Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Komentáre k čítaniam:

1. čítanie, Iz 55,6-9

Dnešné prvé čítanie je opäť z knihy proroka Izaiáša. Je vybrané z 55. kapitoly, ktorá uzatvára druhú časť tejto knihy. Text, ktorý siaha od 40. po 55. kapitolu, bol označený ako „Druhý (deutero) Izaiáš." Záver druhej časti prorockého spisu pripomína jej začiatok v 40. kapitole - v oboch textoch sa súbežne hovorí o prisľúbení spásy. Nadväzujú na výpovede Druhého Izaiáša o stvorení a sú teologicky veľmi dobre premyslená.

Exegéza textu:

V 6. a 7. verši je bezbožník vyzvaný, aby hľadal Boha, kým je to možné, lebo Boh mnoho odpúšťa. Zvyšok úryvku rozvíja túto výpoveď zmienkou o mocnom Božom konaní s ľuďmi a stvorením. Výzva na obrátenie naznačuje zvrat v prospech Izraela: koniec babylonského vyhnanstva a návrat do vlasti.

Venujme sa však postupne jednotlivým veršom vybraného úryvku:

Hľadajte Pána, kým ho možno nájsť, volajte ho, kým je nablízku.

Výzva „hľadajte Pána", s ktorou sa stretneme tiež u Amosa a Jeremiáša, pochádza snáď zo zvolania pri bohoslužbe, podľa ktorého sa má Izrael priblížiť Bohu a hľadať ho v chráme obetami a modlitbou. Tu však chýba odkaz na chrám (čo je prirodzené – veď je v ruinách), prednosť má bezprostredné obrátenie sa na Bohu. Hľadanie Pána je výrazom vedomého obrátenie sa k nemu. Táto myšlienka bola v izraelskom povedomí hlboko zakorenená. Naviac - v situácii babylonského vyhnanstva je hľadanie Pána, teda obrátenie sa k nemu, existenčne nevyhnutné. Tieto predstavy sú inšpirované na základe obrazu z dejín vytvoreným v duchu Piatej knihy Mojžišovej, podľa ktorej je vyhnanstvo trestom pre Izrael za odvrátenie od Pána. Obrátenie je teda predpokladom záchrany z núdze. Dodatky vo vetách kým je nablízku, ktoré by sme mali presnejšie prekladať „kým je možné ho nájsť", zdôrazňujú, že uposlúchnutie Božej výzvy je naliehavé a nemôže byť odsunuté. Teraz nastala doba spásy, novej nádeje a nového života.

Nech zanechá bezbožný svoju cestu a zločinec svoje zámery, nech sa vráti k Pánovi a on sa nad ním zmiluje, k nášmu Bohu, lebo on veľkodušne odpúšťa.

Všeobecne vyjadrené výzvy predchádzajúceho verša sa teraz týkajú konkrétne bezbožníka a zločinca. Tiež im je sľúbená spása, avšak s podmienkou, že opustia svoje doterajšie cesty a plány. Jedine tak sa nad nimi Pán zmiluje. Zľutovanie patrí k podstatným Pánovým vlastnostiam, prejavuje ju predovšetkým voči ľuďom prostým a slabým.

V tomto prípade znamená zmenu ťaživej situácie vyhnanstva, je však viazaná na predchádzajúcu podmienku. Milosťou sa prejaví Božia veľkosť, lebo Božia zmilovanie je nádejeplným posolstvom pre všetkých ľudí. V dobe spásy, návrate do vlasti, sa vytrácajú rozdiely medzi spravodlivými a hriešnikmi. Pánova ochota odpustiť patrí práve tak ako hľadanie Pána k základným skúsenostiam Izraela. Tento poznatok je oveľa zreteľnejší v starozákonných modlitebných textoch (Neh 9; Dan 9; Ž 25; Ž 86; Ž 103; Ž 130).

Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú mojimi cestami, hovorí Pán.

Na tomto mieste došlo k zmene ohľadom hovorcu. Predtým hovoril prorok, teraz ide o Pánove výroky v prvej osobe jednotného čísla, čo zvýrazňuje formula „hovorí Pán." Po stránke formy aj obsahu začína tu niečo nové.

