Prvé čítanie máme dnes z Knihy kráľov (1 Král 3,5.7-12)

Názov. 

Názov „Knihy kráľov“ zodpovedá obsahu spisov, ktoré podávajú správy o kráľovi Šalamúnovi a o kráľoch Izraelského a Júdskeho kráľovstva od Dávidovej smrti (asi r. 970 pred Kr.) až po pád Jeruzalema (r. 587/6 pred Kr.).

Obsah. 

Po obsahovej stránke sú Knihy teologickou úvahou o troch po sebe nasledujúcich obdobiach biblických dejín, v ktorých vládli nad izraelským národom králi. Knihy kráľov majú medzi starozákonnými dejepisnými knihami privilegované miesto, lebo sú v nich správy o politickej, spoločenskej a najmä o náboženskej situácii Izraelského a Júdskeho kráľovstva v rámci súvekých dejín Blízkeho východu. Z náboženskej stránky ide o historické obdobie ustavičných bojov medzi obrancami monoteizmu a šíriteľmi modloslužby, keď pôsobili najväčší proroci (Eliáš, Elizeus, Amos, Ozeáš, Izaiáš, Jeremiáš a už začínal svoju činnosť Ezechiel). Je to však aj obdobie kultúrneho a literárneho rozkvetu, z ktorého pochádzajú mnohé biblické spisy a iné písomné pamiatky.

Dnešný úryvok je z časti: Zjavenie Pána a Šalamúnova prosba (3,1-15)

Poznámky k dnešnému úryvku:

Kým doba kráľa Dávida bola poznamenaná bojmi a dobývaním, i občianskou vojnou medzi prívržencami kráľa Saula a Dávida, vláda jeho syna Šalamúna má iný charakter. Ide v nej o organizačné upevnenie prosperujúceho kráľovstva. K tomu potrebuje kráľ múdrosť. Prosí o ňu a dostáva ju v takej miere, že sa potom v dejinách Izraela stáva sám prototypom múdreho človeka a vládcu.

Odkaz pre nás:

Pre nás je Šalamún vzorom o čo sa máme modliť, čo by malo byť podstatné v našom živote. Keď Pán Ježiš hovorí o kráse poľných bylín spomína Šalamúna: A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich (Mt 6,28-29) Potom zdôrazní: Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. (Mt 6,33) A v tom je Šalamúnova múdrosť realizovaná v našom živote!

Druhé čítanie je z Listu Rimanom (Rím 8,28-30)

O liste Rimanom sme už na tejto stránke písali podrobnejšia. Zopakujeme aspoň základné fakty.

List Rimanom (napísaný v zime r. 57/58) je najstarším svedectvom o kresťanskom spoločenstve v Ríme a o jeho význame (porov. 1, 8; 16, 19). Prví rímski kresťania boli pravdepodobne židovského pôvodu.

V čase, keď Pavol písal List Rimanom, tvorili už väčšiu časť rímskej prvokresťanskej obce veriaci obrátení z pohanstva (porov. 1, 5-6), ale bolo v nej aj veľa kresťanov židovského pôvodu (porov. 15, 7-9): Apoštol vyzýva obidve skupiny, aby sa navzájom prijali, ako Kristus prijal ich, pohanov i Židov. Aby sa vyhlo roztržkám a nebezpečenstvu rozkolu, Apoštol odporúča solidárnosť a bratskú lásku.

Okolnosti a cieľ listu:

Pavol sa týmto listom obracia na kresťanskú obec v Ríme, ktorú síce nezaložil (porov. 15, 20), ale ako „apoštol národov“ oddávna ju túžil navštíviť (porov. 1,8.15; 15, 22 n.).

Úryvok je z časti: Život kresťana v Duchu Svätom (8, 1-39). Je to neobyčajne hutný text.

Verš 28. Bratia, vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia.

Dva hlavné výrazy („milovať" a „dobré") treba chápať v zmysle, aký im dáva Pavol v kontexte svojich myšlienok, nie len v obvyklom dnešnom zmysle slov.
„Milujú Boha" - to sú tí, ktorí zostávajú v Duchu (viď Rim 5,5: Gal 5,6: 1 Kor 8,3). A títo, čo milujú Boha, sú povolaní: totiž pretože boli najprv Bohom milovaní (Boh si ich zamiloval) - teda boli k láske povolaní, mohli na ňu odpovedať. Naša láska k Bohu je odpoveďou na jeho lásku. „Kresťania, ktorí Boha milujú, milujú ho ako odpoveď na Božie večné volanie lásky v Ježišovi Kristovi .... Boh im tak necháva už teraz zakúšať spásu (H. Schlier)".

