Zjv 7, 2-4. 9-14, 1 Jn 3, 1-3, Mt 5, 1-12a

Uvedenie do bohoslužby:

Základnou črtou, ktorá charakterizuje svätých, je teda blaženosť, šťastie, či radosť... Tento nespočetný zástup sa teda vyznačuje nie zlatým kruhom okolo hlavy, ale radostným vnútorným rozpoložením, stavom hlbokého vnútorného blaha za každých okolností (a to aj v plači, v nedostatku, v bolesti, v útlaku, v krivdách, v prenasledovaniach, v nepríjemnostiach a v ťažkostiach každého druhu), práve preto, že ich zmysel života nespočíva v tom, čo vidia, užívajú, vlastnia alebo spravujú, ale v tom, že sú Božími deťmi, nech sa deje čokoľvek (viď 1 Jn 3,1-3).

Ako je to s nami?

Krátka exegéza čítaní:

1. čítanie, Zjv 7, 2-4. 9-14

Hlavným cieľom Jánovej apokalypsy je posilnenie kresťanov svojej doby, ale aj kresťanov všetkých čias vo vernosti Kristovi v prenasledovaniach, vo všetkom súžení, ktoré kresťania zakúšajú. Obrazom, ktorý ich má posilňovať, je obraz nebeského Jeruzalema, večnej slávy spasených. Je to však obraz, ktorý nie je len budúcnosťou, ale aj prítomnosťou, prežívanou v liturgii Cirkvi, v Eucharistii, vo sv. omši, ktorá je pozemskou účasťou na nebeskej liturgii spasených. Takýmto spôsobom sa tento spis môže stať nielen návodom na lepšie prežívanie sv. omše, ale aj prameňom sily a útechy pre prenasledovanú Cirkev každej doby

Text dnešného prvého čítania sa začína po otvorení šiestej pečate tejto knihy (a pred otvorením poslednej, siedmej pečate), ktoré znamenalo príchod veľkého dňa Božieho hnevu, a autor knihy sa pýta: „Kto bude môcť obstáť?“ A zameriava náš pohľad na veľký zástup: „stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela“. Všetci sú označení „pečaťou živého Boha“. Kto sú títo označení a aká je to pečať, ktorá ich zachránila pred záhubou? Podľa jedného výkladu tejto state môžeme v týchto označených vidieť aj kresťanov zo židovstva, ktorí unikli pred skazou Jeruzalema. Pri dobíjaní Jeruzalema Rimanmi nezahynul údajne ani jeden kresťan, pretože spoločenstvo veriacich stihlo na základe varovania z Ježišovho proroctva (Mt 24,15-16; Mk 13,14; Lk 22,20-21) utiecť do hôr za Jordánom. V Zjv 7,1-4, čo je text dnešného prvého čítania čítame, že títo kresťania (číslo 144.000 je samozrejme symbolické: 12x12x1000, pričom prvá dvanástka je počet izraelských kmeňov, z ktorých pozostával starozákonný vyvolený Boží ľud, druhá dvanástka je počet apoštolov, ktorí sú základom novozákonného vyvoleného národa, Cirkvi – slovo cirkev, grécky eklésia, významovo znamená to isté čo u Židov synagóga, teda náboženské zhromaždenie, duchovné spoločenstvo, nielen budova, a číslovka tisíc je podobne ako číslovka sedem symbolom plnosti, ale skôr v časovom význame, teda symbolom plnosti čias, čiže zavŕšenia času vo večnosti – lebo nejde len o zástup tých, ktorí boli zachránení z Jeruzalema, ale aj o zástup tých, ktorí dosiahnu večnú spásu) prežili, lebo boli označení na čele akousi tajomnou Božou pečaťou

2. čítanie, 1 Jn 3, 1-3

Jedným z hlavných cieľov apoštola v tomto liste je presvedčiť čitateľov, že majú veľkú motiváciu do života, pretože sú milovaní Bohom.

Toto je skutočne dobrá správa! Uprostred odlúčenia a nezhody nie je neobvyklé, že spoločenstvo (alebo jednotlivci v ňom) stratia dôveru v svoju schopnosť ísť do neznámej budúcnosti. Je príliš ľahké zapadnúť do otázok, čo keď a čoho sa obávať? Preto je otázka i pre nás, ako to vyzerá s nami, či sa cítime Božími deťmi teraz, už v ich konkrétnom čase a mieste. Ako táto cirkevná komunita prejavuje Božiu lásku vo svojom spoločenstve? Vo svojich činnostiach? Akým spôsobom sa komunita prezentuje ? Čo sa môže v tento deň Všetkých svätých dozvedieť zo svedectiev svätých, ktorí kráčali pred nimi? Ako títo predkovia viery žili ako Božie deti?

3. evanjelium, Mt 5, 1-12a

Budeme počuť Magnu chartu Ježišovho nasledovníka. Blahoslavenstvá sú to, čo pretvára človeka aj zvnútra aj zvonka a čo ho teda robí svätým. Tieto slova vyjadrujú život svätých, boli akoby ich mottom.

