Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

1. čítanie: 1 Král 19,9a.11-13a 

Dnes máme prvé čítanie z Knihy kráľov. Sú teologickou úvahou o troch po sebe nasledujúcich obdobiach biblických dejín, v ktorých vládli nad izraelským národom králi. Z náboženskej stránky ide o historické obdobie ustavičných bojov medzi obrancami monoteizmu a šíriteľmi modloslužby, keď pôsobili najväčší proroci (Eliáš, Elizeus, Amos, Ozeáš, Izaiáš, Jeremiáš a už začínal svoju činnosť Ezechiel). Je to však aj obdobie kultúrneho a literárneho rozkvetu, z ktorého pochádzajú mnohé biblické spisy a iné písomné pamiatky.

Dnešný úryvok je z druhej časti: Dejiny Izraelského a Júdskeho kráľovstva. Konkrétne: Eliáš na vrchu Horeb (19,1-13a)


Situácia:

Eliáš pôsobil v izraelskej ríši za kráľa Achaba (875-853) a jeho manželky, fenickej princeznej Jezabel. Prorok žije v čase, keď národu hrozí úplný odpad od viery. Za kráľa Achaba, predovšetkým vplyvom jeho manželky Jezabel, vzrastá kult boha Baala (fenického boha) a stáva sa časom výlučným verejným kultom.
Svojim nebojácnym postojom sa Eliáš zaslúžil o návrat Izraela k Pánovi (1 Kr 18). Tým si však popudí kráľovnú Jezabel, ktorá ho chce usmrtiť. Uteká pred Jezabel a v sile tajomného pokrmu sa dostáva k Horeb, k miestu, kde sa Mojžiš stretol s Pánom (porov. Ex 33,22; 34,6; ako Mojžiš, tak i Eliáš sa stretli s Pánom pri jaskyni).

Poznámky k dnešnému textu:

Tentoraz sa Boh ale zjavuje ináč ako na Sinaji pri odovzdaní Zákona (porov. Ex 19,16-18: „Keď nadišiel tretí deň a nastalo ráno, hrmelo a blýskalo sa, na kopci bol ťažký oblak a zaznel veľmi prenikavý zvuk poľnice. všetok ľud, ktorý bol v tábore, sa triasol. Mojžiš vyviedol ľud z tábora v ústrety Bohu a postavili sa pri úpätí hory. Celá hora Sinaj bola zahalená dymom, pretože Hospodin zostúpil naň v ohni. Dym z nej stúpal ako z huty a celá hora sa silne chvela. ").

Na tomto vrchu Eliáš spozná Pána novým spôsobom: kým predtým ho spoznal skrze mocné skutky (porov. Zázraky v kap. 17), predovšetkým skrze „oheň" pri strete s Baalovým prorokmi (1 Kráľ 18,38), teraz ho stretáva v bezmocnom jemnom vánku (prorok rozpozná Božiu prítomnosť a z úcty si zahalí tvár).

Bolo by nesprávne chcieť doložiť z tohto textu, že sa Boh zjavuje výlučne v tichosti, v šume jemného vánku. Božie prejavy sú veľmi rozmanité, ako vidíme v SZ alebo aj v NZ.

Posolstvo dnešného úryvku máme hľadať inde: Eliáš musí prekročiť svoje schémy o Bohu a prijať nový prejav Božej prítomnosti. Pán sa mu zjavuje „primerane", na mieru: Eliáš je slabý skleslý, (1 Kráľ 19,4), cíti sa osamotený, (19,14), a preto sa mu Pán zjavuje slabo, v slabom prejave šumu jemného vánku. Aj v tom sa prejavuje Božia blahosklonnosť, prispôsobenie sa rozpoloženie človeka.

Možno ho chce proroka upozorniť, že nemá byť len „oheň a síra“ (prudký), ako sa na proroka patrí, ale aj láskavý a milosrdný!

 

  1. Čítanie: Rím 9,1-5

Pokračujeme v čítaní z Listu Rimanom. Úryvok je z 3. časti s názvom: Boží plán spásy a nevera Izraela (9, 1 – 11, 36). Dnešná perikopa má názov: Pavlov bôľ nad neverou Izraela (9, 1-5)

Je to veľmi dôležitý problém a otázka v dejinách Cirkvi: „Cirkev a Izrael". Veľmi často v dejinách cirkev nemala Biblický postoj voči tomuto národu. Veľmi výstižne to napísal Vladimír Solovjov: „Vzájomné vzťahy židovstva a kresťanstva v priebehu mnohých vekov ich spolužitia vykazujú jednu pozoruhodnú okolnosť. Židia vždy a všade pozerali na kresťanstvo a správali sa k nemu v súlade s predpismi svojho náboženstva, podľa svojej viery a podľa svojho zákona. Židia sa k nám chovali vždy po židovský; avšak my, kresťania, sme sa naproti tomu doteraz nenaučili správať sa k židovstvu po kresťansky.“

