Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Sk 1,12-14, 1 Pt 4,13-16, Jn 17,1-11a

V čase medzi slávením tajomstiev Ježišovho vystúpenia do neba a Turíc nám nedeľná liturgia ponúka ďalší úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn 13-17).

Jej posledná časť (kap. 17) je od 16. stor. známa ako „veľkňazská modlitba“. Tento názov vychádza zo samotného opisu a štýlu.

Verš 1. udáva: „Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril“. Ďalej nasleduje jeho reč k svojmu Otcovi. Označenie „veľkňazská“ poukazuje na Ježišovu zástupnú úlohu, ktorú vykonáva podobne ako keď kňaz v mene niekoho (alebo seba) prednáša Bohu obety a modlitby. Túto modlitbu možno rozdeliť na tri časti:

  1. Modlitba za seba a svoje oslávenie (v. 1-8)
  2. Modlitba za svojich učeníkov a ich posvätenie (v. 9-19)
  3. Modlitba za tých, ktorí skrze učeníkov uveria, aby boli jedno ako on a Otec (v. 20-26)

Liturgická perikopa (1-11a) obsahuje celú prvú časť a začiatok z druhej časti (9-11a). V nej sa Ježiš modlí za učeníkov, ktorých zanecháva v situácii, ktorá je popísaná v jánovskej terminológii ako „vo svete“.

Prvá časť modlitby („za seba samého“) obsahuje dve základné témy:

Prosba o Ježišove oslávenie (1-5); a konštatovanie, že Otcovo meno bolo zjavené učeníkom (6-8). Hneď prvá prosba („Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna“) sa môže dnešnému človeku zdať ako nezvyčajná. Nie však čitateľovi štvrtého evanjelia. Ten sa s výrazmi „hodina“ (Jn 2, 4; 4, 21. 23; 5, 25. 28; 7, 30; 8, 20; 12, 23. 27; 13, 1; 16, 2. 4. 21. 25. 32 atď.) a „sláva“ (Jn 1, 14; 2, 11; 5, 41. 44; 7, 18. 39; 8, 50. 54; 9, 24; 11, 4. 40; 12, 16. 23. 28. 41. 43; 13, 31.32; 14, 13; 15, 8; 16, 14 atď.) doteraz stretol už viacero krát. Obidve väčšinou odkazujú na čas („hodinu“) Ježišovho odchodu, ktorý sa uskutočnil cez jeho smrť na kríži a zmŕtvychvstanie. Označenie týchto udalostí ako „sláva“ a „oslávenie“ vyžaduje malý lingvistický exkurz.

Originálny text Jánovho evanjelia používa gr. termín δόξα [doxa] a jeho odvodeniny, ktorý má významy: očakávanie, zdanie, tušenie, domýšľavosť, nadutosť, hrdosť, mienka, jas, sláva, odraz. Toto slovo si vybrali starovekí prekladatelia Septuaginty, aby ním vyjadrili hebr. slovo כָּבוֹד [kavód]. Jeho koreň odkazuje na sloveso vážiť, zmerať váhu a tým nadobúda významy: ťarcha, váha, hmotnosť; a prenesene: váženosť, úcta, česť, nádhera, sláva. K pochopeniu si je treba všimnúť, že sa v Starom Zákone často používa pri opísaní viditeľného prejavu Pána (napr. „Tu zostúpila na vrch (Sinaj) Pánova sláva“ (Ex, 24, 16)).

Viditeľným prejavom Ježišovho božstva na zemi bolo celé jeho verejné účinkovanie a osobitne zmŕtvychvstanie, ktoré je neodlúčiteľné od „vyzdvihnutia“ na kríži (porov. Jn 3, 14). Kristova prvá prosba v jeho modlitbe sa tak zameriava na nadchádzajúce utrpenie. Prosí Otca, aby toto „pohoršenie“ nezatienilo zmysel jeho poslania na zemi a aby bolo správne pochopené.

Ježišova prosba o svoje oslávenie nás teda vyzýva, aby sme ho chápali a prijímali takého, aký sa nám zjavil. Boh totiž môže účinkovať a byť prítomný v skutočnostiach, ktoré nemusia byť z nášho pohľadu vnímané ako pompézne či slávne.

pripravil Lukáš Durkaj

Pozrite tiež: https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1231-7-velkonocna-nedela-3