Tento a nasledujúce verše musíme vnímať vo vzájomnej súvislosti. V pôvodnom hebrejskom texte sa obaja pojmy - myšlienky a správanie - doslova „cesty" - objavia štyrikrát za sebou, vždy v inom vzájomnom postavení. Umelecky sa tak vyjadruje vzájomný vzťah prirovnávaných skutočnosti.

Text hovorí jasne o rozdiele medzi Božím a ľudským zmýšľaním. Niečo také nemožno len konštatovať. Pán energicky popiera, že by ľudia dokázali napríklad len vytušiť jeho zámery. (Preto je toto čítanie vybrané, lebo v tomto má súvis s evanjeliom). Slovo „myšlienky" zachytávajú v Starom zákone ľudské, ako aj Božie plánovanie a zámery. Ľudské je postavené proti Božiemu. Ľudské plánovanie vedie k nešťastiu, Božiu k spáse. Adresáti týchto slov sú napomenutí, aby sa vzdali svojich nešťastných zámerov a uznali zámery Božie. Nehovorí sa, čo je obsahom Božích myšlienok. Ľudské plánovanie snáď súvisí s pocitom opustenosti od Boha vo vyhnanstve.

Lebo ako vysoko je nebo nad zemou, tak vysoko sú moje cesty nad vašimi cestami a moje myšlienky nad vašimi myšlienkami.

Záverečný verš nášho úryvku rozvíja obraz skutočnosti, ktorá bola vyjadrená v predchádzajúcom verši. Každý človek vidí, ako nebesia prevyšujú zem, aj keď si to nedokáže vysvetliť. Ak nie sú ľudskému rozumu dostupné nebesia, nie sú mu dostupné ani Božie cesty a zámery. Tu snáď môžeme len niečo vytušiť. Prirovnanie nehovorí, v čom spočíva odlišnosť, zostáva len u jej znázornenia. Slová „nebesia a zem" nám pripomínajú Boha, ktorý stvoril nebo a zem (Gn 1,1). Túto skutočnosť si mal Izrael vo vyhnanstve uvedomiť.

Aj nám môže byť jasnejšie, prečo sa tak zdôrazňuje odlišnosť Božích a ľudských plánov. Uistenie, že Pán je pánom nad stvorením, zaručuje Izraelu jeho spoľahlivé vedenie dejinami. Umožňuje tušenie, podľa ktorého nie je vyhnanstvo posledným Božím slovom. Posledným Božím prejavom je skôr životodarné slovo, otvárajúce Izraelu budúcnosť.

Prorok to zdôrazňuje aj v texte, ktorý nasleduje po dnešnom úryvku:

Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal.

Áno, s radosťou vyjdete, budete vyvedení v pokoji. Vrchy a kopce prepuknú v jasot pred vami a všetky poľné stromy budú tlieskať rukami.

Na mieste bodľačia vyrastie cyprus, na mieste pŕhľavy vyrastie myrta. To bude Pánovi na slávu, na večný pomník, ktorý nezhynie.

Spracované podľa Petr Chalupa

  1. čítanie, Flp 1,20c-24.27a

Úvod do Listu Filipanom

  1. Adresát:

Kresťanské spoločenstvo vo Filipách. Filipy bolo staroveké mesto v Macedónsku. Bývali v ňom okrem miestnych Macedóncov zväčša rímski vojenskí vyslúžilci. Židov tam bolo málo, takže nemali ani synagógu, iba nejaké miesto na modlitbu vonku z mesta pri riečke Gangites (porov. Sk 16,13).

Pavol navštívil Filipy na druhej misijnej ceste r. 50/51 a založil tam prvú kresťanskú obec na európskej pôde (porov. Sk 16,12-40). Prvou kresťankou sa stala istá žena menom Lýdia, predavačka purpuru z mesta Tyatiry (porov. Sk 16,14), a s ňou iné ženy, ktoré neskôr zohrali dôležitú úlohu vo filipskej komunite (porov. Flp 4,2). Kresťania tejto malej cirkevnej obce pochádzali zväčša z pohanstva a vyznačovali sa osobitnou oddanosťou Pavlovi, takže jedine od nich prijal podporu (porov. Flp 4,15 n.; 2 Kor 11,8 n.).

