Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Výklad čítaní: 

1. čítanie, Iz 22,19-23

Dnešný krátky úryvok, ktorý čítame v rámci prvého čítania je vybraný z prvej časti Knihy proroka Izaiáša, ktorý má názov: Hrozby a prisľúbenia ( 1,1 – 39,8), konkrétne z časti: Proroctvá proti okolitým národom (13,1 – 23,18): Babylonu, Asýrsku, Moabsku, Etiópii, Egyptu, Edomsku a Arábii. 22 hlava je však proroctvom proti Jeruzalemu, ktorému predpovedá skazu, ktorý má zlé kniežatá. Nasleduje ešte proroctvo nad Týrom a predpoveď všeobecnej skazy.

22. kapitola sa teda vymyká z tohto úseku. Kapitola sa skladá z dvoch častí. V prvom až štrnástom verši sa hrozba obracia proti Jeruzalemu, v pätnástom až dvadsiatom piatom proti vysokému úradníkovi Sobnovi. Túto druhú časť môžeme členiť podrobnejšie. V pätnástom až devätnástom verši sa ohlasuje Sobnovo zosadenie, dvadsiaty až dvadsiaty tretí verš pojednávajú o ustanovení Eliakima, ďalšie dva verše predpovedajú jeho neúspech. Tieto posledné verše sú pravdepodobne neskorším dodatkom, ktorý už vedel o Eliakimovom pôsobení.

Úradníka neodsudzuje prorok, ale sám Pán. Izaiáš je tu len prostredníkom. 

Choď k tomu úradníkovi, k Sobnovi, správcovi kráľovského paláca.

So Sobnom sa stretávame v Druhej knihe kráľov ako s najvyšším pisárom kráľa Ezechiáša. V našom texte je navyše označený ako správca kráľovského paláca. Prislúchalo mu teda dohliadať na kráľovskú rodinu. Postavenie bolo porovnateľné s orientálnym vezírom či majordómom. Patril zrejme k dvoranom, ktorí hospodárili vo svoj prospech a spôsobili tak ohrozenie národa. 

V nasledujúcom verši je kritizované Sobnovo konanie:

Čo tu máš a koho tu máš, že si si tu vytesal hrob? Na vysokom mieste si si vytesal hrob, v skale si si vysekal príbytok!

Autor textu chcel zrejme zdôrazniť, ako pohoršujúce bolo Sobnovo správanie, keď si pripravoval hrobku, vytesanú do skaly na vyvýšenom mieste. Sobna chcel dokonca aj po smrti zostať vo vysokom postavení. Prorocké slovo kritizuje jeho túžbu po sláve a zneužitia moci.

Pánovo odsudzujúce slovo predpovedá pre Sobna potupný koniec. Stratí sa v cudzine, ďaleko od svojho nádherného hrobu.

Hľa, Pán ťa odhodí mocným rozmachom, človeče, zabaleného a zvinutého v klbko, ako lopta ťa hodí do samom zeme. Tam zomrieš a tam budú tvoje nádherné vozy, ty hanba domu svojho pána!

Hrozba smeruje priamo proti Sobnovi. Sú v nej prepojené dva obrazy - zápasu a hodenie lopty. Pomocou týchto obrazov je naznačené Sobnovo vyhnanstvo v ďalekej cudzej krajine, konkrétne v Asýrii. Tam zomrie. Prorok mu pripomína nádherné vozy, ktoré predstavovali kráľovskú vznešenosť a ktoré mal Sobna ako správca kráľovského paláca na starosti. Sobna je nazvaný „hanbou svojho pána", teda jeruzalemského kráľa.

K jednotlivým veršom dnešnej perikopy:

 Vyženiem ťa z tvojho miesta, zosadím ťa z tvojho úradu.

Sobna bude zbavený svojho úradu. V prvej časti verša sa pomocou slovesa „vyhnať" opisuje ohlasované diania a jeho zameranie prostredníctvom slov „z miesta", v druhej časti verša sa najprv objaví určenia „z úradu" a potom sloveso podobného významu „zosadiť" – zvrhnúť

Podobným spôsobom zbavuje Pán postavenia len kráľa. Dokážeme si teda predstaviť, ako významné bolo Sobnovo miesto.

