Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do bohoslužby:

Príbeh dnešného evanjelia akoby Pán Ježiš vyčítal z dnešných médií: škandálna aféra, sprenevera, veľké manko. Zlodejov a defraudantov bolo a je zrejme dosť vo všetkých dobách. Ale čo to má robiť v evanjeliu - čo my sa od toho podvodníka máme učiť?

Predovšetkým toto: Ten človek sa vedel jasne podívať na svoju situáciu. Uvedomil si, že mnoho som spreneveril.

A čo my? Budem tiež skladať účty Bohu. Stojíme pred ním tiež ako tí čo sklamali - veď koľko talentov, koľko dobrých príležitostí sme zahodili spreneverili vo svojom živote. Dokážeme sa my tiež tak jasne podívať na svoju situáciu?

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie, Am 8, 4 - 7

Úvod do Knihy proroka Amosa

  1. Kniha, osoba a účinkovanie proroka

1.1. Kniha.

Je to prvé proroctvo Starého zákona, ktorého väčšia časť pochádza od proroka spisovateľa a zachovala sa v písomnej forme. Je to zbierka prorockých videní, rečí a výrokov, ktoré Amos v rôznych okolnostiach ohlasoval obyvateľom Izraelského kráľovstva.

1.2. Amosova osoba.

Amos (hebr. Amós = »zaťažený [bremenom]«) pochádzal z Tekóy, mestečka asi 8 km na juh od Betlehema. Bol pastierom (porov. 1,1) a »narezávačom poľných fíg« (porov. 7,14). Okolo r. 760 ho Boh poslal do Bét-Elu, centra izraelskej modloslužby, aby tam pôsobil ako prorok. Amos rozpráva o svojom povolaní za proroka veľmi názorne a živo (pozri 3,8; 7,14-17), ale pritom zdôrazňuje, že nie je »profesionálnym prorokom« (doslovne „prorockým synom [žiakom]“). Pre jeho proroctvo proti Izraelskému kráľovstvu a kráľovskému domu ho kňaz Amasiáš čoskoro vyhnal z Bét-Elu. Amos sa vrátil do Júdskeho kráľovstva, kde pôsobil asi do r. 746 pred Kr. O jeho ďalšom živote ani o jeho smrti sa nezachovali nijaké správy.

1.3. Účinkovanie proroka.

Podľa nadpisu Knihy Amos pôsobil za čias júdskeho kráľa Uziáša [Oziáša] (781-740 pred Kr.) a izraelského kráľa Jarobeáma [Jeroboama] II. (783-743), teda v čase, keď bolo Izraelské kráľovstvo v najväčšom politickom a hospodárskom rozkvete, ale aj vo veľkom náboženskom a mravnom úpadku. Svojimi obžalobnými prorockými rečami sa Amos obracal predovšetkým proti krivdám páchaným v krajine, najmä v administratíve, súdnictve a hospodárstve. Keďže vedúce kruhy zneužívali ľudí nízkeho pôvodu a neistého sociálneho postavenia na svoje ziskuchtivé, mocenské a pôžitkárske ciele a tým hrešili proti »Božiemu právu«, prorok musel ohlasovať výrok smrti nad Izraelským kráľovstvom. Hrozil boháčom, ktorí žili ako feudáli (porov. napr. 4.1; 6,4-6), zveľaďovali svoj majetok podvodom (porov. napr. 8,4-6) a pritom „šliapali po chudákoch a nivočili bedárov“ (8,4; porov. aj 2,6-8; 4,1). Zdôrazňoval, že takéto zločiny nemožno odčiniť ani najslávnostnejšími kultovými úkonmi (porov. 4,4-5; 5,21-26). Kým boháči neprestanú vykorisťovať chudobných a šliapať ľudské práva (porov. 5,7.10-12; 6,12b) a kým sa Izrael nerozhodne znova nastoliť právo a spravodlivosť (porov. 5,14-15), Jahve bude k nemu neúprosný (porov. 2,14-16; 3,12-15; 5,18; 6,3), keď nadíde deň súdu nad Izraelom a nad každým, kto hreší proti Jahveho výzve na obrátenie.