Pozrime sa, čo to znamená kresťanský postoj voči židom. Započúvajme sa do listu sv. Pavla Rimanom: „Pýtam sa: Vari Boh odvrhol svoj ľud? Určite nie. Veď aj ja som Izraelita, Abrahámov potomok z Benjamínovho kmeňa. Boh neodvrhol svoj ľud, ktorý predpoznal. A teraz sa pýtam: Vari sa tak potkli, aby padli? Vôbec nie! Ale ich pád sa stal spásou pre pohanov, aby potom na nich žiarlili. Lenže ak je ich pád pre svet bohatstvom a ich úpadok bohatstvom pre pohanov, o koľko viac ich plnosť?! Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané: „Zo Siona príde vysloboditeľ a odvráti od Jakuba bezbožnosť: A to bude tvoja zmluva s nimi, keď odstránim ich hriechy." Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám, ale vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné."?!

Vladimír Solovjov ďalej hovorí: „Verím v budúce zjednotenie domu Izraelovho s pravoslávnym a katolíckym kresťanstvom na spoločnej teokratickej pôde." Ďalej uvádza zhrnutie prednášky, ktorú mal už v r. 1884 preosvietený Nikanor, biskup cherzonsky a odeský. Hovoril v nej o najužšom príbuzenstve medzi náboženstvami SZ a NZ. Hlavnou myšlienkou tohoto prekrásneho prejavu bolo spojenie židovstva s kresťanstvom, nie však na pôde indiferentizmu alebo nejakých abstraktných princípov, lež na reálnej pôde duchovnej a prirodzenej príbuznosti a pozitívnych náboženských záujmov. Máme byť za jedno so židmi, nevzdávajúc sa kresťanstva, nie navzdory kresťanstvu, lež v mene a mocou kresťanstva, a židia majú byť zajedno s nami nie proti židovstvu, lež v mene a mocou pravého židovstva. Preto sme oddelení od židov, že nie sme ešte naplno kresťanmi, a oni od nás sa preto dištancujú, že nie sú naplno židmi. Lebo plnosť kresťanstva zahrnuje v sebe aj židov, a plnosť židovstva je kresťanstvo.“

Skutočne sa zvlášť v našej dobe napĺňajú proroctvá vyslovené sv. Pavlom. Priamo v Izraeli vznikajú komunity tak zvaných mesiánskych Židov, ktorí svojou vlastnou cestou, nezávisle od kresťanských cirkví, objavujú v Kristovi Pána a Spasiteľa. Často sa tak deje cez osobné stretnutie s Ježišom. Modlite sa za tento národ. Ak oni uveria, bude to znovu ako na počiatku cirkvi. Znovu sa objavia kresťania ochotní pre Ježiša žiť i zomierať, ako apoštol Pavol. Od tohto národa sme prevzali sväté knihy, z neho podľa tela pochádza aj Ježiš, ktorý je požehnaný Boh naveky. Amen!

Konkrétne postehy:

Pavol uvádza niekoľko dôvodov, ako by mohla cirkev v Ríme vedieť, že hovorí pravdu:

(1) jeho svedomie, vedené Duchom,

(2) jeho spojenie s Kristom, v

(3) jeho hlboké pocity voči Izraelu,

Hovorím pravdu v Kristovi, neklamem“ Pavol často spomína tento výrok (2 Kor 11:10; Gal 1:20; 1Tim 2:7) alebo jemu podobný – o Bohu, ako o jeho svedkovi (Rim 1:9; 2 Kor 1:23; 11:31; Fil 1:8; 1 Tes 2:5,10). Bol to jeho spôsob presadzovania pravdivosti učenia a kázania.

 „moje svedomie“ Toto sa vzťahovalo k Bohom danému, Duchom vedenému morálnemu vnímaniu veriaceho. V istom zmysle je to kľúčový zdroj autority pre veriacich. Je to Božie slovo, chápané a aplikované Duchom Božím do našich myslí (1Tim 1:5,19).

Problém vzniká, keď veriaci – a tak isto sa to týka aj neveriacich – naďalej odmietajú Slovo a Ducha; potom sa stáva ľahším racionalizovať niečí hriech (1Tim 2:14-16; 4:2). Naše svedomie môže byť kultúrne a skúsenostne podmienené.

že mám v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť.

Pavol veril, že má zvláštne povolanie a poverenie od Krista (Sk 9:1-22; Gal 1:1). Bol apoštolom a hovoril s božskou autoritou (1Kor 7,25,40).

