Uvedenie do bohoslužby:
Počúvame o požiaroch obrovských rozmerov, ktoré ničia lesy, ale i ľudské životy. Ježiš chce zapáliť svet iným ohňom. Takým, ktorý by vytváral pohodu, napĺňal láskou a pokojom. Aby sme zachytili podstatu tohto ohňa otvorme si srdcia – najskôr k úprimnému priznaniu slabosti a zanedbaniu tohto poznania a najmä šírenia jeho lásky.
Uvedenie do čítaní:
- Čítanie, Jer 38, 4 - 6. 8 - 10
Prorok Jeremiáš (Dnes čítame z jeho knihy):
Okolo roku 650 pred Kristom sa v kňazskej rodine, ktorá bývala v okolí Jeruzalema, narodil sa Jeremiáš.
Jeho život a jeho charakter sú nám známe lepšie ako u iných prorokov, lebo v jeho diele je veľa životopisných dát v tretej osobe Sú tam tiež jeho vyznania, ktoré netvoria autobiografiu, ale sú dojímavým svedectvom o vnútorných krízach, ktorými prechádzal a sú písané vo forme žalospevov.
Boh ho povolal ako mladého v r. 626. Žil v tragických časoch, keď sa uskutočnil pád Judského kráľovstva. Od roku 605 vnútil Nabuchodonozor Palestíne svoju nadvládu, potom sa Judea vzbúrila na podnecovanie Egypta, ktorý intrigoval – samozrejme vo svoj prospech. Izraelu nepomohol. Roku 597 Nabuchodonozor dobyl Jeruzalem a väčšinu obyvateľov odviedol do zajatia. Nová vzbura zvyškov obyvateľa znova priviedla Chaldejských vojakov a v r. 587 zaujali Jeruzalem a zapálili chrám a odviedli ďalších obyvateľov.
Jeremiáš káže, predpovedá zničenie chrámu, ale márne varuje kráľov. Je obvinený z kolaborácie, kazenia bojovej morálky. Po páde Jeruzalema ho Chaldejci nechajú v Jeruzaleme. Zvyšky obyvateľov sa však vzbúria, zabijú miestodržiteľa, ujdú do Egypta a stiahnu so sebou aj Jeremiáša. Tam pravdepodobne zomiera.
Dramatickosť jeho života nie je spôsobená iba tragickými udalosťami, ale aj jeho vlastným vnútrom. Mal jemnú dušu stvorenú pre lásku a bol poslaný „trhať a búrať, ničiť a pustošiť“ (1,10), túžil po pokoji a musel predpovedať nešťastia, musel zápasiť s kráľmi a vlastným národom, ktorému chcel len dobo. Boril sa s falošnými prorokmi, ktorí chlácholili ľud a útočili na neho. Keď sa splnili jeho proroctva, nebolo to pre neho zadosťučinenie, naopak jeho považovali za zdroj nešťastia.
Učenie:
Táto jeho osobná tragédia a tragédia národa prehĺbila jeho vzťah k Bohu. Vo vzťahu s Bohom ide skutočne do mystických hĺbok. „Boh skúma ľadviny a srdce“ (16,20), „odpláca každému podľa jeho skutkov“ – je to novota v učení (31,29-30), priateľstvo s Bohom je naručené hriechom, ktoré pochádza zo skazeného srdca (4,4;17,8-9;18,12).
Jeremiáš bol tragickou osobnosťou, ale po jeho smrti jeho postava začala rásť. Jeho prínosom je učenie o Novej zmluve, založenej na náboženstve srdca. Má vplyv na Ezechiela a druhú časť proroka Izaiáša. Kladením dôrazu na duchovné hodnoty a ich zdôrazňovanie, dôraz na vnútorné vzťahy s Bohom, pripravili kresťanskú Novu zmluvu.
Dnešný úryvok je zo štvrtej časti, ktorá obsahuje Jeremiášov životopis, ktorý rozpráva o jeho utrpení počas obliehania Jeruzalema a po ňom.
-----------------
Dnešné prvé čítanie hovorí o jednej z najtemnejších udalostí zo života proroka Jeremiáša: ide mu o život. Jeremiáš pritom zažil to, čo možno zažili mnohí z nás vo svojom živote: Boh neopustí človeka, ktorý mu v najvyššej núdzi dôveruje.