V ten deň zavolám svojho služobníka Eliakima, Helkiášovho syna, oblečiem ho do tvojej tuniky, opášem ho tvojím pásom a vložím do jeho rúk tvoju moc.

Izaiáš pomocou slov ten deň prechádza k ďalšej téme. Zosadenie jedného predpokladá ustanovenia iného. Prvým krokom pritom býva Božie povolanie. Príznačné je meno novo ustanoveného, ​​Helkiášovho syna, ktoré v preklade z hebrejčiny znamená „nech pozdvihne Boh". Nový správca sa nebude povyšovať ako jeho predchodca. Do vysokého postavenia je povolaný Bohom. Vernosť Pánovi je vyjadrená označením „služobník." Tak sa nazývali vynikajúce postavy v minulosti, napríklad Mojžiš a David. Tohto titulu užíva kniha Izaiáš od 42. kapitoly pre tajomnú postavu „Pánovho služobníka."

Už v prvej kapitole knihy Izaiáš je prisľúbená Jeruzalemu nová vládnuca vrstva. Sobna je predstaviteľom zvrátených vládnucich úradníkov. Eliakim Helkiášov syn je jeho eschatologickým náprotivkom, má zaručiť ideálny pomery v Jeruzaleme a Judsku.

K uvedeniu do úradu dochádza v dvoch krokoch. Prvým je obliekania nového nositeľa úradu, druhým odovzdanie moci od Pána.

V ten deň zavolám svojho služobníka Eliakima, Helkiášovho syna, oblečiem ho do tvojej tuniky, opášem ho tvojím pásom a vložím do jeho rúk tvoju moc.

Pomocou zámená „tvoj" sa trikrát spomína Sobna. Pán odníma odznaky Sobnovho úradu a prepožičiava ich novému nositeľovi. Úradný oblek sa skladal z dlhej tuniky, ktorú mohol nosiť ktokoľvek, patrila tiež k oblečeniu kňazov. Šat správcu kráľovského paláca sa vyznačoval niekoľkými špeciálnymi znakmi. Okolo pása ovinutý pás, ktorý bol vyhradený nositeľom úradu a odlišoval ich od prostých ľudí.

Moc, spojená s úradom, sa odovzdávala vyslovením ustanovenie, ktoré sa nám tu nezachovalo. Určitá stopa ďalekosiahlych právomocí naznačuje: On bude otcom obyvateľom Jeruzalema i Júdovmu domu. Jeho povinnosti spočívajú v starostlivosti o zverených a presahujú púhy kráľovský palác.

Na jeho plece položím kľúč Dávidovho domu; keď on otvorí, nik nebude môcť zavrieť, a keď on zavrie, nik nebude môcť otvoriť.

Odovzdanie kľúčov je obrazom. Eliakim Helkiášov syn získava kľúčové postavenie nad Dávidovým domom. Ako by v ňom znovu ožíval kráľ Dávid, ktorý svojou otcovskou starostlivosťou zaistí pokojný život v spravodlivosti. Kľúč sa síce vďaka svojmu pôvodnému tvaru nosieval na ramene, nebol však nikdy tak veľký a ťažký, že by ho bolo nutné takto nosiť. Obraz skôr naznačuje bremeno, ktoré určitý úrad predstavuje v oblasti správy kráľovského majetku.

Zarazím ho ako kolík na pevnom mieste

Obraz pevne zarazeného stanového kolíka, ktorý pripomína kočovnícku minulosť, vypovedá o trvalom vykonávaní úradu. 

a bude trónom slávy pre dom svojho otca.“

V ďalšej časti verša sa obraz mení, téma však zostáva rovnaká. Eliakove postavenie získa česť celému jeho rodu. Sobna bol nazvaný „hanbou domu svojho pána", Helkiášov syn zasluhuje „trón slávy", ktorý budú môcť zaujať aj jeho potomkovia.

------

Neskoršie generácie však zažili, že nová vládnuca vrstva nesplnila očakávania, ktoré sa do nej vkladala. Rozšírila sa protekcie a príbuzenské vzťahy ovplyvňovali hospodárstvo. Skupinové záujmy zničili všetko, v čo sa predtým dúfalo. Prorok predpovedá v Pánovom mene neslávny koniec: odsúdenie.