Mal podiel na Božom zármutku nad neverou izraelského národa (v. 2), ktorý mal toľko veľa výhod (v. 4-5).

Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky

Zoznam výhod, ktoré menuje je mu na nepochopenie: Izraeliti dostali „slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia“ a to ešte nespomína Mesiáša. Dostali všetko, hovorí, no toto všetko im je k ničomu. Rád by prijal hoci i vlastné zatratenie, len keby im to poslúžilo k spáse.

Pavol nepíše samozrejme Židom, ale Rimanom. Takže cieľom tejto jeho lamentácie nie je dobro Židov, ale pohanov.

Odkaz pre nás:

Záver týchto jeho slov je teda takýto: Hej vy, Rimania, vy možno nemáte patriarchov ani veľké dejiny prorokov, ktorí by vás viedli k Ježišovi. No máte mňa, Petra a Apolla. Nepremrhajte teda svoju šancu – nebuďte si príliš istí sami sebou, ako Židia.

Pre nás, čo sme sa tu dnes zišli, a čo máme k dispozícii toľko pomôcok k spáse, je toto varovaním. Máme všetko, no slúži nám to vôbec k niečomu?

 

  1. Evanjelium, Mt 14,22-33

Pokračujeme v čítaní z Matúšovho evanjelia. Ako minulú nedeľu aj dnešnú je z II. Ježiš na cestách (14, 1 – 20, 34); Cesty v Galilei a v okolitých krajoch (14, 1 – 17, 27)

Úvaha o Petrovi

Rozprávanie dnešného evanjelia nám dnes potvrdzuje, že Pán Ježiš pozná situáciu človeka, ktorý je zmietaný neistotou a malovernosťou sem-tam ako čln na búrlivých vlnách času. Vychádza nám v ústrety a pomáha. Ale jeho pomoc je niekedy taká, že ju ani nečakáme a nepoznáme.

Peter je často v našich hodnoteniach podceňovaný. No pozrime sa na vec pozornejšie. Zdá sa, že Peter vždy ide s kožou na trh namiesto ostatných. Tu ho máme i dnes, uprostred čiernej noci, v tej hroznej búrke, a tvárou tvár tomu, čo vyzerá ako Mátoha. Ako väčšina jeho spoludruhov, i on je vystrašený k smrti. No na rozdiel od nich, on má odvahu dať sa s príšerou do reči a keď ho vyzve aby mu uveril, má ten žalúdok, aby skočil do vody a vyskúšal si, či ten, s ktorým hovorí je alebo nie je Ježiš.

Dobre, zaváhal a začal sa topiť! No stále ešte má dosť viery, aby vykríkol tie správne slová: „Pane, zachráň ma!“ Vedel totiž veľmi dobre, odkiaľ môže očakávať pomoc. A Ježiš mu, iba jemu jedinému, povie: „Maloverný…“ Chudák. Ostatní boli v suchu!

No mali by sme si mienku o Petrovi napraviť. Aj keď ho často nazývame vetroplachom, predsa je jediným, ktorý koná a tak ide do rizika za všetkých. Mnohí z nás by sme konali ako ostatní apoštoli a nechali by sme Petra, aby konal za nás. A keď by zlyhal, mali by sme dobré ospravedlnenie. No nie je presne toto správanie Petrovo dôvodom, prečo Ježiš odovzdal kľúče od kráľovstva práve jemu? Myslím, že Ježiš cez tie jeho často unáhlené a nedotiahnuté skutky videl hlavne Petrovo oddané srdce. 

Zamyslenie (pripravil: Matúš Imrich)

Situácia príbehu o Ježišovi kráčajúcom po mori je v evanjeliách veľmi zaujímavá. U Lukáša sa vôbec nevyskytuje, ale zato je prítomná u Jána a to na rovnakom mieste ako u Matúša a Marka, t.j. hneď po udalosti rozdelenia chleba piatim tisícom. Stojí za to tiež poznamenať, že krátka podepizóda s po vode kráčajúcim Petrom sa vyskytuje iba u Matúša.

Matúšova verzia Ježišovho kráčania po mori je osobitným spôsobom prepletená motívom modlitby. Na miesto, z ktorého v dnešnej stati učeníci odplávali sa rozprávanie totiž dostalo tak, že Ježiš, po tom, ako sa dopočul o smrti Jána Krstiteľa, túžil odplaviť sa na pusté miesto, aby sa tam modlil (porov. Mt 14,13).

To mu však bolo prekazené zástupmi, lebo sa dopočuli kam šiel a pešo ho tam predišli. Ježiš pred nimi nezutekal ani ich neposlal preč, ale „zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých“ (Mt 14,14). Na záver ich neplánovaného stretnutia ich zázračne nasýtil piatimi chlebmi a dvoma rybami (porov. Mt 14,15-21).