  1. Reč, štruktúra a rozdelenie knihy

2.1. Reč.

Hoci bol Amos svojím pôvodom i zamestnaním človekom nízkeho sociálneho postavenia, vo svojom proroctve prejavuje mimoriadny rečnícky talent a literárne vlohy. Vidno to na jemných odtienkoch jeho reči tak sapienciálneho (pozri 3,3-8; 5,19; 6,12), ako aj liturgického rázu (pozri 1,3 – 2,16; 4,6-13; 5,4-6.14-15), na prejavoch lyrického nadšenia (pozri 4,1-2; 9,1-4), v jemnej irónii, i na slovných hračkách (pozri 3,12; 5,5; 6,13; 8,1). Jeho reč sa vyznačuje mimoriadne lapidárnym štýlom: na vyjadrenie svojho posolstva s bohatou myšlienkovou náplňou často používa iba niekoľko výstižných a bleskových slov, ktoré mocne a presvedčivo pôsobia aj na dnešného čitateľa.

2.2. Štruktúra.

Vnútorná stavba spisu sa zakladá na geniálnom použití a rozostavení troch veľavýznamových slovies: »hovoriť – počúvať – vidieť«, ktorými prorok uvádza svoje posolstvo v jednotlivých častiach diela.

V prvej časti knihy (hl. 1 – 2), kde sa Amos usiluje definovať niektoré mravné zákony platné pre všetky národy, začína svoje výhražné reči vždy typickou formulou Jahveho proroka: „Toto hovorí Pán...“ (1,3; 1,6; 1,9; 1,11; 1,13; 2,1; 2,4; 2,6) a stereotypnou frázou: „Pre tri zločiny... a pre štyri neodvolám slovo“ (tamže). Týmto číselným výrokom, ktorý sa používa aj v sapienciálnej literatúre (porov. napr. Prís 30,15.18.21.29), vyjadruje nadmerné množstvo do neba volajúcich zločinov spomenutých národov. V strede každej výhražnej reči sa ako Boží trest uvádza oheň, ktorým Jahve zničí ich hlavné mesto (porov. 1,4; 1,7; 1,10; 1,12; 1,13-14; 2,2; 2,4-5).

Vo výstražných rečiach proti Izraelu (hl. 3 – 6) – ktorých váha sa vyzdvihuje aj častým výrokom „Beda!“ (porov. napr. 5,18; 6,1) – je úvodnou výzvou: „Čujte toto slovo!“ (3,1; 4,1; 5,1), lebo Amos v nich ohlasuje základné posolstvo svojho proroctva: náboženstvo bez sociálnej spravodlivosti nemá význam, bohoslužobné obrady bez úsilia pomôcť ľuďom nízkeho a neistého spoločenského postavenia sú iba magickými úkonmi. Preto posmešne pranieruje a ostro odsudzuje falošný a hriešny kult synov Izraela v Bét-Eli a v Gilgále [Galgale], hlavných svätyniach Severného kráľovstva, ktorý je so všetkými ich obetami iba hromadením hriechov (porov. 4,4-5), a preto ich dôrazne vyzýva: „Hľadajte Pána a budete žiť“ (porov. 5,4-6).

