Uvedenie do bohoslužby:

Dnes budeme počuť: Išli s ním zástupy... povedal: ak niekto prichádza... – Ježiš sa obracia na zástupy a predsa oslovuje poslucháčov v jednotnom čísle. Na ceste za Kristom sa nedá nechať sa niesť davom. Za ním musí ísť každý z vlastného rozhodnutia. A toto rozhodnutie ovplyvňuje celý život človeka, dotýka sa i tých najosobnejších sfér - vzťahu k otcovi, matke, žene, deťom, bratom, sestrám, ba aj svojho života... Je to vec nás a Boha, ktorý je našim Stvoriteľom a Otcom.

Uvedenie do čítaní:

1. čítanie, Múd 9, 13 - 18

Hovorili sme o nej na 19. nedeľu. Dnes k tejto knihe najmä z pohľadu dnešného úryvku aspoň toto:

Kniha Múdrosti, najmladšia kniha Starého zákona (50 pr. Kr.), v sebe nesie akúsi podstatu starozákonného myslenia, obohatenú občas o prvky gréckej múdrosti.

Samotný pojem múdrosti nemôžme brat v bežnom význame dnešného jazyka. Slovo „múdrosť" totiž prešlo v židovskom myslení dosť dlhý vývoj. Spojenie knihy Múdrosti sa menom kráľa Šalamúna už samo o sebe naznačuje, že tu je hovorené o múdrosti, ktorá z Boha vyviera a pred ním obstojí, že ide ale súčasne o múdrosť, ktorú má mať človek, ktorá je pre neho dosiahnuteľná.

Protiklad medzi ľudským a božským myslením a hlavne medzi božskými a ľudskými vecami je príznačný pre túto najmladšiu knihu Starého zákona. Staršie starozákonné spisy vidia „nebo a zem" ako celok, ktorý prevyšuje len Boh sám.

Poznať „nebeské veci" znamená predovšetkým poznať, čo chce Pán, teda stotožniť sa s jeho vôľou, s jeho láskyplným plánom. Pre človeka samotného je to nedosiahnuteľné, musí mu byť „zhora dané". Slova o tom, že s námahou poznávame o pozemské veci (teda že s námahou poznávame to, s čím máme zmyslovú skúsenosť), platí dnes v tej istej miere. Krehké telo a pozemský príbytok ťaží myseľ - to je myšlienka dosť cudzia semitskému mysleniu. Nemusí byť ale preto hneď braná ako výraz z čisto platónskych názorov. Celý verš skôr verne vystihuje našu dennú situáciu, v ktorej sú plány nášho ducha, nášho myslenia, väčšinou obmedzené našimi fyzickými možnosťami a množstvom našich denných starostí. Nemôžeme všetko naraz, nevydržíme toľko, koľko by sme chceli.

Postrehy k dnešnému čítaniu:

Že Boh nie je taký, ako si ho my, ľudia, predstavujeme, - že Boh je väčší, než ľudské predstavy, to pochopili už starozákonní ľudia. I dnes platí každá veta z knihy Múdrosti aj keď vznikla asi pred tromi tisícročiami.

Kto z ľudí môže poznať Božie úmysly? Alebo kto môže pochopiť, čo chce Pán?

Jeden svätec sa vyjadril: Vôľu Božiu nie je ťažké plniť, ale pochopiť a spoznať. Samozrejme ide o človeka, ktorý sa absolútne snaží o plnenie vôle Božej. Je na treťom stupni života s Bohom (1. cesta očisťovania, 2. cesta osvietenia, 3. cesta zjednotenia).

Nesmelé sú totiž myšlienky smrteľníkov a naše plány neisté.

Vysvetľujúcejší je preklad Jeruzalemskej Biblie: Rozmýšľanie smrteľníkov je slabé a naše plány môžu zlyhať. Prečo? Lebo dušu zaťažuje krehké telo a pozemský príbytok ťaží myseľ mnohými starosťami.