  1. Okolnosti a cieľ listu.

Pavol je vo väzení (porov. 1,7.12 n.) a týmto listom ďakuje kresťanom vo Filipách za peňažnú pomoc, ktorú mu tam poslali prostredníctvom Epafrodita (porov. 4,14.182,25).

I keď vo filipskej kresťanskej obci neboli nejaké zvláštne problémy, nebola bez ťažkostí a nebezpečenstiev. Medzi kresťanmi boli určité napätia zapríčinené ctižiadosťou a nesvármi (porov. 2,3 n.; 4,2), boli vystavení vonkajšiemu prenasledovaniu (porov. 1,27-30) a hrozilo im nebezpečenstvo zo strany judaizátorov (porov. 3,2-11). Pavol povzbudzuje Filipanov k svornosti, jednote, vytrvalosti a vernosti vo viere.

  1. Miesto a čas napísania listu.

O mieste a čase napísania listu jestvuje viacero mienok. Keďže list bol napísaný vo väzení, prichádzajú do úvahy tri mestá: Rím, Cézarea a Efez.

  1. Teologický a duchovný význam listu.

List Filipanom má príležitostný a dôverný ráz: je to úprimný rozhovor otca s deťmi, z ktorého vyžaruje pokoj a radosť aj do duše moderného čitateľa.

V Liste však nechýbajú ani výroky a state s hlbokou teologickou náplňou. Osobitnú zmienku si zasluhuje kristologický hymnus (2, 6-11), opravdivá perla kresťanskej viery a duchovnosti. Hoci mnohí biblisti pokladajú text za Pavlovu skladbu, na základe najnovších literárnokritických bádaní sa prišlo k záveru, že veľmi pravdepodobne ide o predpavlovský liturgický hymnus, ktorý sa používal v liturgii prvokresťanskej Cirkvi.

Autori definujú List Filipanom ako „list radosti", lebo v ňom Pavol (vo väzení!) neprestajne zdôrazňuje radosť, ktorá má sprevádzať život kresťana vo všetkých situáciách: "Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!" (4, 4).

Poznámky k dnešnému textu:

Svätý Pavol nám v liste z väzenia dáva nahliadnuť do hĺbky svojho srdca, ktoré sa zmieta v protichodným prianiach. O živote a smrti uvažuje z hľadiska Božieho. Zmena perspektívy mení obvyklé ľudské pohľady. Preto môže Pavol vyznávať: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk."

Počíta so smrťou rovnako reálne ako so životom. A netrvá ani na živote, ani na smrti, ale na svojom bytí s Kristom

Exegéza: 

Bratia, Kristus bude oslávený v mojom tele, či už životom alebo smrťou.

Pavol má dôveru, že v každom prípade bude môcť osláviť Krista, či životom alebo smrťou.

Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.

Vždy mu ide o Krista, ku ktorému sa najviac priblíži svojou smrťou.

Ale ak žiť v tele znamená pre mňa plodnú prácu, neviem, čo si vyvoliť. Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás.

Neprikláňa sa ani k hľadisku užitočnosti svojho života pre Filipanov ako k priorite, ani k odchodu z tohoto sveta ako k vrcholnému osobnému naplneniu, ktorý chce dosiahnuť. A práve to je zdrojom jeho slobody v neslobode väzenia. Žije z nádeje evanjelia.

Len žite tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu.

Život podľa evanjelia praje a odporúča i svojim Filipanom. 

K úvahe:

Pavlova identifikácia s Kristom je vyjadrená vo všetkých jeho listoch. Záleží mu na Kristovi, chce s ním byť zajedno v miere, ktorá sa nám môže zdať byť až prehnaná. Nie je. Pavol pochopil viac než niekto iný, kým skutočne Ježiš je a čo to pre neho, Pavla, vlastne znamená. Cez všetku výlučnosť a intenzitu svojej lásky k Ježišovi nie je Pavol fanatikom. Nehovorí okázalo o smrti, ani ju nevelebí ako jednoznačne lepšiu, než život. A hlavne - nenúti svojich stúpencov, aby konali rovnako ako on.

Pre nás je veľmi dôležité hľadať cesty k rovnakému vzťahu ku Kristovi, ako mal Pavol. V rôznych odvaroch kresťanstva (sektách), ktoré sú populárne, je Ježiš prakticky často „jeden z mnohých” – nie jediný, Pán.

