Uvedenie do bohoslužby:
„Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo!“ budeme počuť z úst Pána Ježiša. Boh vždy predstihuje a presahuje tie najodvážnejšie ľudské ambície a tie najväčšie ľudské túžby. Nechce nám dať iba odmenu, podiel, kúsok z niečoho... Pripravil nám viac – kráľovstvo. Ale k tomu, aby sme ho mohli prijať, treba dať viac.
Čo dávame bohu? Pouvažujme a oľutujme!
Uvedenie do čítaní:
- čítanie, Múd 18, 6-9
Názov
Grécka Kniha Múdrosti patrí medzi deuterokánonické knihy. Cirkevný otcovia ju používajú už od 2. stor. po Kr. Napriek váhaniu a určitej opozícii, najmä svätého Hieronyma, bola uznaná za inšpirovanú takisto ako knihy hebrejského kánonu.
Kniha sa vo Vulgáte volá prosto Kniha Múdrosti (Liber sapientiae).
Rozdelenie a obsah
Prvá časť poukazuje na úlohu múdrosti v osudoch človeka a porovnáva osud spravodlivého s osudom bezbožného za života a po smrti (kap. 1-5).
Druhá časť (kap. 6-9) vysvetľuje pôvod a povahu múdrosti a prostriedky, ktorými ju možno získať.
Tretia časť (kap. 10-19) oslavuje účinkovanie múdrosti a účinkovanie Boha v dejinách vyvoleného ľudu, zdôrazňujúc (okrem krátkeho úvodu, ktorý sa vracia k počiatkom) najdôležitejšiu časť týchto dejín, vyslobodenie z Egypta; dlhé odbočenie (kap. 13-15) obsahuje ostrú kritiku modloslužby.
Autor
Za autora sa považuje Šalamún, ktorý je označený jasne, okrem mena, v 9,7-8.12, a v gréčtine sa kniha volá „Šalamúnova múdrosť. On sám tu hovorí ako kráľ (7,5; 8,9-15) a obracia sa na svojich spolubratov kráľov (1,1; 6,1-11.21), ale to je iba jasný literárny prostriedok, ktorý uverejňuje tento múdroslovný spis podobne ako Kohelet a Pieseň piesní pod menom najväčšieho mudrca Izraela. V skutočnosti celá kniha bola napísaná po grécky.
Skutočný autor je iste Žid, plný viery v „Boha otcov" (9,1), hrdý, že náleží k „svätému ľudu", k „bezúhonnému rodu" (10,15), ale je to pogréčtený Žid. Jeho vyzdvihnutie udalostí exodu, jeho antitéza medzi Egyptom a Izraelcami, kritika kultu zvierat dokazujú, že žil v Alexandrii, ktorá sa stala hlavným mestom helenizmu za Ptolemaiovcov a veľkým židovským mestom v diaspóre.
Použitie Knihy Múdrosti Novým zákonom nemožno dokázať s absolútnou istotou, ale je pravdepodobné, že na svätého Pavla vplývala literárne a že svätý Ján si z nej vypožičal idey na vyjadrenie svojej teleológie Slova. Starší autori vplyv knihy na Nový zákon zdôrazňujú.
Čas vzniku
Kniha mohla byť napísaná v druhej polovici 1. stor. pred Kr; je to najnovšia z kníh Starého zákona.
Adresáti
Autor sa obracia najprv na Židov, svojich krajanov, ktorých vernosť je otrasená vymoženosťami alexandrijskej kultúry. Jeho horizont je širší, k učeniu predošlým mudrcov pridáva najnovšie výdobytky vedy (7,17-21; 8,8).
