Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

1. čítanie, Iz 56,1.6-7

Dnešné prvé čítanie je z Trito-Izaiáša. 

Podľa názoru odborníkov tento anonymný autor účinkoval v rokoch 538[520]-510 pred Kr. Svojím posolstvom sa obracia na sklamaných Židov, ktorí sa sťažovali, že Deutero-Izaiášom predpovedané víťazstvo Jahveho, jediného Pána a Boha všetkých národov, ako aj sláva novopostaveného chrámu meškajú. Trito-Izaiáš ich povzbudzuje a vlieva im novú nádej a dôveru v Pána svojimi výrokmi o živote izraelského spoločenstva (bohoslužba, pravá a falošná nábožnosť, výstraha pred modloslužbou a hriechom a pod.) a hlavne svojimi proroctvami o novom Jeruzaleme a o posledných dňoch, v ktorých sa Pán ukáže ako sudca a ako jediný Pán a Boh všetkých národov.

Úryvok je z III. časti Knihy Izaiáš, ktorá má nadpis: Obnova Jeruzalema (Trito-Izaiáš 56,1 – 66,24). Podnadpis: Prisľúbenia a napomenutia (56,1 – 57,21).

Nadväzuje (ako bolo spomenuté) na - Druhá časť knihy Izaiáša (kap. 40 - 55), ktorá potešujú izraelský národ v zajatí v Babylone. Opisuje vyhlásenie o oslobodení, radostný návrat do svojej vlasti a obnovu národa, Jeruzalema a chrámu. Oceňujú Božie vlastnosti, ktoré sú neporovnateľné s k pohanskými modlami. Pán prejaví svoju všemohúcnosť a milosrdenstvo nad Izraelom, pričom použije Kýra ako nástroj na oslobodenie vyvoleného ľudu. Obnovenie národa a Svätého mesta po návrate zo zajatia je obrazom iného, ​​veľkolepejšieho obnovenia v mesiášskom veku. Preto opisy a proroctvá Božieho slávneho kráľovstva v Izraeli často idú nad rámec historického rámca 6. a 5. storočia pred Kristom a odkazujú na mesiášske časy a vykresľujú rôzne podmienky a okolnosti, ktoré sa odohrávajú v mesiášskom kráľovstve.

V Izraeli sa povedomie, že sú ľuďom Božím, zvrhlo na pýchu. Pohŕdali a odmietali všetkými, ktorí neboli Židia. Reč proroka Izaiáša, preto neznela príjemne ušiam Izraelitom, jeho poslucháčom.

K zamysleniu (© Jozef Kohut)

Úryvok z poslednej časti proroka Izaiáša (tzv. Trito-Izaiáš) vyzýva k zachovaniu práva a konaniu spravodlivosti. V ďalšom verši, ktorý už nedeľný lekcionár vynecháva, sa táto výzva konkretizuje do dvoch skutočností; bedliť nad sobotou a neznesväcovať ju a dávať si pozor na ruku, aby nekonala zlo (56,2). Sobotný deň je vyjadrením vertikály, t.j. vzťahu k Bohu a nekonať zlo predstavuje horizontálu, čiže medziľudské vzťahy.

Problém zachovania práva rozširuje Kniha proroka Micheáša, ktorý vyčíta vodcom Izraela: „Nie je vašou úlohou poznať právo? Ale vy nenávidíte dobro a milujete zlo.“ (Mich 3,1-2) Motiváciou pre (poznanie a) zachovanie práva a konanie spravodlivosti je blízkosť Pánovej spásy a zjavenie jeho spravodlivosti. Tí, čo sa usilujú o spravodlivosť budú spasení a už teraz sú blažení (56,2). Boh ich zachráni pred nespravodlivcami, na ktorých príde Božia spravodlivosť.

