Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do bohoslužby:

Dnešná bohoslužba interpretuje vianočné posolstvo z úvodu Jánovho evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh ... a Slovo sa stalo telom, prebývalo medzi nami.“ Boh sa k nám prihovára cez Slovo – Ježiša a oslovuje svoje stvorenie, i mňa, každého človeka.

Otvorme sa k počúvaniu Božieho slova pokorným uznaním a vyznaním našej ľahostajnosti voči Božiemu slovu. 

Výklad čítaní: 

  1. čítanie, Sir 24,1-4.12-16

Hoci nemožno od starozákonného svätopisci očakávať kompletnú a dokonalú výpoveď o trojjedinom Bohu ani o tajomstve vtelenia Božieho Syna, predsa môžeme v personifikovanej Múdrosti, o ktorej hovorí autor knihy Sirachovcovej, aspoň v náznakoch zahliadnuť črty tváre vteleného Slova, o ktorom podáva svedectvo evanjelista Ján. Od starozákonného autora počujeme o chvále Múdrosti, ktorá je poslaná, aby prebývala uprostred vyvoleného ľudu.

Tiež evanjelista Ján svedčí o sláve večného Božieho Slova, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Avšak zatiaľ čo starozákonný text vedie náš pohľad veľmi abstraktným smerom - k vznešenému príbytku na výsostiach (pozri Sir 24,7), k svätostánku a k slávnemu národu, evanjelium konkretizuje veľmi presne, kde máme tieto skutočnosti hľadať. Tým slávnym národom, v ktorom sa usadilo vtelené Božie slovo, je zástup hriešnikov na brehu Jordánu, ktorí otvorili svoje srdcia kázanie Jána Krstiteľa (pozri Jn 1,29).

Vznešený príbytok a svätostánok Múdrosti nájdu tí, ktorí zachytia svedectvo o Božom Baránkovi, vykročia za ním, spýtajú sa ho: "Učiteľ, kde bývaš?", A potom prijmú jeho pozvanie: "Poďte a uvidíte (pozri Jn 1,38)."

 

  1. čítanie, Ef 1,3-6.15-18

Druhé čítanie druhej nedele po narodení Pána je vzaté z dvoch miest listu Efezanom. Prvá časť je začiatok hymnu, ktorým je, rovnako ako v ďalších Pavlových listoch, uvádzaný celý list. Druhá časť nedeľného čítanie je už z miesta, kde sa autor obracia na cirkevnú obec v Efeze a píše im o svoje radosti, ktorú z nich má.

Úvodný pozdrav listu Efezanom je veľmi krátky. Za týmto pozdravom hneď nasleduje úvodný hymnus, ktorý oslavuje Boha Otca, obsahuje teologické výroky o Ježišovi Kristovi a predznamenáva posolstvo celého listu:

Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. (Ef 1,3-6).

Hymnus začína chválou Boha Otca, doslova zvelebovaním ho. Dôvodom pre toto žehnanie je, že Boh napred požehnal nám, a to rozmanitými duchovnými darmi, doslova všetkým duchovným požehnaním vecí nebeských. Ako máme rozumieť tomuto požehnaniu? Biblická tradícia chápe žehnanie ako prianie dobra a prosperity druhému. Od požehnanie Boha sa očakávajú konkrétne prejavy: bohatstvo, potomstvo, mier. To tu ale autor nemá toľko na mysli, ide mu o Božiu starostlivosť o nás, ako o tom bude ešte hovoriť ďalej. Preto nazýva požehnanie duchovným.

Na začiatku nabáda autor listu svojich čitateľov k chváleniu Bohu, ale hneď dopĺňa, že dôvodom je požehnanie od Boha, ktoré sme už dostali. Iniciatíva vždy vychádza od Boha a my ho môžeme oslavovať len preto, že on si nás napred vyvolil. Ak spomíname pri modlitbe na to dobré, čo nám Boh daroval, môže modlitba vychádzať viac z nášho života a nebýva len prázdnym zvykom.

Tento vzorec nájdeme samozrejme aj v najvyššej modlitbe, a to je modlitba eucharistická. Pripomienka poslednej večere, ktorá pri nej zaznieva, nielen spája Eucharistiu s touto udalosťou, ale tiež nám pripomína, čo pre nás Ježiš urobil. Okrem toho napríklad prvá eucharistická modlitba, rímsky kánon, pokračuje spomienkou na nasledujúce veľkonočné udalosti: „Preto na pamiatku požehnanej smrti, slávneho vzkriesenie a nanebovstúpenie tvojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista, obetujeme túto svätú obetu..." Táto modlitba vyviera zo spomienky na to, čo Ježiš urobil pre nás.