Na pozadí celého príbehu o rozdelení chleba tak môžeme vnímať Ježišovu nenaplnenú túžbu po modlitbe v samote. Keď teda dal prednosť núdzi zástupov pred vlastnou túžbou po modlitbe a nasýtil ich hlad (nie len fyzický), znovu sa vracia k svojej vnútornej túžbe po modlitbe. Vystupuje na vrch sám, ako kedysi Mojžiš, alebo Eliáš, aby sa stretol s Bohom. Tento motív modlitby sa zdá dôležitý, pretože celá scéna kráčania po mori by dobre fungovala aj bez tejto poznámky. Ježišova schopnosť kráčať po rozbúrenom mori je výsledkom jeho modlitby. Od modlitby sa vracia ako ten, kto dokonale odráža Božie vlastnosti. V Starom zákone nachádzame viaceré opisy Boha ako toho, kto kráča po vodách (porov. Job 9,8; Hab 3,15; Ž 77,19; Iz 43,16; 51,9,10).

Navyše, v biblickom rozprávaní je to jedine Boh, ktorý môže zachrániť človeka z moci mora (porov. tradíciu o východe z Egypta cez more: Ex 14,10–15,21, alebo Jonášovo vyslobodenie z rozbúreného mora: Jon 1,1-16, či Ž 107,23-32). Moc nad silou mora, ktorá bezmilostne prináša smrť, ak sa do jej rúk človek dostane, má jedine Boh. Kráčať po mori teda znamená mať moc nad prapôvodným chaosom pred stvorením sveta a nad smrťou, ktorých rozbúrené masy vody sú symbolom. Ježiš sa tu po modlitbe, ktorá ho zjednotila s Bohom vracia ako ten, ktorý ho dokonale sprítomňuje – vyslobodzuje z moci mora a to, ako už bolo spomenuté, je v biblickom myslení možné len Božou mocou.

Evanjelista teda predstavuje Ježiša tak, ako Starý zákon predstavoval Boha. Povedané Jánovským jazykom: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30). Túto myšlienku umocňuje výraz ἐγώ εἰμι [ego eimi] – „Ja som“ – (Mt 14,27), ktorý sa v gréckych textoch Starého zákona vyskytuje v súvislosti s Božím menom, a ktorý Ježiš v tejto perikope používa, keď ubezpečuje učeníkov o svojej prítomnosti.

Aj v časti o Petrovi môžeme vnímať ako sa v nej odrážajú starozákonné texty. Petrovo volanie o záchranu pripomína slová Žalmu 69,2-3: „Zachráň ma, Bože, lebo voda mi vystúpila až po krk. V bezodnom bahne viaznem a nemám pevnej pôdy pod nohami, dostal som sa do hlbín vôd a zalieva ma príval.” Ježišovo záchranné konanie zas evokuje slová iného žalmu: „Vystri ruku z výsosti; vytrhni ma a vysloboď z prívalov“ (Ž 144,7). Čitateľ je tak stále pozývaný, aby Ježišovo konanie konfrontoval s Božím konaním, ktoré pozná z Písem. Zároveň tu môžeme pozorovať Petrove črty tak, ako sa objavia v udalostiach pri Ježišovom umučení: jeho „silné reči“, zakopnutie pri prvých protivenstvách, ale i Ježišovu záchranu.

Na príbehu s Petrom tiež vidíme, že Ježiš zdieľa svoju Božskú moc aj s takým učeníkom, ktorý bude maloverný. Peter tu reprezentuje učeníka, ktorý je ochotný poslúchnuť na Ježišovo slovo aj v náročných podmienkach, ale, podobne ako zrno zasiate do skalnatej pôdy (porov. Mt 13,5-6.20-21), keď si uvedomí hroziace nebezpečenstvá, stráca dôveru. Dôležitou lekciou celej udalosti je, že Ježiš zachraňuje Petra (a tak aj každého učeníka) napriek jeho neadekvátnej viere a práve tým ho pozýva k viere novej, ešte väčšej. Dôverujúci Peter na vlastnej koži zakúsil, že je možné mať podiel na Božej moci, ktorá sa tu prejavila v najväčšej miere ako moc zachraňujúca aj nedokonalého.

Vlastne, len nedokonalý môže byť zachránený. Dnešná stať je preto povzbudením pre každého učeníka, ktorý by sa aj chcel vydať za Ježišovým slovom uprostred rozbúreného mora, ale bojí sa, že by sa predsa len mohol utopiť. Povzbudzuje ho aby vykročil, lebo ak sa predsa len stane, že sa topiť bude, Ježiš je hneď pripravený natiahnuť svoju ruku a zachrániť ho. Tak ho znova a znova pozve k stále väčšej dôvere cez skúsenosť záchrany.