 

  1. evanjelium, Mt 20,1-16a

Úryvok z 20. kapitoly Matúšovho evanjelia mení ľudské postoje pomocou podobenstva o rovnakej odmene robotníkom pracujúcich rôzne dlho. Boh usudzuje inak ako ľudia – viď 1. čítanie). Závisť a žiarlivosť uzatvárajú cestu k jeho pochopeniu.

Komentár:

  • Evanjelium nadväzuje na otázku sv. Petra o odmene – my čo sme všetko opustili a išli za tebou, čo za to dostaneme? Mt 19,27. Text zároveň hovorí o tom, že Boží úmysel v odmeňovaní človeka je bližší konceptu „daru“, ako „zásluhe“.
  • Treba si všimnúť, že nebeské kráľovstvo nie je tu prirovnané len k hospodárovi ale k celému deju – čo nám poukazuje na to, že nebeské kráľovstvo je dynamický proces!
  • Dôvod prečo niektorí nepracovali „nikto nás nenajal“, je iný, ako „nechce sa mi“...
  • V staroveku asi neboli mzdoví účtovníci a tak sa mzda vyplácala vždy večer. To bolo bežné. Prekvapením však bolo to, že všetci dostali rovnako! Božia spravodlivosť je iná, ako je naša, alebo ako si ju (tú Božiu spravodlivosť) my predstavujeme!
  • Nejde tu o nespravodlivosť – každý dostal toľko, na koľko sa dohodol. Tí čo pracovali len jednu hodinu dostali odmenu ako dar. Toto podobenstvo sa v nových prekladoch biblie volá podobenstvo o štedrom hospodárovi -nie o robotníkoch vo vinici.
  • Tí, čo „pracovali celý deň“ sú asi apoštolovia (Peter sa pýtal), ktorí budú mať podiel na Božom kráľovstve, ale rovnako ho môžu dostať aj iní. Teda nie „priama úmera“ – u nás sa odmeňuje „výkon“. Boh sa asi pozerá na človeka trochu inak. Je dobrý. Božia dobrota má viesť človeka k obráteniu.

Porovnanie starozákonného a novozákonného človeka (podľa Aleš Opatrný)

Dnešné evanjelium je – podľa nás - o „nespravodlivej“ spravodlivosti Božej, ktorá je viac dobrotou. Ťažko sa s ňou zmierujeme keď je preukazovaná iným.

Podobenstvo je aj odpoveďou na nevyslovenú, ale dôležitú otázku: „Ako je to vlastne s nebeským kráľovstvom?" Odpoveď nie je komplikovaná, ale je prekvapivá. S nebeským kráľovstvom to totiž nie je ako s ľudskými podnikmi. Je darom, je výsledkom starostlivosti Boha o ľudí, nie je za odmenu, ale je potrebné do neho vstúpiť činom, ktorý je odpoveďou na Božie pozvanie. Nech sa tak stane skôr alebo neskôr, vždy to stojí za to a vždy je človek prijatý.

Toto Ježišovo učenie bolo pre mnohých šokujúce, hoci celé vyvolenie Izraela a vyslobodenie z Egypta, súčasť viery každého Žida, je potvrdením tohto princípu. Akú mali zásluhu, že si ich Boh vyvolil a oslobodil?!

Je ale zaujímavé, že ľudia majú tendenciu upraviť si zjavené skutočnosti po svojom a to aj vo svoj neprospech. V ich prospech je aj dnešné podobenstvo.

Pritom vyvolený národ špekuloval o tom, čo by mu mohol a mal Pán dať za odmenu pre ich dobré snahy. Na suverénneho Boha, vyslobodzujúceho a dávajúceho, akosi pozabudli.

Kresťania neuvažujú lepšie. A preto je toto podobenstvo pre mnohých z nich tak nepochopiteľné a neprijateľné. (Priraďujeme sa k tým, čo pracujú „od svitu do mrku“.) Zamyslenie nad ním nám teda môže odhaliť, akú asi máme predstavu Boha.