V piatich videniach (hl. 7 – 9), o ktorých Amos rozpráva v prvej osobe, je úvodná formula: „Toto mi dal vidieť Pán, Jahve“ (7,1.4.7; 8,1). V prvom a druhom videní sa prorok prihovára za Izrael, aby ho Jahve uchránil pred pohromou kobyliek a ohňa: „Pane, Bože, odpusť [prestaň], prosím. Akože obstojí Jakub, veď je maličký?“ (porov. 7,1-3.4-6). Téma odvrátenia trestu je aj v treťom videní o olovnici (porov. 7,7-9), ktoré predpovedá zničenie nespravodlivej sociálno-politickej štruktúry v Izraeli. Vo štvrtom videní sa oznamuje neodvratný príchod Božieho súdu a trestu (porov. 8,1-3) a v piatom prorok vidí zbúranie oltára a svätyne v Bét-Eli a hrozné potrestanie modloslužobníkov (porov. 9,1-4).

2.3. Rozdelenie knihy:

Nadpis a povolanie proroka (1,1-2).

Výhražné reči o Božom súde nad pohanskými národmi, nad Júdom a Izraelom (1,3 – 2,16).

Obžaloba a súd nad Izraelom (3,1 – 6,14).

Amosove videnia (7,1 – 9,10).

Prisľúbenie spásy (9,11-15).. 

Posolstvo a teológia

3.1. Súd nad hriešnym Izraelom.

Amos oznamoval zo všetkých prorokov najprísnejší súd a trest nad Izraelom: jeho záhuba je istá, nevyhnutná a totálna. I keď sa nikde výslovne neodvoláva na sinajskú zmluvu, ona je vždy podstatou jeho posolstva. Jahve pripomína Izraelu, že je jeho ľudom (porov. 3,1-2), ale zneužil toto veľké privilégium. Hlavnú vinu na tom majú popredné osobnosti verejného života, proti ktorým Amos vehementne vystupuje: kráľ (7,10-11), kňazi (porov. 7,16-17) a vyššie vrstvy v Izraeli (porov. 4,1-3; 6,1). Ale trest zasiahne aj všetok ľud, lebo nesie vinu a kolektívnu zodpovednosť za hriechy celého Izraela.

3.2. Sociálna spravodlivosť.

 Amos je neochvejným obrancom ľudských práv a spravodlivosti. Vychádza zo základného princípu Božej spravodlivosti a chráni mravný poriadok, ktorý ustanovil Boh ako stvoriteľ všetkých vecí, a ktorý spečatil osobitnou zmluvou s Izraelom. Amos sa rozhodne postavil proti sociálnym krivdám a nespravodlivostiam, ktoré sa nebezpečne šírili v súvekých pomeroch hospodárskeho blahobytu izraelskej spoločnosti. Zjavnými príznakmi sociálnej nespravodlivosti boli: zneužívanie moci a bohatstva na utláčanie chudobných. Preto Amos bezohľadne odsúdil bezstarostný a sebecký hmotný blahobyt (porov. 6; 3,15), skazenú verejnú správu (porov. 2,6-8) a utláčanie chudobných a sociálne slabších (porov. 4,1; 8,4-6).

3.3. Náboženský kult.

Ťažiskom každej prorockej zvesti je zákonitá súvislosť medzi vierou a životom, medzi kultom a každodennou činnosťou. Z toho vyplýva, že ochrana spravodlivosti je teologickou a náboženskou povinnosťou, a nielen určitou spoločenskou zaangažovanosťou. Tak má byť aj náboženský kult úzko spätý s každodenným životom viery, a nielen čisto vonkajším, i keď slávnostným obradom. Preto prorok v Božom mene ostro zavrhuje formalistický a bezduchý kult Izraela (porov. 5,21-24), ktorého strediskami boli Bét-El (porov. 3,14; 4,4; 5,5.6; 7,10.13), Gilgál (porov. 4,4; 5,5) a Dan (porov. 8,14). Výzvou na spravodlivosť a na obrátenie (porov. 4,6-11) Amos upozorňuje na jediný správny prejav autentickej viery, ktorá sa neuspokojuje s tradicionalistickým, mechanickým a bezduchým vykonávaním náboženských obradov a povinností.