Vidíme tu protiklad medzi telom a duchom ako je to u Rím 7,25. Poklad máme v hlinených nádobách. Tiež 2 Kor 4,7. Badať tu už vplyv gréckej filozofie. V Starom zákone sa telo berie ako „stan“, a pripomína nestálosť ľudskej existencie (Jób 4,21, Iz 33,20; 38,12). Tiež u Pavla Kor 5,1-4: Veď vieme, že keď sa tento stánok – náš pozemský dom sa rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi... Autor sa snaží vysvetliť pojmy podľa myslenia doby. To je aj cieľ Knihy múdrosti.

My ťažko chápeme veci na zemi, s námahou nájdeme, čo je na dosah.

Pekný protiklad s nasledujúcim veršom:

Kto by teda vyskúmal, čo je na nebi? Kto by poznal tvoju vôľu, keby si mu ty nedal múdrosť a nezoslal z výšin svojho ducha svätého?

Ak nevieme pochopiť veci na zemi, alebo ťažko ich chápeme, ako môžeme pochopiť bez Ducha (Jeruzalemská biblia píše s veľkým „D“)

Len tak sa vyrovnali cesty ľudí na zemi, len tak sa ľudia dozvedeli, čo sa páči tebe; teda múdrosť ich zachránila.

Múdrosť, dar Ducha, dar od Boha zachraňuje od časných i duchovných nebezpečenstiev. Autor v ďalších veršoch to dokazuje poukazuje na múdrosti Mojžiša a jeho ľudu v protiklade na nerozumnosť Egypťanov a potom nedostatok Božej múdrosti poukazuje na hlúposti modlárov. Vo svoje múdrosti zachraňuje Boh, tých ktorí hľadajú jeho múdrosť.

Vhodne to dopĺňa medzispev (Ž 90):Nauč nás rátať naše dni, * aby sme našli múdrosť srdca. obráť sa k nám, Pane; dokedy budeš meškať? * Zľutuj sa nad svojimi služobníkmi.

2. čítanie, Film 0b - 10. 12 - 17

List Filemonovi

Adresát.

List je adresovaný Filemonovi (gréc. = »miláčik«), váženému a zámožnému občanovi v Kolesách. Podľa tohto listu bol hlavou početnej domácnosti, mal otrokov a veľký dom, v ktorom sa zhromažďovala kolosa kresťanská obec (porov. Film 2). Pavol ho za svojho pobytu v Efeze obrátil na kresťanskú vieru (porov. v. 19). Ako kresťan sa Filemon vyznačoval veľkou láskou voči veriacim (porov. v. 5.7), apoštolskou činnosťou a oddanosťou Pavlovi, ktorý ho nazýva svojím spolupracovníkom (porov. v. 1). Jeho manželka Apia bola kresťankou (porov. v. 2: „sestra“) a jeho syn Archipel bol v neprítomnosti Epafras predstaveným (pravdepodobne presbyter = starší) cirkvi v Kolesách (porov. Kôl 4,12.17).

Okolnosti a cieľ listu.

 Predmetom tohto Pavlovho listu z väzenia (porov. v. 1.9.10.13) je prípad Onezima, Filemonovho otroka, ktorý od neho utiekol, zapríčinil mu značnú škodu (porov. v. 11.18) a našiel útočisko u Pavla. Pavol ho priviedol k viere, takže ho pokladá za svojho »syna« (porov. v. 10), »svoje srdce« (porov. v. 12), »milovaného brata« (porov. v. 16) a rád by si ho ponechal ako pomocníka (porov. v. 13). Nechce však nič robiť bez Filemonovho súhlasu, a preto sa rozhodol poslať mu Onezima späť s prosbou, aby ho prijal ako brata v Pánovi (porov. v. 14-16). Pavol v tomto sprievodnom liste žiada Filemona, aby Onezima prijal ako jeho samého (porov. v. 17), a uisťuje ho, že je ochotný zaplatiť prípadné škody, ktoré mu otrok svojím útekom spôsobil (porov. v. 18-19). Nežiada od neho, aby Onezima prepustil na slobodu, ale nepochybuje o tom , že Filemon „urobí viac“, ako Pavol od neho žiada (porov. v. 21). Apoštol posiela Onezima späť s Tychikom, doručiteľom Listu Kolosanom (porov. Kôl 4,7-9).