„K dobrému" - tu absolútne nie je myslené len to, že sa všetko na dobré obráti, že sa všetko nakoniec oplatí, z pohľadu tela. „Dobro, dobré" v plnom slova zmysle je u Pavla len jediná vec, a to záchrana človeka, teda spása. Je to, inak povedané, Božia sláva v človeku. A tak teda tým, ktorí Boha milujú, teda ktorí odpovedajú na jeho lásku, je všetko nakoniec prostriedkom, cestou k spáse: z Božej zvrchovanosti im nie je ako konečná skutočnosť určené a ponúkané nič menšieho, než spása (pozri Ef 1,4).

Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A tých, ktorých predurčil, aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a tých, čo ospravedlnil, aj oslávil.

Verše 29-30 prakticky rozvádzajú a vysvetľujú myšlienky v. 28. Spoznal - predurčil - povolal - ospravedlnil - uviedol do spásy - to je tzv. „Zlatý reťazec". Tento reťazec približuje, ako sa uskutočňuje spása. Nie je to ale vymenovanie toho, kto bude a kto nebude spasený. Otázky typu „ako to, že k spáse sú určení len niektorí" by nesvedčila o dobrom pochopenie textu. Keď si totiž uvedomíme, že základná štruktúra viery a spásy je, že Boh ponúka a človek odpovedá, je zrejmé, že tu nemôže ísť o nejakú absolútnu Božiu svojvôľu, ktorá by len tak pre nič za nič jedných zvýhodňovala druhých zatracovala. Iste, Boh je vo svojom dare spásy slobodný, ale tento slobodný Boh je láska, ako dosvedčuje Písmo. S veľkým dôrazom teda tento text ukazuje, že celý proces spásy je Božie dielo, tkvejúce v jeho večnom cieli v pláne („tých, ktorých najskôr spoznal"), že je to teda niečo v láske zamýšľaného a vedeného k zdarnému koncu, nie neistý, náhodný proces.

Netreba nikoho z ľudí považovať za ne-predurčeného, ​​ale treba tiež vedieť, že sú aj takí, ktorí Boha nemilujú, ktorí vôbec alebo zatiaľ na Božiu ponuku lásky nepristúpili, alebo ktorí prešli kus cesty podľa láskyplného Božieho plánu, ale nakoniec nechceli byť v zhode s obrazom Syna.

Skrátka: Človek má možnosť byť jedným z mnohých Ježišových bratov. Táto možnosť tkvie vo vernom Božom úmysle a kto to chápe a stavia na tom, nemusí sa báť, pretože všetko mu prospieva k spáse - k dobrému.

K úvahe

Bolo by dobré domyslieť a doceniť posolstvo tohto textu: nie sme ponechaní sami na seba, len svoju iniciatíve a schopnostiam na ceste k spáse a nie sme už vôbec vydaní napospas nejakej zákernej, neosobnej, nevypočítateľnej moci. Ak sme Boží, sme v starostlivej, vynaliezavej, vytrvalej láske, ktorá má pre nás stále a stále pripravené ďalšie kroky na ceste k plnosti, k cieľu.

Myšlienky k prehĺbeniu života

Boh je stvoriteľom všetkých ľudí a na všetkých ľuďoch v celej histórii mu záleží. Tomu nás kresťanská viera bezpochyby učí. Vieme ale tiež, že Boh si uprostred ľudstva najprv vyvolil Abraháma a jeho rod, urobil si z neho vyvolený židovský národ a ten si potom chránil a pestoval, aby z neho mohol vyrásť Mesiáš. A keď Mesiáš - Ježiš prišiel, zhromažďoval si okolo seba učeníkov a tí potom získali a vyučili kresťanov, ktorí začali tvoriť Cirkev. Je to zvláštne - Boh miluje všetkých ľudí a chce záchranu všetkých a napriek tomu - alebo skôr preto - si vyvolí niektorých, aby sa záchrana mohla uskutočniť.