Historické pozadie 1. čítania, ako bolo poznamenané, je dramatické. Vládnuca vrstva v Jeruzaleme sa navzdory varovania proroka dá do vojnového dobrodružstva proti Babylonu. Teraz je Jeruzalem obkľúčený a vláda trvá na pokračovaní márneho boja: chcú tak donútiť Boha, aby im zázračne pomohol z ťažkosti a zachránil chrám, na ktorý sa vehementne spoliehajú. Padlým sľubujú večnú slávu a mučenícku gloriolu. Jeremiáš chce ľudí zachrániť a vyzýva k vzdaniu sa. Je za to násilne umlčaný. Prorok Boží nemá za sebou moc, má pravdu: ľud nemá slávne zahynúť, ale žiť, ľud je viac než chrám, - viac než sobota.
Je tu kráľ, ale ten sa nevie rozhodnúť, chce byť neutrálny. Typický politik. Chce vyhovieť všetkým. Aj z krátkeho úryvku vidíme, že Sedekiáš dvakrát mení smer. Veď ho máte v rukách! – hovorí kniežatám. Vzápätí hovorí jeho zástancovi Etiópčanovi Abdelmelechovi: „Vezmi si odtiaľto tridsať mužov a vytiahni proroka Jeremiáša z cisterny skôr, ako zomrie!“
Sú tu i prorokovi priatelia, tí sa tvária zo strachu neutrálne. Mlčať ale znamená umožňovať zabíjanie.
A je tu nakoniec pohan - Etiópčan. Zatiaľ čo zbožní si šuškajú a dohadujú sa čo robiť, on ide a koná: Hlasite ukazuje na zlo, nazýva ho pravým menom. Zabiť nepohodlného človeka nie je ani dobrý ani zbožný čin, je to zločin a zločinom sa národu nepomôže.
Nadčasovosť myšlienok starozákonného čítania vysvitne i z pohľadu evanjelia. Postava Jeremiáša a pohana je zosobním ohňa, ktorý Ježíš prišiel vrhnúť na zem. Osud Jeremiáša naznačuje povahu „krstu”, ktorým musí byť pokrstený Ježíš, krížom, ktorý ponesie.
Od svojho krstu máme účasť na Kristovom prorockom úrade. To znamená sprítomňovať božie myšlienky. Byť svedkom viery. Mnohí sa o to snažia. Často hovoria, že nevedia odolať útokom proti Cirkvi, ich názorom. To možno nie je tak dôležité. Dôležitejšie je svedectvo života. Príkladom je tu Etiópčan Abdelmelech. Zastal sa pravdy. Začnime zastavať svojich najbližších; manžela, manželku, deti, spolupracovníka. Skúste sa zastať pravdy. Zabojovať za spravodlivosť. Stačí niekde spochybniť, povedať niečo pekného o inom. Pohan Etiópčan Abdelmelech zachránil Jeremiáša (1. čítanie). Začnime s ľudským postojom, potom dokážeme mať i náboženský postoj.
- Čítanie, Hebr 12, 1-4
Druhé čítanie nás chce upevniť v dôvere v Ježiša, ktorý veľa obetoval za nás. A čím pevnejšia je dôvera v Ježiša, tým ľahšie zvládneme životné boje.
Text epištoly je prehľadný a zrozumiteľný. Podobne ako u Pavla (1 Kor 9, 24) je tu obraz športovaného štadióna. Kto preteká? Svoj beh už vyhral Ježíš a mnohí za ním, teraz už sú divákmi. Je rad na nás.
Aby sa dobre bežalo, odloží pretekár, čo by ho zaťažovalo. Má čo najľahšie tretry, bicykel, náčinie... Kresťana zaťažujú hriechy. Ktorý hriech je to u mňa?
Epištola ako i starozákonné čítanie vyvracia náš častý pocit, že ideme životom sami, osamelí: máme nesmierne množstvo divákov, ktorí náš beh sledujú, fandia nám, sú s nami a sú nám vzorom.
Pri každom pretekaní je najdôležitejšie vytrvať. Vtedy vytrváme, keď uprieme zrak na cieľ – Ježiša. V ňom máme vzor ľudskej vytrvalosť. Je to pohľad nezvyklý a dôležitý. My obvykle všetky mimoriadne Ježišove výkony pripisujeme jeho božstvu. Ježíš epištoly je celý človek. Pisateľ ho nazýva zakladateľom našej viery, je prvý veriaci v rade kresťanov. Prečo je to dôležitý pohľad? Ako Boha môžeme Pána Ježiša obdivovať, ale ako človeka ho môžeme nasledovať. Môže nám byť vzorom vytrvalosti až do konca, do cieľa.