Miesto a čas napísania Listu Filemonovi sú tie isté ako v prípade Listu Kolosanom. Pavol ho napísal vo väzení v Ríme r. 61-63, alebo pravdepodobnejšie v Cézarei r. 58-60 po Kr. O jeho autentickosti niet ani najmenšej pochybnosti a je pravdepodobne jediným listom, ktorý Pavol napísal vlastnou rukou (porov. v. 19).

 Charakteristické črty listu.

Hoci je list adresovaný jednotlivcovi a jeho obsahom je prípad otroka zbeha (ide tu teda na prvý pohľad o sociálny problém), Pavol mu dáva ekleziálny rozmer. List je určený aj „cirkvi, ktorá je vo Filemonovom dome“ (v. 2), a otrok Onezimos je zverený láskavosti ostatných bratov vo viere. List je teda opravdivým Pavlovým apoštolským listom. Apoštol je verný svojmu pastoračnému poslaniu a rieši Onezimov problém podľa zásad viery a lásky (v. 6 a 9).

List Filemonovi prezrádza mimoriadnu ľudskosť apoštola Pavla, predovšetkým jeho neobyčajne jemný takt, srdečnosť, láskavosť, jeho schopnosť ohľaduplne zaobchádzať s ľuďmi, jeho humor (porov. slovnú hru vo v. 11) a nadovšetko jeho sociálny cit podľa logiky kresťanskej viery.

Náboženský význam listu.

List je aj cenným historickým dokumentom o pokuse kresťanstva riešiť zložitý problém otroctva: nie revolúciou, ale radikálnou vnútornou premenou osobných vzťahov medzi otrokmi a ich vlastníkmi. Pavol rešpektuje sociálne zriadenie a zákony svojho veku, nepokúša sa zrušiť ich, ale usiluje sa urobiť ich ľudskými a kresťanskými. Aj z toho vidno, že kresťanstvo je realistickejšie než všetky utopické idealizmy a politické realizmy: ide na koreň problémov, apeluje na srdce človeka a na vzájomné ľudské vzťahy. Evanjeliová zvesť nie je revolučným posolstvom v modernom zmysle slova. Nemení svet násilnou revolúciou, ale evolúciou, postupnou premenou na základe kresťanskej lásky. Princípom tejto novej skutočnosti je Pavlov výrok: „Veď skrze vieru v Ježišovi Kristovi ste všetci Božími synmi… Už niet otroka ani slobodného…, lebo všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi“ (Gal 3,26.28; porov. aj Kôl 3,11).

Budeme čítať jediný súkromný list svätého Pavla, ktorý sa nám zachoval.

Jeho adresát je Filemon, maloázijský Grék, ktorého pred časom Pavol sám obrátil na vieru. Teraz, keď je svätý Pavol vo väzení v Ríme, stretáva sa s Onezimom, Filemonovi otrokom, ktorý od Filemona utiekol. Pavol Onezima pokrstil a posiela ho späť k Filemonovi s týmto sprievodným listom v hlbokom presvedčení, že ho prijme, už nie ako svojho otroka, ale ako svojho brata. Len skalopevná viera mohla spôsobiť takú zmenu spoločenských názorov. Dokáže i naša viera zmeniť terajšie naše spoločenské predsudky?

3. Evanjelium, Lk 14, 25 - 33

Pán Ježiš nebol šíriteľom nenávisti, ale lásky. Preto aj to slovo – nenávidieť, ktoré zaznie máme brať v zmysle: Uprednostniť.

Ak má človek užitočne premýšľať o slovách tohoto evanjelia, mal by hľadať odvahu k tomu, aby ich prijal v originálnej ostrosti textu, i keď vie, že nie je schopný ich ihneď plne realizovať.