V súvislosti s blahoslavenstvami sa často hovorí aj o preklade toho základného gréckeho refrénu: μακάριοι [makarioi]. Mali by sme to prekladať „blahoslavení“ alebo „šťastní“? Pôvodne v gréčtine sa tento výraz používal pre bohov, ale v Ježišových časoch už sa stal synonymom iného gréckeho slova εὐδαίμων [eudaimon], čo znamená „šťastný“. Predsa len preklad „šťastní“ znie dosť banálne, s prílišným zameraním na city a nevystihuje úplne eschatologický charakter prísľubov v druhej časti Ježišových výrokov. Preto „blahoslavení“ sa predsa len hodí viac. Ježišove prísľuby nie sú prísľuby „obyčajného“ šťastia, ale prísľuby naplnenia ľudských túžob v plnosti. Pomôcť podčiarknuť tento rozmer snáď môže aj použitie tohto termínu, ktorý sa v bežnej reči používa len zriedka.

Napriek eschatologickému charakteru blahoslavenstiev, nie sú len prísľubom, ktorý by mieril výlučne do budúcnosti, akoby ich naplnenie sa výhradne viazalo na posmrtný život. Ježiš vyhlasuje tých „chudobných v duchu, hladných, smädných po spravodlivosti…“ za blahoslavených už teraz. Chýbajúce sloveso, ktoré si máme doplniť v prvej časti blahoslavenstiev (tak v slovenčine ako aj v gréčtine), je samozrejme sloveso „byť“. Podvedome si ho dopĺňame nie v budúcom, ale v prítomnom čase. Teda nehovorí sa: „Budú blahoslavení…“ To eschatologické sa začína napĺňať už teraz a má takpovediac eschatologickú platnosť.

Veľkú pozornosť často priťahuje prvé blahoslavenstvo: μακάριοι οἱ πτωχοὶ τῷ πνεύματι [makarioi hoi ptochoi to pneumati], „blahoslavení chudobní v duchu“; alebo „chudobní duchom“? Interpretácia závisí od toho, ako chápeme slovo „chudobný“ (doslovne alebo v prenesenom význame?), ako chápeme slovo „duch“ (Boží Duch alebo duch človeka?) a ako chápeme grécky datív slova „duch“ (inštrumentálny datív: chudoba sa dosahuje skrze ducha, alebo zreteľový datív: chudoba so zreteľom na ducha?). Toto spojenie nemá presnú paralelu ani v Starom, ani v Novom zákone. Dokonca spojenie týchto dvoch výrazov je veľmi zvláštne, lebo v istom zmysle si protirečia. Totiž, grécke slovo πτωχός [ptochos] by malo mimo biblický kontext len ťažko iný význam ako doslovný. Dokonca aj v rámci gréckeho prekladu Starého zákona toto slovo nikdy neprekladá hebrejský výraz עָנָו [anav], ktoré najviac zo všetkých výrazov pre „chudobný“ nabralo aj prenesený význam. Slovo πτωχός [ptochos] prekladá výrazy עָנִי [ani] a דַּל [dal], ktoré sú viac zamerané na materiálnu alebo spoločenskú chudobu. Teda spojenie práve tohto slova so slovom „duch“ je nečakané.

Čo sa týka významu slova πνεῦμα [pneuma], „duch“, ako najmenej pravdepodobné môžeme vylúčiť, že by sa jednalo o Božieho Ducha. Matúšovo evanjelium to v takýchto prípadoch vyslovene uvádza. Jedná sa tu teda s najväčšou pravdepodobnosťou o ducha človeka. Ak by sme chudobu chápali doslovne, teda ako materiálnu chudobu a použitý datív v zmysle inštrumentálnom, teda, že chudoba sa dosahuje skrze ducha, výraz by znamenal čosi ako „dobrovoľne chudobní“. A aj keď sa v dejinách interpretácie tohto textu občas prikláňalo k tejto interpretácii, napr. v súvislosti s chudobou zasvätených osôb, tak rovnako v semitských jazykoch (ktoré by mohli byť na pozadí Matúšovej tradície) ako aj v gréčtine by sa takáto myšlienka dobrovoľnosti vyjadrila iným spôsobom.

Vylúčením týchto dvoch možností sa dostávame k interpretácii slova „chudobný“ v prenesenom význame. Ale aj v takom prípade je možný význam ešte stále široký. Ako chápať toho „ducha človeka“? Môžeme hovoriť o chudobe vo vzťahu k vnútornému životu človeka, v zmysle „byť zronený, skľúčený, zúfalý“. V takomto prípade výraz zdôrazňuje potreby ľudského vnútra. Význam „chudobný“ môžeme tiež preniesť do roviny významu „ponížený“. „Chudobní v duchu“ sú potom tí, ktorí sú „pokorní pred Bohom“. Ak by sme chceli zohľadniť silu výrazu πτωχός [ptochos], ktorý má predsa len silnejšie puto s doslovným významom chudoby, mohli by sme povedať, že „chudobný v duchu“ je ten, kto hoci má majetok, nie je naň naviazaný a je pripravený ním slúžiť. Pri takýchto chápaniach chudoby sa jej ekonomický či sociálny rozmer dostáva do úzadia a vystupuje do popredia jej význam vzhľadom na vnútorný postoj človeka. „Chudobný v duchu“ tak nehovorí nič o tom či je človek materiálne chudobný alebo bohatý. Toto blahoslavenstvo sa spojením výrazu „chudobný“ a „duch“ vyhýba automatickej identifikácii chudobného s blahoslaveným. Nie je človek blahoslavený len pre to, že má málo majetku. Aj bohatý môže byť blahoslavený ak je „chudobný v duchu“ t.j. ak má postoj pokory pred Bohom.

Podľa Matúša Imricha