Učenie
Otázku odplaty, ktorá napĺňala starosťou toľkých učiteľov múdrosti, dostáva u neho riešenie. Využijúc platónske učenie o rozdielnosti tela a duše (pórov. 9,15) a smrteľnosti duše tvrdí, že Boh stvoril človeka pre nesmrteľnosť (2,23), že odmenou múdrosti je táto neporušiteľnosť, ktorá zaručuje miesto u Boha (6,18-19). Čo sa deje tu na zemi, je iba prípravou na iný život, kde spravodliví budú žiť s Bohom, ale kde bezbožní dostanú svoj trest (3,9-10). Autor sa nezmieňuje telesnom zmŕtvychvstaní. Zdá sa však, že necháva miesto zmŕtvychvstaniu tiel v zduchovnelej forme, v úsilí zmieriť tak grécky pojem nesmrteľnosti s biblickým učením, ktoré sa orientovalo na telesné zmŕtvychvstanie (Daniel). (Tu je zásadný rozdiel medzi Kazateľom – minulý týždeň!)
Ako u jeho predchodcov, múdrosť je Božia vlastnosť. Táto múdrosť usporiadala všetko už pri stvorení a riadi udalosti dejín. Od kap. 11 sa to, čo sa pripisovalo múdrosti, vzťahuje priamo na Boha, ale to preto, lebo múdrosť sa stotožňuje s Bohom pri riadení sveta. Veď Múdrosť je „výron slávy Vševládneho... odblesk Večného svetla... obraz jeho dobroty" (7,25-26); týmto sa javí ako od Boha rozdielna, ale zároveň je vyžarovaním Božej podstaty. Nezdá sa, že autor by tu šiel ďalej ako ostatné múdroslovné knihy a že by z múdrosti robil zvláštnu bytosť (hypostázu), ale celá táto stať o podstate múdrosti (7,22-8,8) znamená pokrok vo vyjadrení starých predstáv a ich prehĺbenie.
Vo svojom rozjímaní o minulosti Izraela (kap. 10-19) autor predišiel Ben Sira (Sir kap. 44-50; pórov, tiež Ž 78, 105, 106,135, 136, ale jeho originalita sa prejavuje v dvoch bodoch. Ponajprv sa snaží chápať zmysel udalostí a načrtáva náboženskú filozofiu dejín, ktorá predpokladá novú interpretáciu textov: tak svedčia state miernosti Boha voči Egyptu a Kanaánu (11,15-12,27). Predovšetkým však prispôsobuje biblické rozprávanie, aby dokázal tému. Kap. 16-19 sú iba dlhá protikladná paralela medzi osudom Egypta a osudom Židov, v ktorej autor, aby dal lepšie vyniknúť svojej téme obohatí rozprávanie vymyslenými črtami, rozdielne epizódy zblíži, skutočnosti zveličí. Je to výborný príklad vykladania Písma vo forme „midrašu", aký pestovali rabíni.
Vkus sa zmenil a tieto stránky pôsobia archaicky, ale prvá časť (kap. 1-9) ešte vždy poskytuje kresťanom duchovný pokrm vysokej hodnoty; liturgia Cirkvi odtiaľ hojne čerpala.
Výklad jednotlivých veršov:
O tej noci naši otcovia už vopred vedeli, aby s istotou poznali, akým prísľubom uverili, a boli dobrej mysle.
Noc vyslobodenia bola ohlásená v čase exodu, ale podľa zmyslu, boli o nej oboznámení už patriarchovia, ktorým Boh sľúbil, že ich potomkov vyslobodí z egyptského otroctva. Abrahámovi Boh oznámil, že bude jeho ľud cudzincami v krajine, ktorá im nebude patriť. Budú tam 400 rokov v otroctvo a odídu s veľkým majetkom. Gn 15,13-14; Boh povedal Jakubovi aby sa nebál zostúpiť do Egypta, lebo on bude s nim urobí z neho veľký národ a Jozef mu zatlačí oči. Gn 46,3-4
Tvoj ľud očakával záchranu spravodlivých a záhubu nepriateľov. Lebo keď si trestal protivníkov, nás si povolal k sebe a oslávil.