---------------

Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom

Lekcionár prekladá čo do slov voľne, ale čo do zmyslu textu verne. Slovo „nenávidí" budí odpor na rovine psychologickej, nie je v našom jazykovom povedomí chápané tak, ako je mienené v origináli, totiž len ako zvýraznený opak k „miluje" - má tým byť zosilnené tvrdenie, že ani láska k rodičom alebo komukoľvek blízkemu nemôže „predstihnúť" lásku ku Kristu. A kto teda kohokoľvek - včítane seba - miluje viac, než Ježiša, ten nebude potrestaný, ale proste nemôže byť učeníkom. Príklady zo života mnohých pravdivosť týchto slov potvrdzujú.

A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.

Podobne i ten, kto nenesie kríž, učeníkom nie je. Názory na to, čo všetko tu môže a má znamenať slovo „kríž" sa rôzni, ale zajedno sú väčšinou v tom, že tu ide o viac, než len o bežné nepríjemnosti, ktoré prináša všedný život. Kríž si niesol verejne odsúdenec a tak slovo o nesení kríža môže znamenať tiež toľko, že človek, ktorý chce byť učeníkom, musí niesť na sebe „verejné znamenie pohany", a nedá sa mu vyhnúť. Alebo je možné slovo o nesení kríža chápať tak, že kríž je iný výraz pre smrť, a teda je treba prijať dopredu fakt vlastnej smrti, a na základe tohoto prijatia upraviť svoje konanie. Život totiž vedie ku smrti podobne, ako cesta odsúdeného s krížom viedla k miestu popravy.

Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru.

Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: ‚Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.‘

Zdvojené podobenstvo ukazuje tú istú vec v malých a veľkých pomeroch. Nasledovanie Ježiša nie je rozhodne vec malá a nenáročná. Podobenstvo varuje pred planým „nadšenectvom“ alebo pred zbrklosťou či podceňovaním celej veci, ktoré môžu viesť k hanbe a prehre.

Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“

Pre nasledovanie sa nevyžadujú špeciálne vlastnosti alebo znalosti. Ide tu len o jednu podmienku - zriecť sa všetkého, rozlúčiť sa so všetkým a teda mať v tom, koho nesledujem celu istotu a celý poklad. Niektoré preklady „nerozlúči sa so všetkým" odpovedá lepšie originálu. Ide o to „rozlúčiť sa a ísť", nechať teda tu vec byť a ísť ďalej bez neho, nie len hovoriť, že bez nej byť môžem. Nezdá sa, žeby

K úvahe

Základná otázka: Komu sú tieto slova určené? Byť učeníkom a nasledovať Ježiša znamená na niektorých miestach Nového zákona patriť medzi dvanásť, inde patriť medzi širší okruh, ale napríklad pre Jána je nasledovanie to isté, čo uveriť.

Mnoho kresťanov bude asi tvrdiť, že text nemožno brať doslova, že je to prehnané, alebo, že je to myslené len obrazne, prípadne, že je to len pre rehoľníkov apod.

Ak sa podívame na Ježišovo okolie v evanjeliách, potom tam naozaj nájdeme pestrú spoločnosť - od okukujúcich cez chvíľkových nadšencov a váhavcov až po tých, ktorí „opustili všetko a šli za ním". V prenasledovaní vydržali však len tí poslední. Zdá sa, že podobná situácia je i u nás dnes: okolo Ježiša bola a je pestrá spoločnosť: prizerajúci, fanúšikovia, priaznivci, "diplomati", ustráchaní, učeníci. Len tí poslední sa zrejme chcú od neho niečomu dôležitému naučiť a naučia sa. A práve o to „naučenie sa životu" ide zrejme viac, než o čo iného. Teda slova dnešného evanjelia platia v plnom zmyslu predovšetkým pre tých, kto majú učiť iných (biskupi, kňazi ... ale tiež rodičia) a ďalej pre každého, kto to myslí s kresťanstvom vážne, čo neznamená, že je ochotný uveriť tým najuveriteľnejším veciam, ale znamená to, že poznal v Ježiša Majstra a Pána svojho života a preto sa chce od neho učiť. Tvrdosť dnešnej doby má tu výhodu, že donúti nakoniec každého, aby „priznal farbu" a pokiaľ chce byť učeníkom, teda poradným kresťanom, bude veľmi skoro postavený pred voľbu, čo je ochotný stratiť a milovať menej. Pokiaľ Krista, tak skôr alebo neskôr stratí svoje kresťanstvo tak ako tak. Kto sa totiž nerozlúči skôr či neskôr so všetkým, čo má (či by to bola ta posledná a najbližšia vec, totiž moje vlastní ja), ten sa rozlúči skôr alebo neskôr s Kristom. Podobenstvo o stavbe veže a vedenie vojny len podtrhuje, že nemožno brať tieto ostré požiadavky evanjelia nedôsledne.