Teológia tohto príbehu: (Podľa - Petr Chalupa)

K poverenia nejakým úradom i k zosadeniu z tohto postavenia dochádza v Starom zákone podľa Pánovej vôle. Nositeľ úradu sa zodpovedá Pánovi, či vykonáva zverený úrad správne. Kto hľadá len na vlastné výhody alebo česť - podobne ako Sobna, ktorý si stavia hrobku v skale a používa luxusné vozy - príde o svoj úrad. Pán ho zvrchovane prepožičiava človeku, ktorého považuje za vhodnejšieho. Spojenie úradu a zodpovednosti zostáva dodnes aktuálne.

Náš úryvok objavíme dvakrát v Novom zákone. Dôraz je však zakaždým položený inak. V Matúšovom evanjeliu vyznáva Šimon, syn Jonášov, že Ježiš je Mesiáš, Syn živého Boha. Nato mu Ježiš zveruje kľúče od nebeského kráľovstva. Všetko, čo rozhodne - najprv ohľadom záväznosti či nezáväznosti Mojžišovho zákona. Stáva sa tak správcom Ježišovho domu, má na zemi ďalej zastávať miesto vyvýšeného (na nebo vystúpeného) Pána. 

Druhá citácie nášho úryvku sa nachádza v 3. kapitole Jánovho zjavenie: „Toto hovorí Svätý a Pravý, ktorý má kľúč Dávidov; keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí" (Zj 3,7). Ježišovi Kristovi je zverená kráľovská moc. Je tu preto predstavený ako strážca nebeského paláca.

Upozornenie pre nás: 

Nikto z nás by asi nechcel počuť slova, ktoré v dnešnom starozákonnom čítaní počul správca kráľovského paláca. My sme tiež správcovia, nám je tiež zverený osud ľudí okolo nás, majetok, talenty... Aké ohodnotenie si niekedy vypočujeme my?

 

  1. čítanie, Rim 11,33-36

Apoštol Pavol oslavnými vetami z dnešného druhého čítania končí špeciálny blok Listu Rimanom (kapitoly 9 – 11), v ktorom uvažoval o budúcnosti izraelského národa vo vzťahu k Ježišovi Kristovi. Hoci ho veľmi trápil odmietavý postoj vyvoleného národa v jeho časoch, predsa pozerá na jeho budúcnosť optimisticky a v závere svojich úvah vypovedal oslavné vety o Božej prozreteľnosti, ktorá sa prejavuje obdivuhodnou múdrosťou. Nevyspytateľné cesty Božieho vedenia dejín spásy sú pre Pavla dôvodom na oslavu Boha, ktorému nech je sláva naveky.

Svätý Pavol sa v dnešnej epištole zamýšľa nad Božou veľkosťou. Náš rozum ju nemôže pochopiť. Boh je iný, než všetky naše skúsenosti. Približujeme sa k nemu len vďačnou láskou.

Božiu múdrosť chválil už Pavol vo veľkom chválospeve 11. kapitoly (Rím 11,33-36), teda na konci výkladu „svojho" evanjelia. No tu - na konci druhej časti listu (Rím 12-16) - autor nadväzuje a nepriamo tým prehlasuje, že Božie tajomstvo presahuje všetko ľudské chápanie práve preto, že ide o múdrosť Božiu. Skloniť sa pred Božím tajomstvom je preto najhlbšia možnou odpoveďou veriaceho na Božie sebazjavenie v Ježišovi Kristovi: "Jedinému múdremu Bohu skrze Ježiša Krista, sláva na veky vekov." A cirkevná obec, v ktorej sa bude list Rimanom čítať, odpovie jednohlasne potvrdzujúcim: "Amen" - "Tak je."

 

  1. Evanjelium, Mt 16,13-20

V evanjeliu počujeme slávne vety o vymenovaní Šimona Petra za Skalu, Hlavu a Pastiera Božieho ľudu. To poverenie patrí všetkým jeho nástupcom. Tiež každý z nás sa má stáť Petrom, to je skalopevnou, oporou Cirkvi.