Druhý vatikánsky koncil učí, že cirkev je akoby sviatosť, totiž viditeľný znak spásy. Inak povedané: Božia láska, Božia moc a Božiu záchrana nie sú obmedzené len a len na cirkev. Sú ale v cirkvi, teda na kresťanoch ľahšie viditeľné a zakusitelné.

Svätý Pavol hovorí: Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. To je úloha kresťanov a to je súčasne dielo Božie v nich: byť obrazom Ježiša. Obrazom, ktorý je ľuďom určitým spôsobom nápadný a pochopiteľný. Nejde teda len o to, že cirkev je inštitúciou, v ktorej jej členovia dôjdu k spáse - a ostatní majú smolu. Ide o to, že Cirkev je spoločenstvom tých, ktorých si Boh vybral nielen pre nich samých, pre ich úžitok, preto, aby oni dosiahli spásu, ale ktorých si vybral aj kvôli druhým. Nielen na našom vzornom správaní, ale aj na našom odpustení, ktorého sa nám od Boha dostalo, je vidieť, aký je Boh. Nielen na našej sile, ale aj na našej slabosti, ktorá je Bohom pozdvihnutá, je vidieť, aký pozorný, dobrý a mocný je Boh. A konečne na našom pripodobnení sa Kristovi skrze milosť krstu, skrze vieru, s ktorou Božie dary berieme, je vidieť, ako má vyzerať človek Božou milosťou obnovený. Ako má vyzerať človek podľa Božieho želania, čo je v prvom rade Ježiš sám. Sú to aj veľké slová. A človeku sa môžu páčiť, ale nemusí sa na ne cítiť. Je teda potrebné si ďalej všimnúť to, o čom svätý Pavol hovorí. Tento veľký plán s človekom - kresťanom je Bohom vymyslený a Bohom realizovaný. On nás predurčil - povolal - ospravedlnil - uviedol do slávy. On urobil pre nás tie najpodstatnejšie veci. A preto Pavol hovorí, že „tým, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré". Tieto slová naozaj znamenajú niečo iné, než hovorí ľudové príslovie, že „všetko zlé je na niečo dobré ". Láska k Bohu totiž znamená vlastne zameranie na tie všetky dobré veci, ktoré Boh pre nás pripravil a urobil.

A Božie dielo nemôže nikto len tak zmariť. On dokáže do svojho diela „zapriahnuť" kde čo; veci, s ktorými sme ani nepočítali. Na ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi vidíme, že ani najväčšie sprisahanie zla, ktoré pripravilo o život Božieho syna, Mesiáša, nebolo nakoniec katastrofou, ale cestou k spáse mnohých. A podobne to platí o nás. Aj na našich úspechoch a nezdaroch, na silných i slabých stránkach našej povahy a osobnosti, sa môže osláviť a zviditeľniť Boh. Aj na nás, pri všetkej našej úbohosti, nejakým spôsobom žiari krása tváre Kristovej. Znie to skoro neuveriteľne.

Evanjelium Mt 13,44-52

Dnešný úryvok je z 13. hlavy Matúšovho evanjelia, ktoré majú nadpis: JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ.

Nachádza sa tam:

Podobenstvo o rozsievačovi.

Podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou.

Podobenstvo o horčičnom zrnku.

Podobenstvo o kvase.

Podobenstvo o poklade v poli.

Podobenstvo o perle

Podobenstvo o rybárskej sieti.

Nasleduje: Odmietnutie Ježiša Nazareťanmi a jeho odchod do iných krajov.

Tri podobenstvo o nebeskom (= Božom) kráľovstvo uzatvárajú rad Matúšových podobenstiev na túto tému.

Prvé dve sú príbuzné. Hovoria o Božom kráľovstve ako o niečom vzácnom, čo možno získať, čo nemožno za nič cennejšie vymeniť, čo má byť naopak vymenené za všetko ostatné, čo človek môže dostať. A v tom je múdrosť človeka – viď 1. čítanie.

Tretie podobenstvo o sieti a rybolove má iný charakter a myšlienkovo patrí skôr k podobenstvo o burine a pšenici.

Spojením týchto troch podobenstiev sa dosiahol želaný kontrast medzi radosťou tých, ktorí Božie kráľovstvo našli a vierou si ho prisvojili a medzi škrípaním zubov tých, ktorí do kráľovstva nevošli.