Myšlienky k príhovoru Lk 14,25-33

Je kresťanstvo ľahké alebo ťažké? Majú nekresťania ľahší život než kresťania, alebo nie? Na tieto otázky má samozrejme zbožný človek pripravené odpovedi. A ako skúsenosť ukazuje, bývajú dvojakého druhu. Niektorí ľudia považujú svoje kresťanstvo za jedinečnú pomoc k lepšiemu a ľahšiemu životu a hlavne druhým ľudom hovoria, aké je to všetko ľahké, keď človek verí. Iste, často je to tak - ale je to tak vždycky?

Je tu i druhá skupina ľudí, ktorí hovoria: my, kresťania, to máme omnoho ťažšie, než ostatní ľudia. Musíme zachovávať prikázania, snažiť sa žiť dobre, pomáhať druhým ... A ak je tento výklad sprevádzaný patrične utrápenou tvárou, je nám zrejmé, že takému človekovi jeho kresťanstvo moc radosti nenarobí.

Ako to teda je? Skúsme dát predbežne túto odpoveď: kresťanstvo je niekedy ťažké a niekedy ľahké, ale vždy je náročné. Náročné na pravdivosť, náročné preto, lebo vyžaduje jednoznačné rozhodnutia. A o tom práve hovorí dnešné evanjelium. Nepožaduje sa v ňom, aby mal človek Ježiša rád a ostatných ľudí kvôli tomu zo svojej lásky vylúčil. Požaduje sa v ňom ale správne poradie: je treba mať Ježiša v každom prípade na prvom mieste - nie preto, že by bol Ježiš Kristus žiarlivým, ale preto, lebo on sám tvorí vstup ku všetkému dobrému. Nie nadarmo v Jánovom evanjeliu o sebe hovorí: „Ja som dvere k ovciam". A táto požiadavka, mať Ježiša na prvom mieste, nie je len niečo teoretického. Nie je to vec akéhosi zoznamu, ktorý by sme mali doma dobre uložený. Je to vec, ktorá sa týka celého nášho života: ak má človek Ježiša na prvom mieste, potom sa život takého človeka musí odohrávať v Ježišovom štýle. A to je život opravdivý, žiadna vysnená skutočnosť. Patrí do nej tiež umieranie a smrť. A to všetko môže človek prijať práve preto, lebo ide za Ježišom - práve preto, lebo ide za tým, kto bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych - a kto i nám sľúbil účasť na svojom vzkriesení. Ten, kto ide za Ježišom, si teda môže dovoliť v živote mnoho strácať, môže si také dovoliť realistický pohľad na smrť - a nemusí pred tým všetkým utekať. Naopak - môže vedieť o tom, že vo chvíli stratenia, „denného umierania" je Ježišovi podobný a môže dokonca vedieť, že úplne sa s ním môže stotožniť vo vlastnej smrti.