Naša modlitba je teda odpoveďou na obdarovanie, ktorá sme dostali od Boha. Ako kresťania ale veríme, že k Bohu máme prístup skrze jeho Syna. Preto Boha oslavujeme ako Otca nášho Pána Ježiša Krista. Rovnako tak ale aj Boh nám dal všetky svoje dary skrze neho.

Ako prvý dar, ktorý Cirkev dostala od Boha, je uvedené vyvolenie. Nadväzuje sa tu na starozákonnú teológiu vyvolenia: Pán si vyvolil zo všetkých národov práve Izraelský, aby bol pre neho oddelený a svätý. Ak je ale cirkev novým Božím ľudom, potom si Boh vyvolil aj ju. A to sa stalo ešte pred založením sveta. Vtedy ešte cirkev neexistovala, ale Boh už mal s ňou svoje plány. Ako je to možné? Cirkev je totiž telom Krista, Syna Božieho, ktorý je prvý i posledný. Pretože Boh stvoril svet skrze svoje Slovo, skrze toto Slovo, Krista, si tiež vyvolil svoj ľud, ktorý sa stal Kristovým telom.

My kresťania sme sa ale nestali Božím ľudom tým, že by sme sa narodili v určitom národe, ako je tomu u vyvoleného národa židovského, ale tým, že sa Boží Syn narodil ako malé dieťa a stal sa človekom. Tým, že on prijal na seba ľudské telo vrátane všetkých jeho obmedzení, a to aj obmedzenie dieťaťa, ktoré nie je schopné samo sa o seba postarať a tiež nie je schopné dodržiavať Zákon, tým sa on stal s nami vo všetkom solidárnym, stal sa naším bratom, aby sme my zase spolu s ním mohli byť deťmi Božími.

Boh to samozrejme urobil z lásky k nám. Na nás ale je, aby sme za tento dar patrične odpovedali, ďakovali Boha za to, čo pre nás urobil a oslavovali jeho dobrotivosť a lásku.

Potom nasleduje úryvok, ktorý je druhou časťou nedeľného čítania. Autor v ňom obracia svoju pozornosť k vlastnému vzťahu k Efezským kresťanom:

Autor listu nielen vie o doterajšom vývoji kresťanského života v Efeze, ako to opísal v minulom odseku, ale teraz hovorí aj o svoje radosti z príkladného života kresťanov, o ktorom počul. Zároveň je uisťuje o svojej modlitbe za nich. Prosí Boha, aby im udelil dar poznania. Tento dar vychádza priamo od Boha, je daný každému kresťanovi.

Poznaním Boha sa tu nemyslí nejaká znalosť vieroučných poučiek, ale konkrétne skúsenosť s ním. Je to ako keď povieme o niekom, že ho poznáme - neznamená to, že sme o ňom počuli, ale že sme sa s ním stretli a niečo spolu prežili.

Toto poznanie je ešte upresnené. Ide o dar múdro veci chápať, teda múdrosť, a odhaľovať ich zmysel, teda zjavenie. Oba tieto koncepty sú prevzaté zo Starého zákona. Múdrosť je to, o čo prosíme, aby sme dokázali žiť v zhode s ľuďmi i s Bohom. Múdrosť nám pomôže vyvarovať sa v živote zbytočných karambolov a vedie nás k tomu, čo je podstatné. Naproti tomu zjavenie je dar od Boha, ktorým nám dáva poznanie samého seba a svojho úmyslu so svetom. Oboje, ako múdrosť tak poznanie božieho sebazjavenia, je darom Ducha Svätého, ktorý v nás pôsobí.

O múdrosti sa v tomto liste hovorí naviac ako o niečom, čo je vlastné Bohu a čo Boh dáva ľuďom. O tejto Božej múdrosti sa tak majú dozvedieť aj nebeské mocnosti. Ako zjavenie je zase na inom mieste označené Pavlovo poznanie, že Ježiš Kristus spojil Židov i pohanov a vytvoril z nich Bohu jediný ľud.