Evanjelium 21. nedele cez rok približuje udalosť pri Cézarei Filipovej. Táto udalosť, všeobecne nazývaná „Petrovo vyznanie a prísľub primátu“, poslúžila Ježišovi na to, aby si urobil určitú previerku výsledkov svojho ohlasovania Evanjelia. Bolo to celkom na severe Svätej zeme. Opýtal sa teda apoštolov, čo hovoria ľudia o jeho pôsobení. Keď mu to zreferovali, potom sa obrátil priamo na apoštolov: A za koho ma pokladáte vy?

Ježišovo vystupovanie si mnohí židia viac alebo menej spájali s účinkovaním Jána Krstiteľa, Eliáša či Jeremiáša. Títo proroci sa vyznačovali veľkou horlivosťou za Božie veci, a preto aj vysokou mierou hodnovernosti. Takto to referujú Ježišovi učeníci svojmu Majstrovi. On sa však pýta aj na mienku apoštolov o ňom a o jeho účinkovaní. Vypovedal ju Peter: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha. Pekne tu súvisia dva výrazy: Syn človeka * Syn živého Boha.

Ježiš teda nie je len mocný prorok, horlivý reprezentant Boží. On je Boh… Syn živého Boha… Ježiš plne potvrdil Petrovu odpoveď, pochválil za to Petra a poukázal na to, že pravdu o ňom možno získať iba vierou a tú zas môže darovať iba Boh. Telo a krv boli medzi Hebrejmi výrazy na označenie človeka v jeho krehkosti a vo všetkých obmedzeniach. Ľudská prirodzenosť sama ani nemá možnosť poznať Boha. Môže sa len otvárať pre Božie pôsobenie.

Pekná je tiež výmena charakteristík: Ty si Mesiáš…* Ty si Peter…

Moc zväzovať a rozväzovať tu veľmi presvedčivo zodpovedá moci otvoriť a zatvoriť z 1. čítania. Túto moc Ježiš prisľúbil Petrovi. Odovzdal mu ju až po zmŕtvychvstaní (Jn 21,15-19). Slová pekelné brány ju nepremôžu znamenajú uistenie o tom, že mocnosti zla nebudú mať reálnu silu postaviť sa proti Cirkvi a premôcť ju. V tomto uistení možno vidieť Ježišov plán na celý čas až do konca a tiež to, že Petra nahradia jeho nástupcovia s tou istou mocou, akú Ježiš prisľúbil a potom odovzdal Petrovi. Je to pre nás dostatočný dôkaz, že Ježiš pripravoval ustanovenie Cirkvi a v nej kľúčovú úlohu Petra. Záverečný Ježišov príkaz daný apoštolom, aby mlčali, je prekvapujúci. Ježiš sa však chcel vyhnúť nevhodným pokusom ľudí urobiť ho pozemským kráľom. Jemu išlo o nebeské kráľovstvo.

Mons. Anton Tyrol

Úvaha:

Opäť je tu v dnešnom evanjeliu postava Petra a opäť téma viery. Evanjelium varuje, že viera môže byť telesná - pochádzajúca z mäsa a krvi(telo ani krv to Petrovi neodhalili), alebo duchovná ​​ pochádzajúca od Ducha Božieho, ktorý v nás prebýva (ale môj Otec ktorý je na nebi).

Telesná viera je tá, ktorá tvrdí, že vie všetko, vysvetľuje všetko, čo je v mysli Boha. Tento druh viery (ak to chceme nazvať) má svoju hlavnú charakteristickú črtu: predstiera poznanie Boha, zdanlivo dáva odpovede, predstiera, že dáva istotu. Sú ľudia, ktorí veria, že ctia Boha tým, že vysvetľujú aj to, čo sa nedá vysvetliť,

Na druhej strane duchovná viera má uchvacujúci pocit z hlbín (veľkosti) Boha: čím viac viery človek má a čím viac sa ponorí do tajomstva Boha, tým má väčšiu vieru a tým menej sa stáva hrdým na svoje vedomosti. Taký človek sa stáva tichým, tolerantným, otvoreným voči otázke, ktorá sa stáva nepretržitou: A za koho ma pokladáte vy? 