Je to tvrdá reč a radšej by sme z nej unikli? Možno, ale bola by to škoda. Výzva k dobrému zvážení možností, ktorou evanjelium prináša, keď hovorí o stavbe veže a o vojenskom ťažení, nie je výzvou k vypočítavosti. Je to výzva k realizmu: keď chcem byť kresťanom, mám si uvedomiť, čo všetko to prináša. A potom toto všetko prijímať a pokúsiť sa realizovať. len tak nebude má snaha márna a zbytočná. A len tak sa vyhnú nebezpečí, že pred prvou prekážkou cúvnu alebo od tretí prekážky odídu sklamaní a rozhorčený. Ježíš nám totiž ponúka ani len útechu, ani len ťažkostí, ani len zaujímavú podívanú - ponúka nám životnú cestu, ktorou je nakoniec on sám. A táto cesta, akokoľvek je náročná, je pre človeka schodná. A je pre neho dobrá.

Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska - III. národný pochod za život

Drahí bratia a sestry,

v tomto roku uplynie 40 rokov od historického momentu, keď svätá Matka Tereza z Kalkaty prevzala – dňa 10. decembra 1979 – Nobelovu cenu za mier. Matka Tereza vtedy poukázala na najhlbšiu podstatu pravého mieru – na vzájomnú obetavú lásku a úctu medzi ľuďmi, akú nám ukázal Ježiš, keď za nás obetoval život (porov. Jn 15, 13). Matka Tereza hovorila o opustených rodičoch, ktorých zraňuje nezáujem ich vlastných detí. Vyzdvihla ochotu deliť sa aj s tým, čoho niet nazvyš. Pripomenula utrpenie vyhladovaných rodín. Poukázala na nemožnosť milovať Boha a nemilovať blížneho, ktorý trpí hladom po láske.

Matka Tereza sa viackrát vrátila k téme detí – trpiacich, hladujúcich, odvrhnutých či zanedbaných. Najdôležitejšou myšlienkou jej príhovoru je však tá, keď svetový mier postavila do priamej súvislosti s vojnou proti nenarodeným deťom. Povedala: „Dnes mier najviac ničí potrat, pretože to je frontálna vojna, priame zabitie, vražda spáchaná samotnou matkou... Ak matka môže zabiť vlastné dieťa, čo mne zabráni zabiť teba a tebe zabiť mňa? Nič.“ Tieto slová sa dotýkajú aj nás na Slovensku: od roku 1957, keď bol u nás legalizovaný umelý potrat, prišlo v dôsledku umelých potratov o život takmer jeden a pol milióna detí.

Z uvedených slov vyplýva, že Matka Tereza vidí priamu súvislosť medzi násilím voči najmenším spomedzi nás a ktorýmkoľvek iným násilím páchaným na človeku v priebehu jeho života. Korupcia, rasizmus, zneužívanie, násilie, fyzická likvidácia za názor či pravdu, nevymožiteľnosť práva, experimenty na deťoch, arogancia v rozhovoroch či diskusiách – to všetko sú rôzne prejavy tej istej neúcty voči ľudskej osobe, voči jej posvätnosti a nedotknuteľnosti. Úctu k ľudskej osobe však možno najlepšie pochopiť a prijať len vtedy, keď za pôvodcu všetkého a každého uznáme Boha – Stvoriteľa. On stvoril svet a stále ho tvorí podľa svojho nemenného zákona lásky. Bez Boha sa všetko rozpadá do neprehľadného chaosu vzťahov. Spomeňme si na slávnu vetu z románu Fiodora Michajloviča Dostojevského Bratia Karamazovovci: „Ak niet Boha, všetko je dovolené!“

My kresťania vyznávame, že Boh existuje. V tisícoch katolíckych kostolov na celom svete znie Krédo Cirkvi začínajúce slovami „Verím v jedného Boha“. V Boha Stvoriteľa. Hlava Katolíckej cirkvi, Svätý Otec František, neúnavne pripomína, ako hlboko je táto viera prepojená s úctou k tým najslabším z nás. Koncom mája tohto roku Svätý Otec účastníkom konferencie Áno životu potvrdil učenie Cirkvi v tomto bode: „Ľudský život je posvätný a nedotknuteľný. Od používania prenatálnej diagnózy – na selektívne účely – je potrebné dôrazne odrádzať, pretože je vyjadrením nehumánnej eugenickej mentality oberajúcej rodiny o možnosť prijať, objať a milovať svoje najslabšie deti.“ Pri tej istej príležitosti Svätý Otec označil likvidáciu počatého dieťaťa za najhoršiu formu korupcie, pričom potrat nazval „nájomnou vraždou“.