3.4. Aktuálnosť Amosovho posolstva.

Aj v dnešných časoch, keď sme svedkami početných prečinov proti najzákladnejším ľudským právam, ako aj najrozličnejších sociálnych krívd a nespravodlivostí, je Amosovo posolstvo v Božom mene protestom proti každému násiliu na človeku a zároveň naliehavou výzvou na ochranu slabých, chudobných a sociálne utláčaných. Z náboženského hľadiska sa zdôrazňuje, že Boh nenechá bez trestu ani jeden hriech spáchaný na človeku, či už politickými systémami, alebo vládnucimi štruktúrami, alebo aj jednotlivcami, ktorí zneužívajú svoju moc a postavenie pre osobné egoistické záujmy a na úkor spoločného a súkromného dobra.

Amosovo poslanie má aj určitú »ekumenickú« dimenziu: tento obyvateľ Júdskeho kráľovstva dostal rozkaz ohlasovať Božie posolstvo v Izraelskom kráľovstve (porov. 7,151,1). Jeho účinkovanie bolo znakom jednoty: i keď bol Izrael z politického a náboženského hľadiska rozdelený, v očiach Jahveho ostával vždy jedným vyvoleným Božím ľudom. Nie je dôležitým upozornením aj pre rozdelených kresťanov dnešných čias, aby nezabúdali, že sú členmi nového spoločenstva Božieho ľudu, a aby sa všemožne usilovali o jednotu viery v toho istého Ježiša Krista, nášho Pána?

---------------

Prorok Amos karhá v dnešnom čítaní ľudí, ktorí z pozície sily a svojho postavenia utláčajú ľudí podriadených, slabších. Pripomína, že nad mocnými je ešte mocnejší: Boh.

„Čujte vy, čo šliapete po chudákovi a nivočíte bedárov v krajine

Úryvok je zo štvrtého videnia, kde sú hrozby proti boháčom, ktorí vykorisťujú biednych.

Hovoríte: ‚Kedy prejde novmesiac, aby sme mohli predávať obilie, a sobota, aby sme mohli otvoriť sýpky, zmenšovať mieru, zvyšovať cenu a používať falošné váhy, kupovať úbohých za peniaze a bedára za pár sandálov a predať aj smeti z obilia?‘“

Novmesiac: Prvý deň siedmeho mesiaca bol sviatok, ktorý slávili Izraeliti i Kanaánci a slávil sa až do čias Nového zákona. Začínal sa slávnostným trúbením a volaním na slávu Boha.

Pán sa zaprisahal na slávu Jakuba: „Nikdy nezabudnem na nijaký ich skutok.“

 Tieto slova majú byť útechou pre ukrivdených a hrozbou pre krivditeľov. Nad mocnými je ešte mocnejší Boh.

 

