, a nie ako toho, ktorý „mal telo“. To, že Ježiš bol v spiritualite minulosti predstavovaný ako božský človek, ktorý „sa vyprázdnil“, nám potom dalo Spasiteľa, ktorý sa vyprázdnil zo svojho človečenstva.

Ani dnes nechýbajú kresťania, ktorí sa s Ježišovým človečenstvom necítia dobre. Vždy, keď sa o ňom hovorí adresne a ide sa do dôsledkov, začnú sa cítiť nepohodlne. „Samozrejme, že Ježiš Kristus bol naplno ľudskou osobou,“ povedia, keď sa ich na to pýtate výslovne. Lenže spýtajte sa ich bližšie, čo pre nich konkrétne znamená byť človekom, a mnohí z týchto ľudí začnú uhýbať.

Povedzte im, že človek-Ježiš bojoval tak ako každý iný človek, keď išlo o to, ktorým smerom by mal vo svojom živote vykročiť – a niektorí z nich vám povedia, že mal predsa vliate poznanie a toto uňho takýto zápas vylučovalo.

Povedzte im, že človek-Ježiš potreboval spoločenstvo priateľov – a oni vám povedia, že Ježiš síce potreboval priateľstvá na zemi, no nie preto, že by ich bol on sám naozaj potreboval, ale preto, že potreboval dať príklad nám ľuďom.

Povedzte im, že človek-Ježiš sa cítil hladný, znechutený, nahnevaný, osamelý alebo netrpezlivý – a hneď sa nájdu takí, ktorí vám pohotovo vysvetlia, že toto zdanlivé upadnutie do ľudských pocitov bolo úplne nesebecké, a že tak vlastne ani nebolo naplno ľudské. Namaľujte im obraz človeka-Ježiša, ktorý by bol dostatočne ľudský, aby vám to prinieslo úľavu a potešenie – a Pavlova veta: „zriekol sa seba samého“ sa pre niektorých z nich stane dobrou cestou, ako vás z tejto vašej idylky dostať von. Ježiš mal síce ľudskú prirodzenosť, avšak z plného vyjadrenia tejto svojej ľudskosti „sa vyprázdnil“. Lenže on sa nevyprázdnil zo svojho človečenstva, ale zo svojho božstva.

V Ježišovi popierame to, s čím sa my sami necítime dobre. Tým, že na ľudské charakteristiky Ježiša hádžeme plášť božskosti, mnohým z nás slúži ako ospravedlnenie našich vlastných snáh a pokusov utekať pred svojím človečenstvom, ba pred svojím vlastným telom.

Rast v kresťanskej láske sa teda príliš ľahko stotožňuje s pohybom smerom od človečenstva a – ešte presnejšie – od seba samého. V takomto chápaní sa potom pocity, potreby a túžby nášho „ľudského“ ja stanú nepriateľmi nášho „duchovného“ ja. V snahe odstrániť zo svojho života všetko, čo je považované za nepriateľa kresťanskej svätosti, sa úprimní kresťania dosť často dostávajú do stavu odcudzenia sa svojmu najhlbšiemu „ja“ a prestanú si byť vedomí svojich skutočných potrieb, ktoré ležia v hĺbke ich bytosti, a ktoré v skutočnosti motivujú väčšiu časť ich správania. Vo svojej snahe o tento typ biblického sebavyprázdňovania, o ktorom si myslia, že presne toto je to, čo urobil Ježiš, si potom postupne vybudujú takú formu správania sa, v ktorom bude až príliš nebezpečne chýbať kontakt so svojim vlastným vnútrom a uvažovanie nad svojimi vlastnými potrebami. Dôsledkom potom bude, že sa vo svojom správaní – bez toho, že by si to uvedomovali – paradoxne stanú prehnane egoistickými a zameranými na seba.

Keď sa pravá biblická kenóza zdegeneruje na popieranie pre popieranie, alebo keď sa pre nás stane prostriedkom, cez ktorý dávame svojmu okoliu najavo, ako málo si vážime seba samých alebo ako v sebe nevidíme nič hodnotného, potom toto nebude čnosť. Bude to znak osobnej patológie.

„Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu.“ Pavol písal tieto slová v kontexte ranokresťanského hymnu na Kristovo úplné prijatie jeho ľudskosti a jeho vernosti svojmu človečenstvu. Ježiš sa zriekol všetkého, čo by mu bránilo byť naplno človekom vo svete. Interpretovať Ježišovu kenózu ako totálne popretie jeho vlastných ľudských potrieb alebo ako odmietnutie akejkoľvek ľudskej dimenzie, ktorú potreboval k tomu, aby bol opravdivo a naplno človekom, by znamenalo zdeformovať najhlbší zmysel jeho obety.

Pravá Ježišova kenóza nespočíva v popieraní seba, ale v objatí seba, vo vyslovení dôsledného a úprimného „áno“ všetkým požiadavkám, ktoré vyplynuli z toho, že sa stal človekom. „Nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,“ píše Pavol. Nedržal seba samého vysoko nad človečenstvom v žiadnej z jeho dimenzií. Nepridŕžal sa svojho božstva, aby si ním svoje človečenstvo urobil ľahším. Nedišpenzoval sa od potrieb, pocitov, túžob, či zápasov a bolestí, ktoré sú sprievodcami človečenstva. Ježiš od svojho človečenstva neutekal. Aby mohol k nemu naplno priľnúť, sa vyprázdnil zo svojho božstva.

Potrebujeme znova a lepšie objaviť Ježiša ako človeka. Iba tak sa nám stane naozaj blízkym, iba tak sa nám stane pomocníkom na ceste vyrovnávania sa so svojím človečenstvom, a iba tak sa nám naše človečenstvo stane cestou k tomu k božskému, ku ktorému sme všetci volaní.

  1. evanjelium, Mt 21,28-32

V evanjeliu sa nás Pán Ježíš pýta, či aj my patríme k ľuďom, čo ochotne všetko sľúbia, a potom - skutek útek. Alebo sa podobáme skôr tomu druhému z nasledujúceho podobenstva?

V Ježišovej dobe žilo veľa veriacich židov, ktorí slovne deklarovali svoju vieru a si mysleli si, že nepotrebujú obrátenie. Boli to predovšetkým príslušníci farizejov, zákonníkov a kňazskej triedy – pre nich bola viera každodennou skutočnosťou. Ježiš ich upozorňuje, že rozhodujúci je život viery.

Obrátenie je najčastejšia cesta k Bohu. Motívom k obráteniu môže byť Božie pozvanie, alebo aj to, že som svedkom obrátenia iného človeka (svedectvo)

Cirkev je miesto, kde možno stretnúť Boha. Aby tomu tak bolo musíme sa o to všetci pričiniť.