V druhej časti nedeľného čítania sa objavuje téma cudzincov – bolo vybrané aby tvorilo tematickú jednotu s evanjeliom. Pre Izrael ako vyvolený Boží ľud museli slová o cudzincoch, ktorí sa vinú k Pánovi a budú na Božom vrchu naplnení radosťou, znieť dosť provokatívne. Vynechané verše (56,2-5) vysvetľujú toto prekvapivé Božie konanie. Nie len Izrael ale aj cudzincov Boh privedie k sebe, lebo bdejú nad sobotou a dodržiavajú Pánovu zmluvu. Svojím pôvodom síce nepatria k Izraelu, ale vinú sa k Pánovi a volia si to, v čom má záľubu.

Ježiš prišiel naplniť Zákon a Prorokov. Skrze neho sa Izaiášove slová vzťahujú aj na nás. My sme cudzinci, ale ctíme si Pána a milujeme jeho meno, slúžime mu a zachovávame Pánov deň. Nech nás on sám napĺňa radosťou a privedie na svoj svätý vrch.

  1. Čítanie, Rím 11,13-15.29-32

Svätý Pavol káže pohanom, ale nemôže sa ubrániť ľútosti, že Židia evanjelium odmietli: Boh chce predsa preukázať milosrdenstvo všetkým.

Hoci Židia majú zákon, tradície a liturgiu, napriek tomu nie sú schopní či ochotní rozpoznať znamenia čias. Pavol to spomína ako svoje veľké zarmútenie. Ohlasuje evanjelium pohanom, aby som takto vzbudil žiarlivosť svojich pokrvných a zachránil z nich aspoň niektorých. získanie Božieho milosrdenstva pre pohanov označí za dôsledok nevery Židov. Apoštoli a prví židovskí kresťania na začiatku neplánovali oslovovať pohanov. Napokon, temer nič od nich nečakali, podobne ako podľa dnešného evanjelia ani Ježiš temer nič nečakal od kanaánskej ženy (Mt 15,21-28). Ale núdza ich naučila – a objav viery na strane pohanov. Keď boli židovskí kresťania odmietaní vlastnými, postupne odchádzali do emigrácie.

Pár poznámok:

Lebo keď ich strata je zmierením sveta, čím bude ich prijatie, ak nie život z mŕtvych?!

Odmietanie evanjelia od Židov, sa stalo prínosom pre pohanov. Kam zašiel Pavol najskôr, keď prišiel do nového mesta? Šiel do synagógy. Občas sa mu tam podarilo niekoho osloviť, častejšie ho vyhodili alebo vysmiali. Na Pavlovo prekvapenie, osloviteľní evanjeliom boli pohania.

Ak Židia príjmu evanjelium, bude to v porovnaní s predchádzajúcim životom akoby zmŕtvychvstanie.

Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné. Ako ste vy voľakedy neverili Bohu, a teraz ste dosiahli milosrdenstvo pre ich neveru, tak aj oni teraz neveria pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo, aby teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo.

Kresťania z pohanstva nesmú podľahnúť pýche ako Židia. Ich viera je dar Boží, jeho milosrdenstva.

Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval.

Boh je milosrdný ku všetkým.

  1. Evanjelium: Mt 15,21-28

Historické pôsobenie Ježiša Krista bolo nutne obmedzené na malý okruh „oviec stratených z domu Izraela“. I toto je súčasťou tajomstva vtelenia, ktorým sa neobmedzený a neobsiahnuteľný Boh stal človekom a vstúpil do nášho úzko obmedzeného času a priestoru. Ako „človek narodený zo ženy“ (viď Gal 4,4), nemohol sa stretnúť so všetkými a stihnúť „vybaviť“ úplne všetko.

Evanjelium ako aj lekcie sa dnes zaoberá výlučnosťou či všeobecnosťou evanjelia. U nás to nie je hranica medzi Židmi a nežidmi, ale prekážok je medzi nami ešte dosť.