  1. čítanie, 1 Tim 2, 1 - 8

Úvod do Prvého listu Timotejovi

  1. Adresát.

List je adresovaný Timotejovi, Pavlovmu vernému spolupracovníkovi a sprievodcovi na misijných cestách. Pochádzal z Lystry v Lykaónii. Jeho matka Eunika bola pôvodne židovka, ale spolu so svojou matkou Loidou sa obrátila na kresťanstvo (porov. 2 Tim 1, 5); jeho otec bol pohan (porov. Sk 16, 1). Z výrazov „môj milovaný syn, verný v Pánovi“ (porov. 1 Kor 4, 17) a „pravý syn vo viere“ (1 Tim 1, 2) sa usudzuje, že Timoteja priviedol k viere sám Pavol. Timotej výborne poznal Zákon a Prorokov a tešil sa veľkej úcte medzi kresťanmi v Lystre a v Ikóniu (porov. Sk 16, 2). Proroctvom (o ňom) a vkladaním rúk starších a Pavla (porov. 1 Tim 1, 18; 4, 142 Tim 1, 6) Timotej dostal osobitný úrad a poslanie v cirkevných spoločenstvách. Pavol si ho vyvolil za svojho spoločníka na misijných cestách. Aby mu uľahčil styky so židovským svetom, obrezal ho (porov. Sk 16, 3). Timotej sprevádzal Pavla do Galácie, Macedónska i Atén (porov. Sk 17, 14 n.) a neskôr prišiel za ním do Korintu (porov. Sk 18, 51 Sol 3, 61, 1). Na tretej misijnej ceste bol s ním v Efeze, odkiaľ ho Apoštol poslal najprv do Korintu (porov. 1 Kor 4, 17) a potom do Macedónska (porov. Sk 19, 22). Timotej bol jeden z tých, čo boli poverení zaniesť zbierku pre chudobných v Jeruzaleme (porov. Sk 20, 4). Pavol mal k nemu bezhraničnú dôveru a zveroval mu dôležité úlohy v ťažkých a chúlostivých situáciách svojej apoštolskej činnosti (porov. 1 Sol 3, 2-6; 1 Kor 4, 17; 16, 10n.; Flp 2, 19-24; Rim 16, 21). Preto nie div, že ho Pavol výslovne spomína ako spoluodosielateľa viacerých listov (12 Sol, 2 Kor, Flp, KolFlm). Neskôr mu zveril správu cirkevnej obce v Efeze. List Hebrejom spomína Timotejovo uväznenie a vyslobodenie (porov. 13, 23), no nevie sa, kde a kedy to bolo.

  1. Okolnosti a cieľ listu.

Týmto prvým Pastorálnym listom sa Pavol obracia na Timoteja, ktorého poveril vedením kresťanskej cirkvi v Efeze, aby tam bránil pravú vieru pred bludným učením falošných učiteľov (porov. 1, 3), bdel nad poriadkom v miestnej cirkvi a rozvíjal jej organizáciu, a to aj napriek svojmu mladému veku (porov. 4, 12) a chatrnému zdraviu (porov. 5, 22). Okrem pastoračných úprav a smerníc je v liste niekoľko komplementárnych statí bohatých na teologické úvahy a motivácie. Používajú sa v nich fragmenty doxológií, formúl vyznania viery (porov. napr. 1, 12-17; 6, 13-16) a kristologických hymnov (porov. 3, 14-16).

------------------

V liste Timotejovi vysvetľuje svätý Pavol, ako konať dobre bohoslužby. Dnešný úryvok je o prosebných modlitbách.

Milovaný, predovšetkým žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach,

Sv. Pavol nie je anarchista. Je lojálny k vtedajšiemu spoločenskému poriadku (viď Rim 13,1-7). Vyzýva do modlitieb zahŕňať všetkých ľudí.

aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote.

Modlitby majú pomôcť pri vytváraní pokojného života. Zračia sa tu apoštolove obavy o budúcnosť.

Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.

Dôležité vieroučne vyjadrenie. Boh je Otcom všetkých ľudí a prostredníctvom Ježiša (Spasiteľa) chce záchranu všetkých. Výzva k modlitbe nie je teda zištná – aby sme mohli žiť pokojným životom“, ale má pomáhať k spáse aj tým, ktorí sú mimo Cirkvi. Spása je v poznaní pravdy – nie len v intelektuálnej rovine, ale aj v morálnom živote - zaangažovaní sa za Ježiša celým životom.

Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase.

Kristus sprostredkoval spásu, svojou obetou dal výkupné za všetkých a tým v plnosti času zjavil (dal svedectvo) dobrotu Boha.

Tento text akoby obsahoval vyznanie viery prvých kresťanských spoločenstiev.

A ja som ustanovený za jeho hlásateľa a apoštola – hovorím pravdu, neklamem –, za učiteľa pohanov vo viere a pravde.

Keďže Ježiš prišiel pre všetkých, apoštol Pavol je samozrejme hlásateľom pre všetkých – aj pohanov.

Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok.

Prví kresťania sa modlili s rozpätými a pozdvihnutými rukami (teraz to ostalo v liturgii iba u kňaza).