- Evanjelium, Lk 12, 49 - 53
Ježiš prišiel zapáliť svet láskou. Bolí ho, že napriek tomu bol pokrstený utrpením a miesto lásky, ktorú preukazoval a hlásal, je na svete rozdelenie.
Konkrétny výklad:
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem?
Tento symbolický oheň môže mať rôzne významy podľa kontextu: Svätý Duch alebo aj oheň, ktorý očistí a zapáli srdce a má sa zapáliť na kríži, pôsobenie Ježišovho slova, ktoré bude zapaľovať srdce a svet.
Nasledujúci verš: Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane! Nás vedie skôr ku krížu – teda: Ježiš chce zapáliť oheň svojho srdca vo svete.
Verše:
Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre. - Pripomínajú skôr stav duchovného boja – rozdelenie, že jeden prijme vieru a druhí proti nej bojuje. Je to rozhodnutie na život a na smrť - na konečný cieľ všetkého. Ako pre Ježiša jeho rozhodnutie znamenalo „krst” utrpenia a kríža“, tak naše rozhodnutie pre jeho nasledovanie môže znamenať to isté.
Na zamyslenie:
Jadrom evanjelia je otázka, čo priniesol Ježíš na svet. Celé evanjelium je odpoveďou.
Najmenej sympatická je nám predstava rozhádanej rodiny, kde jedni sú pre Krista, druhí proti. Kristus však znamená rozhodnutie a tým i rozdelenie. I nerozhodnosť a ľahostajnosť je rozhodnutie.
Každý, kto sa rozhodne pre Krista, stáva sa prorokom pre svoje okolie a čaká ho osud proroka, nech je to jednotlivec alebo Kristova cirkev. Kedykoľvek je niekde cirkev mocná a panujúca, do ktorej sa každý hrnie, vždy je to tak preto, že prestala mať za vzor Ježiša a ide podľa svojho (ako vláda v starozákonnom čítaní). Opravdivý kresťan je svojmu okolí spravidla nepohodlný a pocíti to na svojej koži. To je celkový akord dnešného slova Božieho.
Je to náročné! Byť kresťanom totiž znamená mať niekedy viac problémov v živote. To je to rozdelenie o ktorom hovorí evanjelium.
Byť kresťanom ale znamená mať jasno o zmysle života a jeho cieli. A to je radosť.
Myšlienka k Pochodu za život od Mons. Jozefa Haľka:
Nech nás neznechucuje, že niektorí ľudia nesúhlasia s našimi aktivitami na obranu života. Veď sám Ježiš v dnešnom evanjeliu predpovedal, že pri jeho hlásaní dôjde nevyhnutne aj ku vzťahovému rozdeleniu, ba že aj najbližší príbuzní sa postavia proti sebe. To nie je nič iné ako test. Skúša hĺbku nášho presvedčenia, hĺbku a zrelosť našej motivácie angažovať sa za život, aj za ten skrytý život človeka pred narodením.
Úvaha: (Ján Adamus)
Človek má veľa pomocníkov, ktorí mu uľahčujú život. Sú to rozličné elektronické vymoženosti, automobily, výpočtová technika... Ale sú aj takí pomocníci, ktorí mu už odnepamäti pomáhajú prežiť. Sem patrí oheň a voda. Oheň ho vždy zohrial, na ohni si uvaril potravu, oheň mu svietil na cestu. Ale oheň mu spôsobil aj veľa škody, tragédií a nešťastia. Voda mu zasa zahasila smäd, polieval ňou úrodu, umýval sa v nej, alebo si čistil šatstvo. Keď ľudia ešte ani nechyrovali o rozličných moderných výdobytkoch, pomáhali mu oheň a voda.
O ohni je reč aj v dnešnom evanjeliu: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!
Čo si Ježiš predstavuje pod ohňom? Božiu lásku, ktorú priniesol na zem, aby zasiahla všetkých ľudí. Lásku, ktorá vzplanie na kríži a odtiaľ sa bude šíriť po celom svete. Ale nie všetci sa dajú ňou zasiahnuť. Preto sa ľudia rozdelia na dve skupiny: na tých, ktorí dovolia, aby ich Božia láska očistila a tých, ktorí budú chcieť tento oheň zahasiť. Ježiš pripomína, že takéto rozdelenie nastane aj medzi pokrvnými príbuznými. Bude to boj medzi láskou a nenávisťou, medzi Božou mocou a mocou sveta.