Avšak práve srdcervúci krik kanaánskej ženy, ktorá dychtivo túži sýtiť sa Chlebom života, nám môže pomôcť pochopiť, aká dychtivá a nepredstaviteľne srdcervúca je túžba Boha po človeku, ktorému „vdýchol do nozdier dych života“ (viď Gn 2,7). Práve preto, aby utíšil hlad svojich detí, po pravom živote, poslal Boh svojho Syna k strateným z domu Izraela. A títo, až správne pochopia, v čom spočíva Kristovo poslanie, budú oni sami poslaní „do celého sveta“ (Mk 16,15) a medzi „všetky národy“ (Mt 28,19), aby im ohlasovali a prinášali Božie milosrdenstvo.

Kto sa nikdy „nepohoršil“ nad Ježišovou tvrdou odpoveďou kanánskej žene? Dokázali by sme si však bez tejto tvrdej odpovede aspoň trochu uvedomiť, aké tvrdé odpovede dávame my na jeho volanie? „Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (viď Rim 11,29). Pán však niekedy na chvíľu odvracia svoju tvár a neodpovedá ani slovo. Snáď v nás „takto vzbudí žiarlivosť“ a bude nás môcť zachrániť.

Úvaha:

Mali ste niekedy pocit, že vás Boh nepočuje alebo ignoruje. Koľkokrát kľačíme pred bohostánkom a odovzdávame mu svoje prosby a žalosti. Môže to trvať aj roky. A cítime sa, akoby nás Boh ignoroval.

V dnešnom evanjeliu máme vykreslený obraz kanaánskej ženy, ktorá prichádza k Ježišovi s prosbou o uzdravenie jej dcéry, ktorú trápi zlý duch. Povieme si, je to adekvátna prosba. O to viac, že prichádza ku Kristovi, ktorý má moc to urobiť. On je Bohom, ktorý vyvádza človeka z neporiadku, ktorý bol spôsobený hriechom človeka. Ježiš akoby ju ignoroval. Evanjelium doslovne hovorí: “on jej neodpovedal ani slovo”. Dokonca učeníci ho presviedčajú: „Pošli ju preč…” Takýto postoj Ježiša nás môže nemilo prekvapiť. Predsa tento postoj nám predstavuje skutočnosť, že Kristus prichádza ku „strateným z domu Izraela”, z ktorých predsa niektorí nachádzajú cestu k viere. A nie je práve táto žena - Kananejčanka vzorom pre týchto ľudí?

Človek dokáže mnoho vecí - dostal rozum, aby rozmýšľal ako naplniť svoj život; dostal ruky, aby pracoval a zabezpečil svoj život. Predsa sú skutočnosti, ktoré sám nedosiahne. Bolo by omylom si myslieť, že všetko zlo, ktoré koná človek, sa môže sám odnaučiť. Či môžeme odstrániť zo svojho života všetko zlo? Mesiáša prišiel práve kvôli neschopnosti a slabosti človeka. Napriek tomu, človek ťažko prijíma túto skutočnosť. Je zvyknutý urobiť si všetko sám. Má dojem, že ak prijme pomoc od druhého, nebude naplno slobodný. A ak to sám nedokáže to jednoducho poprie alebo odignoruje.

Aj preto je silným obrazom pre nás prosba Kananejskej ženy o pomoc. A ešte silnejšia je jej dôvera, ktorú chváli sám Ježiš. Totiž jej viera nezhasína Ježišovým mlčaním či negatívnou reakciou. Naopak ešte viac uverila v Ježišovu dobrotu. Ona od neho prijíma milosť pre tú silnú vieru. Teda nie je to prosba - modlitba, ktorá jej prináša milosť od Boha. Je to viera, ktorá ju uschopňuje prijať milosť od Boha.

Naša viera musí byť silnejšia ako naša častá nedočkavosť alebo sklamanie z Božieho otáľania. Dokonca musí byť väčšia ako naše obmedzené priania. Totiž tieto priania sú časné alebo chvíľkové. A Boh nám chce dať omnoho viac. Aj preto tá cesta s Bohom je veľmi napínavá, dobrodružná a nepredvídateľná. Máme odvahu prijať ju?

Pozrite tiež: https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1391-20-nedela-v-cezrocnom-obdobi-3