Možno zabúdame na podstatu modlitieb – byť morálne čistým a mať dobré medziľudské vzťahy. Preto na začiatku každej sv. omše máme akt pokánia a v rámci sv. omše znak pokoj – podanie rúk. Je to je aj základ účinnej modlitby.

 

  1. evanjelium, Lk 16, 1 - 13

V 16. hlave Lukášovho evanjelia čítame dve Ježišove podobenstva a viaceré Ježišove slová o vzťahu k mamone.

Keď dôjde k odhaleniu nejakého zločinu, často žasneme, koľko dôvtipu, energie a úsilia vynakladajú kriminálnici. V dnešnom podobenstve nás Pán Ježiš vyzýva, aby sme rovnaké úsilie vynakladali v boji za dobro a spravodlivosť

Bol istý bohatý človek, ktorý mal správcu, a toho obžalovali u neho, že mu rozhadzuje majetok.

To, čo mám, nie je moje. Som iba správca. Vždy, keď zhŕňam pre seba, „rozhadzujem“ majetok svojho Pána. A tento jeho premrhaný majetok „volá“ k Bohu (ako krv Ábelova, porov. Gen 4,10) a „obžalúva ma“ u neho.

Zavolal si ho a povedal mu: ‚Čo to počúvam o tebe?

Pán je vždy náchylný veriť v dobro človeka, ktorého „stvoril na svoj obraz (Gen 1,27)“ a „neverí vlastným ušiam“, keď sa dozvedá o ľudskej zlobe.

Správca si povedal: ‚Čo budem robiť, keď ma môj pán zbavuje správcovstva

Čo budem robiť? – Presne túto otázku si kládol aj boháč, ktorý mal veľkú úrodu, z podobenstva pred pár týždňami (Lk 12,17 z 18. nedele C). On ale nenašiel správnu odpoveď a zúfalo začal zhŕňať ešte viac. Správca z dnešného podobenstva však pochopil situáciu a miesto zhromažďovania konečne začína rozdávať. Aj keď vo svoj prospech.

A pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal. Lebo synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla.

Pán nechváli správcu pre jeho podvody a nespravodlivosť (to by nemalo logiku), ale pre jeho múdru prezieravosť s akou myslel na svoju budúcnosť. V poznámke k tomuto podobenstvu vo viacerých vydaniach Písma svätého SSV je poznámka, s ktorou sa dá len súhlasiť: Podobenstvo nám chce povedať: „Ako vedia ľudia použiť všetku svoju múdrosť a vynaložiť všetku svoju námahu na zaistenie svojej budúcnosti, tak majú kresťania (synovia svetla), využiť prítomnosť v záujme budúcnosti svojej duše.

Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom.

Všetky tunajšie dobrá, čo ako hodnotné, sú v porovnaní s večnými dobrami iba tým najmenším. Vernosť v ich spravovaní znamená pochopiť, že sú iba prostriedkami a deliť sa o ne. Nevernosť (nepoctivosť) znamená urobiť si z nich cieľ a zhromažďovať ich, takže sa stanú prekážkou, ktorá nás oddeľuje od druhých.

Skúsenosťou vyskúšaná pravda. Kto je dôsledný v malých veciach – „drobnostiach“, ten bude zodpovedný aj vo veľkých. Kto prehliada a ignoruje drobné vecí, v domnienke, že je povolaný k veľkým veciam, nezvládne potom veľké. Nebezpečie zľahčovania aj v duchovnom živote. Neupadáme do hriechu, ale postupne doň vchádzame.

Ak ste teda neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé bohatstvo?

Zdá sa, že bohatstvo je vždy nespravodlivé, je väčšinou získavané nečestne. Človek s takýmto bohatstvom, nemôže dosiahnuť pravé bohatstvo – večný život. Dokresľuje to nasledujúce podobenstvo o Boháčovi a Lazarovi. Príkladom tejto vernosti je Zachej. Nespravodlivo zhromaždená mamona sa mu stala príležitosťou k tomu, aby preukázal dobro druhým, a tak dokázal, že Pánovi naozaj uveril.