V roku 64 dal cisár Nero podpáliť Rím, a aby odvrátil od seba podozrenie, zvalil vinu na kresťanov. Vtedy sa začalo veľké prenasledovanie, ktorého obeťami sa stali aj apoštoli Peter a Pavol. Mysliteľ Chesterton tieto chvíle komentuje takto: Tí, čo obvinili z podpaľačstva kresťanov, boli ohováračmi, ale popri tom vystihli podstatu kresťanstva. Lebo kresťania boli naozaj tými, ktorí zapaľovali svet ohňom lásky, milosrdenstva a bojom proti zlu. V jeho plameňoch horelo otroctvo, zabíjanie malých detí, ľahostajnosť k slabým a chorým a veľa iných nemorálností. Nemôžeme sa čudovať, že pohanský svet sa bránil proti ohňu Kristovej lásky a postavil proti nemu oheň prenasledovania. Mnohí pohania sa pod vplyvom týchto udalostí stali kresťanmi.
Ako je to s nami, keď Ježiš hovorí o rozdelení rodín? Je zaiste veľa rodín, kde je cítiť toto rozdelenie: rodičia - deti, manželia, súrodenci, svokrovci, zaťovia - nevesty... Ale je aj mnoho povzbudivých príkladov, kde kresťanský život v rodine dokázal ku Kristovi priviesť aj iných. Napríklad, kresťanský snúbenec ešte pred sobášom pomohol spoznať svojej snúbenici Krista a ona vďaka jeho príkladu sa vyučila vo viere. Spolužiak priviedol iného spolužiaka ku krstu a tým aj ku Kristovi. Matka vymodlila obrátenie svojmu dieťaťu. Manželka s deťmi zasa vymodlili, že otec zanechal alkohol a žije poriadnym životom. Ale nie vždy a všade to takto ideálne dopadne. Je veľa rodín, v ktorých kvôli zdanlivému pokoju sa uzatvárajú tzv. mierové zmluvy s hriechom. Ako? Rodičia miesto toho, aby zásadne odsúdili hriechy svojich detí, postupne im už odmalička ustupujú, len aby bol pokoj, aby sa dieťa neurazilo, aby nebolo ešte horšie. Preto potom v dospelosti súhlasia, aby ich dieťa rozbilo niekomu manželstvo, aby žilo v cudzoložstve, aby užívalo drogy a alkohol, aby nemalo nič spoločné s Bohom a s náboženstvom. Bohužiaľ, s takýmto spôsobom života často súhlasí a prispôsobí sa mu aj katolík, ktorý dostal doma dobrú náboženskú výchovu. Prestane chodiť na bohoslužby, prestane žiť sviatostným životom a nezáleží mu ani na kresťanskej výchove detí. Pre „pokoj v rodine“ stane sa vlažným a neskôr neveriacim. A potom samozrejme takýto ľudia tolerujú všetky podobné prejavy života okolo seba a nepozastavujú sa nad tým, že ľudia, ktorí by mali byť príkladom a vzorom v spoločnosti, sú takí istí. Veď je to normálne, predsa tak žijú aj ich deti a všetko je v poriadku. A oháňajú sa tvrdením, že žijeme v takej dobe.
Nepatrím aj ja k týmto ľuďom? Neuzavrel som mierovú zmluvu s hriechom? Netolerujem hriechy mojich detí a vnukov? Nemám aj ja svoj podiel viny na ich náboženskej ľahostajnosti?
Svätý Ignác raz povedal svojim rehoľným bratom: Až vtedy sa o vás začnem skutočne obávať, keď ľudia prestanú napádať a znepokojovať naše spoločenstvo. Bol by to znak, že sme spohodlneli a neslúžime Bohu tak, ako sa patrí.
To isté máme mať na mysli aj my. Pokiaľ budeme žiť úprimne ako kresťania, čaká nás príkorie a nepochopenie. To bude znakom, že horíme Kristovým ohňom. Akonáhle však ľudia pocítia, že sa vzďaľujeme od Krista, budú nás chváliť, akí sme tolerantní, ako nám dobre rozumejú a neveriaci nás začnú volať svojimi priateľmi, lebo budeme žiť bez Boha ako oni. Vtedy Kristov oheň v nás vyhasol.
Ježiš predvídal, že svet sa kvôli nemu rozdelí. Ale od nás, pokrstených a pobirmovaných členov Cirkvi očakáva, že budeme stáť na jeho strane. Lebo len na tejto strane má život úplný zmysel. Pouvažujme v dnešnú nedeľu nad tým, na ktorej strane stojím. Komu patrím: Kristovi alebo svetu?