Myšlienky k úvahe

Možno, že ste to už zažili ako deti: prišiel strýko a vás i vašich súrodencov obdaroval za vysvedčenie rovnakým dielom, hoci vy ste sa trebárs učili výborne a brat to s biedou ťahal na štvorky. Považovali ste takéto konanie za krivdu. Potom sa niečo podobné (a závažnejšie) v živote opakovalo. A teraz nám naraz evanjelium, slovo Božie, ukazuje rovnakú nespravodlivosť. Áno, zjavnú nespravodlivosť, pretože čo je to za spravodlivosť, keď ten, kto robí v horúčave celý deň, dostane len toľko, ako lajdák, ktorý začal pracovať až v podvečernom vánku! Keď to vezmeme za tento koniec, môžeme sa postaviť úplne proti celému textu. Aby sa to nestalo, uvažujme: o čom je vlastne toto podobenstvo? O výške mzdy? O spravodlivej odmene? Vôbec nie! Toto podobenstvo hovorí o Božom kráľovstve. Hovorí, že s Božím kráľovstvom je to tak, ako keď sa na vinici odohral podobný príbeh.

Čo to vlastne je - Božie kráľovstvo? Keď je Božie, znamená to, že ho pripravuje Boh: v podobenstve je Boh znázornený hospodárom, ktorý najíma robotníkov a určuje výšku mzdy. A ide o kráľovstvo - teda o spoločenstvo ľudí. V podobenstve sú to robotníci, ktorí predstavujú nás, ktorí sme do Božieho kráľovstvu prizvaní. A čo znamená ten denár, ktorý nakoniec všetci dostali? Denár bola mzda, ktorá stačila pre obživu priemernej rodine v Palestíne na jeden deň. Bolo to teda niečo nanajvýš nutného - ten denár, ktorý bol na konci dňa vyplatený, znamenal pre celú rodinu, že bude mať z čoho žiť dnes, a že teda má zaistený zajtrajšok. Uznáte, že z tohto hľadiska každá rodina ten denár potrebovala, či už v jej čele stál otec - robotník pracovitý alebo trochu lenivý. A hospodár, ktorý je dobrý, podobenstvo to samo hovorí, sa rozhodne, dať každému nie to, čo si zaslúži, ale čo potrebuje! A robí to samozrejme slobodne, pretože chce, pretože je dobrý.

Čo teda hovorí tým podobenstvom Pán Ježiš? Hovorí: Taký je Boh. Nehovorí o „najvyššej spravodlivosti", hovorí o zvrchovanej láske a dobrote. O dobrotu tu ide, nie o obyčajnú spravodlivosť. A táto dobrota nie je nespravodlivá: veď hospodár nedal nikomu z robotníkov menej, než im sľúbil, on im dal viac, ako si zaslúžili, a to mohol: dával zo svojho.

Uvažujeme už tretiu nedeľu o tajomstve Cirkvi. A tu máme ďalší pohľad: Cirkev je spoločenstvo ľudí, ktorí sú si rovní. Ale nie rovní preto, že sú rovnako odmeňovaní, ani nie rovní preto, že sú rovnako výborní. Naopak, sú v mnohom rôzni: každý pracuje pre Božie kráľovstvo s rôznou intenzitou a každý rôzne dlho. Ale nikto z nás si svoju účasť v Božom kráľovstve, svoju účasť v neobmedzenej dobrej budúcnosti, ktorú nám Boh pripravuje, netvorí a nezískava sám. Všetci sme totiž odkázaní na nesmiernu dobrotu Boha-hospodára z podobenstva. Na dobrotu, ktorá znamená, že On nám všetkým chce dať to, čo potrebujeme, teda plnú budúcnosť, svoju Božiu večnosť - nebo. On sám to chce, pretože je dobrý. A túto neuveriteľnú dobrotu, ktorú človek ťažko chápe, nám ukazuje veľmi názorne dnešné podobenstvo. A tak nás nabáda k dôvere a podnecuje k láske.

Či môže človek zostať zlým, ľahostajným alebo nevďačným keď mu dôjde, ako to s Božou láskou voči nemu vyzerá?! Ak nám to dôjde, budeme naozaj navonok pôsobiť ako cirkev: ako spoločenstvo ľudí, ktorí vedia o svojej úbohosti, ale ktorí tiež vedia o Božej veľkosti. A preto sa nemôžu jeden nad druhého vyvyšovať, ale všetci sa môžu z Boha radovať.

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1433-25-nedela-v-cezrocnom-obdobi-3