A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše?

Vysvetľujúci je preklad Jeruzalemskej Biblii: Ak ste neboli verní v tom, čo patrí iným – v bohatstve, mamone, kto vám dá , čo je vaše vlastné? – duchovné bohatstvo, ktoré je určené pre človeka. Zmysel tej vety mi vychádza takto: Ak nesprávne hospodárite s hmotnými vecami, ktoré sú pre vás cudzie (patria iným), ako môžete dosiahnuť duchovné bohatstvo, ktoré je pre vás určené. Opäť to dokresľuje nasledujúce podobenstvo o Boháčovi a Lazarovi (budeme čítať nasledujúcu nedeľu). Boháč nesprávne užíval bohatstvo a nedostal odmenu, ktorá bola pre neho určená.

Čo sa týka časných dobier, sme iba ich správcami sú pre nás cudzie. Ale večné dobrá, tie sú naozaj naše!

Z toho pohľadu prečítajme nasledujúcu vetu:

Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone.

Mamona je menej ako človek – nemáme jej slúžiť. Je to pre človeka ubíjajúce. Boh je obohacujúci a služba jemu je hodna dôstojnosti človeka!

Keď dôjde k odhaleniu nejakého zločinu, často žasneme, koľko dôvtipu, energie a úsilia vynakladajú kriminálnici. Pán Ježiš nás dnes vyzýva, aby sme rovnaké úsilie vynakladali v boji za dobro a spravodlivosť.

A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše?

Túto vetu z evanjelia som si zobral za motto dnešnej úvahy. Vyzerá, ak nie nelogická, tak určite zvláštna. Nám sa javí logické v toto znenie: Ak sa nevieš postarať o svoje, kto ti zverí cudzie.

Preto najskôr uvažujme, čo je cudzie, čo je naše.

Čo považujeme za cudzie? To čo nemôžeme využívať, prisvojiť si.

Čo je naše? Opak vyššie povedaného.

Kto nám má dať to cudzie a naše?

Odpoveď je kľúčom k vyriešeniu otázky. Kto rozhoduje čo nám dá? Je to náš Stvoriteľ, darca toho čo nazývame naše a cudzie. A ak to zoberieme do dôsledkov, od Stvoriteľa máme všetko v prenájme. Nemusíme to dávať do extrému, ale nič nemôžeme nazvať našim. Všetko je cudzie – Božie, teda Stvoriteľove. Áno, ak pripustíme, že je Stvoriteľ, potom naše nič nie je, všetko je cudzie, teda Božie.

Čo konkrétne dosadíme za to cudzie z pohľadu dnešných čítaní, najmä prvého čítania a evanjelia? Je to mamona. Amos preto prorocky karhá: Čujte vy, čo šliapete po chudákovi a nivočíte bedárov v krajine. Zneužívajú obchodovanie, chcú zmenšovať mieru, zvyšovať cenu a používať falošné váhy, kupovať úbohých za peniaze a bedára za pár sandálov a predať aj smeti z obilia. Sú neverní v cudzom – mamone.

Ježiš v evanjeliu dopĺňa: Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone.

Čo je teda naše? To sme my! Do toho „my“ patrí naše myslenie, naše telo, naša duša, náš duch, naša vôľa, naše intelekt, naše schopnosti... Mohli by sme povedať, že aj to máme prenajaté od Stvoriteľa. Určite, ale Stvoriteľ je našim Otcom a on nám to dal! A to je úžasné – dal nám svojbytnosť, slobodu. Pochopíte to najlepšie vy, rodičia. Dali ste život dieťaťu a vidíte, že to je bytosť, je ON – osoba a to je jeho. Do toho už nemôžeme vstupovať! Čo mu dávate, to je cudzie, mimo neho.