Najhoršia forma korupcie je zaplatiť likvidáciu ľudskej osoby – dať peniaze človeku, aby zabil iného človeka. Ak niet Boha, všetko je dovolené: aj siahnuť na bezbranného a nedovoliť mu narodiť sa. „Stačia dve vety, dve otázky, aby sme to dobre pochopili“ – povedal pápež a pokračoval: „Je dovolené vyhasiť ľudský život na vyriešenie nejakého problému? Druhá otázka: či je dovolené najať vraha na vyriešenie problému... Nie je to dovolené. Nikdy, nikdy neslobodno vyhasiť ľudský život ani najať vraha, aby sa vyriešil určitý problém. Potrat nikdy nie je odpoveďou, ktorú ženy a rodiny hľadajú.“

O tom, ako bytostne je človek a jeho vzťahy závislý od Boha, hovoria aj čítania tejto nedele. „Vráťte sa synovia človeka“, volá Boh prostredníctvom autora žalmu. V žalme prosí Boha „aby sme našli múdrosť srdca“. Aby sám Boh „upevňoval dielo našich rúk“ (Ž 90, 3.12.17).

Diela našich rúk sú ako dom na piesku, ak sa do nich púšťame bez tej „múdrosti srdca“ napojenej na Boha – Boha jedinečného a živého; Boha prítomného a účinného. Pán Ježiš to ilustruje obrazom staviteľa či bojovníka, ktorý sa zastaví, aby si svoj projekt najprv premyslel a prepočítal (porov. Lk 14, 25 – 33). A keď zistí, aký je pomer síl, požiada o „podmienky mieru“. Základnou Božou „podmienkou mieru“ je zastavenie akéhokoľvek násilia na človeku. Zopakujme si to ešte raz: úcta k najmenšiemu a najbezbrannejšiemu človeku v sebe zahŕňa úctu ku každému človeku v každom veku. Obrana najmenších z nás je zároveň aj obranou každého človeka bez výnimky.

Preto ďakujeme všetkým, ktorí pomáhajú matkám v núdzi; ktorí realizujú programy na podporu manželstiev a rodín. Všetkým, ktorí formujú svedomie spoločnosti na hodnotu dôstojnosti každého ľudského života. Tiež pozývame každého z vás – angažovať sa v hnutí za život podľa svojich možností, a to zvlášť v prípadoch záchrany detí, ktoré sú už počaté.

„Za najmenších z nás“ – tak znie heslo tohoročného Národného pochodu za život. Veď nenarodené deti sú najmenšími v tom najhlbšom význame slova – sú fyzicky najmenší, sú tiež najbezbrannejší, najnevinnejší, úplne závislí od druhých. Kto iný má chrániť najslabších, ak nie my kresťania? Preto vás srdečne pozývame na Pochod za život, ktorý sa uskutoční v nedeľu 22. septembra opäť v Bratislave – o pol tretej popoludní na Námestí slobody. Iste sa pamätáte na jedinečnú atmosféru pochodov za život v Košiciach v roku 2013 a v Bratislave v roku 2015, na tie chceme nadviazať. Chceme vykročiť v Božej prítomnosti s múdrosťou srdca, s rozvahou a neúnavnosťou staviteľa novej civilizácie lásky, s dôverou bojovníka za Božiu vec pre dobro každého človeka. Vytvoríme solidárne spoločenstvo ľudí dobrej vôle, pripravených vydať svedectvo o zmysle ľudského života.

Vykročme teda do ulíc Bratislavy – ako ľudia vďační za život – svoj i tých druhých. Poďme spolu – ako ľudia dotknutí Ježišom, ktorého svetlo je ponukou pre všetkých, vrátane ľudí znechutených, unavených, vzdialených.

Dovidenia na Národnom pochode za život v Bratislave!

Všetkým vám žehnajú biskupi Slovenska.