Porazením nepriateľov vo svätej noci sa Boh definitívne prihlásil k svojmu ľudu. Svätením Paschy si to Izrael pripomínal. Blažený národ, ktorého Bohom je Pán, *
blažený ľud, ktorý si on vyvolil za dedičstvo. (33 Ž)
Veď spravodliví synovia dobrých
„Spravodliví“ – doslova svätý, v zmysle Biblie oddelení od ostatných národov, sú potomkovia dobrého rodu, pochádzajúci zo svätého pokolenia. Dá sa aj preložiť: „sväté deti dobier“ (Jeruzalemská Biblia), dediči dobier, ktoré bolo sľúbené otcom.
v skrytosti priniesli svoju obetu a jednomyseľne prijali Boží zákon, že svätí majú rovnako znášať dobrý i zlý údel,
Pascha je nazvaná obetou. Bola prinesená v skrytosti, lebo bola prinesená v domoch (Egypťania o ne nevedeli, ani nemohli byť na ňu prizvaní).
a vopred zaspievali chválospevy otcov.
Autor si predstavuje prvú Paschu už podľa vzoru neskorších, pri ktorých sa spieval „hallel“ (Ž 113-118)
2. čítanie, List Hebrejom
Názov „Hebrejom“ pochádza z 2. storočia a je veľmi vhodný. Predpokladá totiž čitateľov, ktorí boli veľmi dobre informovaný o Starej zmluve.
Kto je autor tohto listu? Nesporný je vplyv Pavla. Preto sa spomínajú mena ako Barnabáš, Sílas, Aristion... Teda jeho spolupracovníci. Najviac hlasov by však dostal Apollo, ktorý je Alexandrijský Žid, je znalý Písma.
Čas a miesto napísania: Je to pred zničením chrámu (r. 70). Zdá sa, že autor píše z Talianska.
Adresáti by mali byť kresťania, ktorí prijali kresťanstvo zo židovstva. List zdôrazňuje kult a liturgiu, takže by mohlo ísť i o židovských kňazov. Cieľom tohto listu je varovať týchto obrátených Židov pred odpadnutím od Krista. Týmto skleslým ľuďom ukazuje nádherné pohľady na kresťanský život. Autor poukazuje na to, že Kristus je väčší vodca ako Mojžiš. Aby nesmútili za predchádzajúcim kultom píše, že Kristus je väčším kňazom podľa radu Melchizedechovho. A on priniesol jedinú platnú obetu.
Keď sa stali kresťanmi museli opustiť Sväté mesto a utiahnuť sa inde. Tento exil je pre nich ťažký, s nostalgiou spomínajú na nádheru chrámu a jeho kultu. Navyše sú prenasledovaní a to ich vedie k pokušeniu opustiť vieru.
Preto aj v dnešnom úryvku zaznieva potreba pevnej viery. Autor zdôrazňuje vieru patriarchov a aj Sáry. Pritom nedosiahli dary toho prisľúbenia ako sa dostáva tým, ktorí uverili v Krista.
Výklad jednotlivých veršov:
Druhé čítanie nám vysvetľuje, že viera nie je len poznávanie určitých právd. Je to dôvera v Božie riadenie
Bratia, viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme. Ňou si predkovia získali dobré svedectvo.
Autor povzbudzuje Hebrejov vo viere, lebo sú zastrašovaní prenasledovaním. Viera ich posúva do budúcnosti a spája ich s neviditeľným. Tento verš je teologickou definíciou viery. Potom v každom verši poukazuje na vieru dávnych osobnosti Starého zákona ( Ábel, Noe, Henoch, tie verše sú vynechané v dnešnom úryvku).
S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide.
Za vzor je daný Abrahám – opustil domov ide do neznáma – ako čitatelia listu, ktorí odišli pre prenasledovanie. Veril, že bude mať syna a s vierou ho obetoval.
S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh.