Naše – sme teda my, naše osoby. Prečo nám nechce dať i mamonu? Dal nám ju, ale do prenájmu. Prečo? Lebo on nás chce ako slobodných synov a dcéry a nie otrokov. Vy rodiča sa tešíte ak sú syn dcéra, závislí? A nevidíte ako nás mamona zotročuje?! Narúša medziľudské vzťahy, spôsobuje vojny, ničí náš svet!

Mnohí sa búria, až sa rúhajú slovami: Ak je Boh, prečo dopustil vojny, ak je Boh prečo dopúšťa zomierať deti od hladu, ak je Boh prečo dopúšťa takéto ekologické katastrofy. Túto poslednú výtku Bohu už nepočuť, lebo sme si dobre vedomí, že sme to spôsobili sami – ničíme svet, ktorý máme v prenájme. Ale pre mamonu boli a sú vojny. Človek je mamonár, bojuje, aby si podmanil iných, celé národy. Prečo zomierajú deti (a nielen oni) od hladu? Lebo skupina ľudí hromadí majetok, zomiera z prežierania sa a nemysli na iných. Nie sú verní v cudzom, považujú to za svoje.

Poďme od svetových problémov k nám. Koľko problémov je v medziľudských vzťahov pre mamonu?!

Dnes máme pochod za život. Prečo sa vraždia nenarodené deti? Pre mamonu. Museli by sa rodičia deliť.

Prečo rozvody? Pre nevernosť v cudzom – s manželkou (manželom) ste jedno telo... Chcú však cudzie!

Pán povedal: Ak ste teda neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé bohatstvo? To práve bohatstvo sme my, náš život, naša sloboda, naša večnosť.

Poďme pozitívne: Kedy sme teda verní v cudzom? Keď s tým narábame ako s prenajatým, verne, teda zodpovedne!

Na smrteľnej posteli si vraj Alexander Veľký zavolal svoje vojsko a generálov, aby im prezradil svoje posledné tri priania:

Prvé: „Keď zomriem, nech moju truhlu nesú najlepší lekári".

Druhé: „Celé moje nahromadené bohatstvo - peniaze, zlato, drahé kamene - nech je rozsypané pozdĺž cesty k cintorínu."

Tretie: „Moje ruky nech sú voľné a nech visia z rakvy tak, aby ich všetci videli."

Jeden z jeho generálov, ktorého toto nezvyčajné posledné prianie prekvapilo, požiadal Alexandra Veľkého o vysvetlenie. A on mu povedal:

„Chcem, aby moju truhlu niesli najlepší lekári na dôkaz toho, že až príde čas pozrieť sa smrti do očí, tak ani tí najlepší lekári na svete nemajú tú moc uzdraviť...

Chcem, aby bola cesta, ktorá vedie k cintorínu, obsypaná mojimi pokladmi, nech každý vidí, že materiálne bohatstvo získané na zemi aj na zemi zostane...

Chcem, aby sa mi – keď ma ponesú – hojdali ruky voľne vo vetre, a to preto, aby ľudia pochopili, že sme prišli na tento svet s holými rukami a s holými rukami ho aj opúšťame a že ten najcennejší poklad zo všetkého sme si už vyčerpali – je ním ČAS. Do hrobu si nevezmeme žiadne materiálne bohatstvo. ČAS je naším najcennejším pokladom, pretože je obmedzený. Vieme si nazhromažďovať mnoho materiálneho bohatstva, ale nedokážeme si vyprodukovať viac času."

Takto to vychádza: Kým máme čas je treba verný v cudzom – v mamone. Lebo Amos hovorí, že Boh nikdy nezabudnem na nijaký náš skutok. Pán Ježiš k tomu dodal: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov. Deľme sa s mamonou, kým máme k dispozícii čas.

Turkov, Turzovka, 22.9.2019