Peter je prototyp každého kresťana, pretože okrem viery má tiež pochybnosti, je zároveň učeníkom (pre neho je Ježiš tým, kto musí byť za každú cenu nasledovaný), ale tiež tým, ktorý vyznáva svoju vieru napriek zapretiu, je silný, ale zároveň slabý, miluje a zároveň sa bojí. Môžeme teda povedať, že sa podobáme Petrovi.

Čo však rozhodlo, že napriek všetkému sa Peter stane prvým pápežom? Je to väzba s Ježišom, rozhodujúci je vzťah s ním. Iba vo vzťahu s ním skutočne rozumieme, kto je Ježiš; je naozaj ľahké citovať iných, je naozaj ľahké dať rovnaké odpovede ako zástup a zamieňať Ježiša s asketikmi farizejov i Jána Krstiteľa, ktorí ho definuje ako toho,  kto sa obžiera a opíja. Je tiež ľahké zamieňať Ježiša s Eliášom, veľkým prorokom, ktorý bojuje a zabíja všetkých kňazov Bála, aby bránil čistotu viery. Ježišovo posolstvo sa líši od Eliáša, pretože namiesto vyhubenia chce zvíťaziť nad inými láskou a odpustením. Nebojuje proti neprajníkom a osočovateľom, ale pozýva ich, aby vstúpili do nebeského kráľovstva. Ponúka každému šancu na obrátenie a možnosť byť pozvaný na hostinu Božej lásky. Koľkokrát, dokonca aj v dejinách cirkvi, došlo k zmätkom a agresívnym a povýšeneckým postojom v dôsledku absurdných bojov proti tým, ktorí mali inú vieru. Ježiš nie je Eliáš! Je skôr Jeremiáš, ktorý trpí, a je obviňovaní aj keď chcel dobre národu. Ježiš neprišiel, aby sme trpeli, ale preto, aby sme boli požehnaní, šťastní v radosti.

Meditácia

Napadá ma, ako všetci učeníci odpovedali na prvú otázku, a len Peter odpovedal na druhú: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha! 

Boh totiž žije a vytvára život, pôsobí v dejinách, uvádza niečo do pohybu, dúfame, že niečo tiež uvádza do pohybu aj v našom živote.

Možno je to opakovanie, ale dnešné evanjelium nám v podstate hovorí jednu vec: Boh je Boh života a stretávame sa s ním iba tam, kde žijeme. Toto je dôležité, pretože nám hovorí o Ježišovej túžbe, ktorá nás nezastaví pri formálnom vyznaní viery (prosba kanaánskej ženy z minulej nedele sa tu objavuje v inej forme), ale vyznaním viery, ktoré je v schopný zažiť to, čo vyhlasuje ústami.

Ježišova otázka je krásna, taká krásna, ako je náročná a hovorí nám, že skutočná odpoveď je iba vaša, na ktorú ste osobne a jednotlivo schopní odpovedať Vy, svojím srdcom, vašou silou, vašou skúsenosťou, napriek hriechom! Tu nie sú potrebné osobitné štúdie, čítania múdrosti, knihy ani katechetické vzorce. Každý z nás, ktorý vyšiel z Božích rúk, uhasí smäd iba v Bohu, každý z nás padol kvôli svojmu hriechu a vstal, pretože ho Boh vzkriesil, každý musí dať odpoveď. To znamená byť nažive vo viere, v opačnom prípade zostávame uviaznutí vo vedomostiach iných. Na Petrovi a na jeho viere Ježiš stavia Cirkev, viere, ktorá sa nevyznáva iba slovami, ale je svedkom života, je schopná rozpoznať svoje chyby a nenechať sa nimi rozdrviť, pretože Ježiš chce, aby ste žili, aby ste mali zdvihnuté hlavy a pokračovali v jeho nasledovaní.

Pane Ježišu, Syn Živého Boha, vieme, že kresťanstvo nie je len doktrínou ani morálkou, ale je to náš vzťah s naším Pánom a Bohom: vieme, že kresťanstvo sa snaží milovať, ako nás miluješ. Nevieme, či sa nám to podarí, ale cítime, že môžeme sľúbiť: celý náš život bude pokus a skúšanie znova a znova ťa nasledovať!

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1401-21-nedela-v-cezrocnom-obdobi-3