Toto poznanie je ďalej obrazne popísané ako osvietenie očí srdca. Autor prosí, aby kresťania dostali od Boha dosť svetla pre svoje oči, a to nie oči telesné, ale svojho srdca, ktoré je miestom rozumu a identity človeka. Osvietená má byť vlastne pravda pred týmito očami. Pravda o nádeji, ktorá je spojená s povolaním, ktorého sa im dostalo, rovnako ako pravda o dedičstvo, ktoré kresťanov očakáva, dedičstvo bohaté slávy u Boha, Otca slávy.

Podľa listu Efezanom sme boli k nádeji povolaní pri hlásaní evanjelia. Náš predošlý život bol bez nádeje, bez zmyslu. Nádej teraz vytvára jednotu medzi kresťanmi, ktorí sú súčasťou jedného Kristovho tela, majú jedného Ducha a zdieľa jednu a tú istú nádej.

Nádej vychádza z povolania, ktorého sa nám dostalo. Tomuto povolaniu máme ale ako kresťania robiť česť. Dostali sme totiž pečať Ducha Svätého ako už závdavok dedičstvo, ktoré má pre nás Boh pripravené a ku ktorému sa vzťahuje naše nádeje, ale toto dedičstvo môžeme odmietnuť zlým životom, či už smilstvom, roztopašnosťou, lakomstvom alebo láskou k peniazom.

Vianoce nám teda nepripomínajú len to, čo sa stalo pred dvoma tisíckami rokov, ale tiež si pri nich môžeme uvedomovať cieľ týchto udalostí. Kristus sa preto narodil, aby sme sa my stali Božími deťmi. Svoju chudobou nám daroval nádej na bohatstvo slávy u svojho nebeského Otca. Toto poznanie má silu zmeniť náš život.

Podľa - Dominik Opatrný

 3. Evanjelium, Jn 1,1-18

Úvod k meditácii

Ježiš ako Božie Slovo - LOGOS, ktoré je na počiatku všetkého. Je v ňom život, ktorý je svetlom ľudí. Zlo a temnota tu nemá šancu. Každému, kto Ježiša prijme a uverí v neho, dáva moc stať sa Božím dieťaťom. To dáva každému z nás nezlomnú silu a dôveru, tu dostavajú veci pravý zmysel. Skúsme ticho prechádzať týmto textom, ktorý pripomína klenby tajomného chrámu, a zastaviť sa na tých miestach, kde na nás zasvieti Jeho svetlo a vstúpi do nás Jeho život.

Výklad biblického textu

Kontext: Jánov prológ nadväzuje na starozákonnú teológiu o múdrosti, ktorú zároveň prekonáva: múdrosť (Slovo, Logos) je tu celkom jasne osobou postavenú roveň Bohu. Osoba Slova je Otcovým sebavyjadrením a sebazdieľaním. Skrze Slovo Otec vstupoval do vzťahu s človekom už od stvorenia sveta. V tomto Božom darovaní však vtelenie predstavuje úplný prielom: Boh sa stretáva s človekom tvárou v tvár. Ján 1,1-18 informuje čitateľa, že Ježiš je vtelením od večnosti existujúceho Slova, čo znamená, že: Slovo, ktoré je v Bohu, sa stáva svetlom sveta (vv. 1-5).

Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh: Predovšetkým je potrebné vidieť Ježiša ako toho, kto bol na počiatku, teda nedostáva sa na scénu až po hriechu ľudí. Je tu, aby zachránil to, čo človek pokazil, určite áno, ale nielen preto - je u Boha-Otca pred stvorením sveta. Prvé slová Jánovho Prológu Na počiatku (en Arch) bolo Slovo vytvárajú paralelu medzi začiatkom Jánovho evanjelia a biblickou správou o počiatkoch dejín ľudstva v Gn 1,1: Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Pred „archa“ bol iba Boh a symbolická prázdnota: vody chaosu a tma. Ján však oznamuje, že vtedy už bolo (én) i Slovo. Užitie imperfekta slovesa „byť“ situuje Slovo mimo hraníc času a miesta, ktoré na začiatku (en Arch) neexistovali (Gn 1,1).

Ono bolo na počiatku u Boha: Že je toto Slovo Boh a súčasne je u Boha, nás neprekvapí, ak máme zaužívanú vieru v Trojici. Pre ostatných to bolo a je jedno z miest, kde sa prekvapivo odkrýva Božie tajomstvo v troch osobách. Je to ale neľahké miesto k výkladu a bez filozofického aparátu sa tu ťažko zaobídeme.

Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič, čo povstalo: Vyjadruje to isté ako Kol 1,15-17: On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi i na zemi - svet viditeľný aj neviditeľný; ako nebeské tróny, tak aj panstvá, vlády a mocnosti - a všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On predchádza všetko, všetko v ňom spočíva.

V ňom bol život a život bol svetlom ľudí: Život a svetlo, ktoré zlo nezničilo, tma nepohltila, je zdrojom nádeje pre všetky časy a všetky generácie. Život a svetlo sú významné hodnoty Jánovho evanjelia a sú spojené práve s vtelením Božieho Syna. Napr.: Ježiš k nim opäť prehovoril a povedal: „Ja som svetlo sveta; kto ma nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života "(Jn 8,12). Som na svete, som svetlo sveta (Jn 9,5). Ja som prišiel, aby (ovce) mali život a aby ho mali hojnejšie (Jn 10,10).

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján: Verše 6-8 ponúkajú trochu prozaickejší popis postavy a úlohy Jána Krstiteľa, ktorý pre daný okamih nahrádza vzletnú poéziu veršov 1-5. Ján bol súčasťou Božieho plánu: prišiel, aby svedčil o svetle, aby všetci uverili skrze životodarnú prítomnosť svetla. Ján je svedkom Svetla (Jn 1,6-8). Je paradoxné, že práve svetlo potrebuje svedka. Aj keď pravé Svetlo žiari pre každého človeka (Jn 1,9), napriek tomu ho často nevnímajú. Toto Svetlo je potrebné najprv objaviť, tak ako skrytý poklad.

Všetkým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: Tu je vrcholné zasľúbenie pre nás, ktoré sa na nás uskutočnilo a uskutočňuje. Prijatie a viera v Ježiša dáva moc stať sa Božími deťmi. Teda úplne mení našu situáciu, a to v perspektíve nielen časnosti, ale i večnosti.

A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami: prebývanie (doslova ubytovanie) Slová uprostred nás znamená premenu situácie ľudstva. Božie slovo - Ježiš - sa totiž neubytoval len nejako na svete, ale priamo v ľudstvu. On patrí teda k ľudstvu naveky - a ľudstvo k nemu. Vtelenie oznamuje, že Božie Slovo sa stalo skutočným, pominuteľným a smrteľným človekom a takto bolo vo svete prítomných ako Svetlo a Život ľudí. Evanjelista popisuje úchvatné a všetko prevyšujúce stretnutie s ním: zbadali sme jeho slávu. Milosť a pravda (1,14) sú zrejme prekladom hebrejskej dvojica Chesed a Emet, tj. Božie láskavosť (milosrdenstvo), ktorá sa prejavila vyvolením Izraela bez ohľadu na jeho zásluhy, a Božiu trvalú vernosť zmluve s Izraelom, ktorá je vyjadrením tejto láskavosti.

Prológ štvrtého evanjelia je jedným z najslávnejších úryvkov Nového zákona. Odvodzuje sa od neho aj janovský symbol orla. Čo je však dôležitejšie, je vyjadrením hlavných článkov kresťanskej viery: Slovo existovalo pred stvorením u Boha; veriaci sa môžu stať Božími deťmi, Ježiš Kristus je vtelením Božím, Slovo, ktoré sa stalo telom; je plne božskej podstaty, a súčasne prijal plné človečenstvo; Ježiš je jedinečným a na veky jediným zjavením Boha v ľudských dejinách; v Ježišovi Kristovi a skrze neho je privedený k dokonalosti skorší Boží dar, ktorým je zákon daný Mojžišovi.

Láska, nič než láska

Boh zatúžil, aby sa Syn stal človekom nie preto, aby mal, nie preto, aby mal niekoho mimo trojice kto by ho miloval spôsobom hodným Boha, nie preto, aby si mal niekoho, koho by mohol milovať spôsobom hodným Boha: ale aby mal niekoho, kto by bol schopný prijať mieru jeho lásky, ktorá je mierou bez miery! To je dôvod vtelenie.

Áno, Kristus zostúpil z neba „pre našu spásu", ale to, čo ho prinútilo, aby zostúpil z neba pre našu spásu, bola láska, nič než láska.