Abrahám – praotec sa dokázal obetovať – prudko znížený štandard bývania. Opäť vzor pre židokresťanov. Aj oni majú čakať mesto s pevnými základmi – Božie kráľovstvo (Zjv 21,10-20).
Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie. Preto aj z jedného, a to odumretého, vzišlo ich také množstvo, ako je hviezd na nebi a piesku na brehu mora, a ten sa nedá spočítať.
Pre vieru Abraháma a Sáry Boh rozmnožil potomstvo. Záleží od viery kresťanov, ako sa rozmnoží novozákonný ľud.
Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale zdiaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. Veď keby boli mali na mysli tú, z ktorej vyšli, mali dosť času vrátiť sa. Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto.
Kresťanom sa dostáva omnoho viac. Osobnosti Starého zákona iba „zdiaľky“ videli to čoho sa dostáva kresťanom. Naše miesto u Boha v nebeskej vlasti je omnoho reálnejšie.
S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: „Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo.“ Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz.
Izák je predobrazom Pána Ježiša. Izák bol ale ušetrený, Ježiš nie. Preto Izákova záchrana je nádejou aj pre nás. Ježiš nás môže vrátiť životu. Dal dar zmŕtvychvstania.
Evanjelium, Lk 12, 32-48
Výklad jednotlivých veršov:
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo
Zo všetkých štyroch evanjelistov len svätý Lukáš nám zachoval tieto útešné slová. My veriaci sme vo svete menšinou. Sme maličkým stádom, ale báť sa nemusíme: sme tu, aby sme ukazovali ľuďom okolo seba, ako žiť bez strachu a bez stresu.
Ježišovo slová svojmu „maličkému stádu“ – ako familiárne nazval svojich učeníkov – veľmi úzko súvisia s predchádzajúcimi povzbudeniami, aby sa nestarali a nebáli o svoj život, ani nedostatku majetku, ale hľadali najprv Božie kráľovstvo a o všetko ostatné bude postarané (Lk 12,22-31).
Nadväzuje sa tu na predchádzajúce poučenie o vzťahu k majetku: nie je treba sa nechať pohltiť starosťami o živobytie, veď Otec sa o nás stará ešte viac než o ľalie či vtákov – on sa rozhodol dát nám kráľovstvo, plnosť života! Preto sa nemáme nechať zavaliť strachom o zaistenie existencie (výzva „nebojte sa“ môže mať odlišné akcenty, a to podľa kontextu). Sme malým stádom, ktoré je vedené dobrým pastierom samotným Bohom. Malé spoločenstvo dostane najväčší Boží dar, plnosť života
Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.
V Lukášove ďalšie dielo (Skutky apoštolov) vykresľuje konkretizáciu tohoto ideálu: „Predávali svoj majetok a rozdeľovali všetkým podľa toho, ako kto potreboval.“ (Sk 2,45)
Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.
Čo je tvoj poklad? Čo je pro tebe najcennejšie? Vo svetle evanjelia to môžeš poznať ľahko podľa toho, kde je tvoje srdce: na čo myslíš? o čo „ti ide“? Aké máš pohnútky? Stále myslíš na...? Alebo...? A ak je napríklad tvojim pokladom manžel, potom je jasné, že „budeš na neho myslieť“, budeš nedočkavá, kedy sa konečne vráti – a prípadne pripravíš pre neho dobrú večeru.
Srdce musí byť priťahované k tým pokladom u Boha. A ten poklad sa získava darovaním hmotného pokladu. K tomu viď Tob 4,11 („Zo svojho majetku dávaj almužnu. Nikdy neodvracaj tvár od chudobného a Boh neodvráti od tebe tvár svoju. Almužnu dávaj podľa svojej hojnosti; ak budeš mať mnoho, dávaj viac, ak budeš mať málo, dávaj menej, ale neváhaj almužnu dát. Tak si založíš pekný poklad pro deň núdze. Lebo almužna oslobodzuje od smrti a nedopúšťa vojsť do temnoty. Almužna je cenný obetný dar pre všetkých, ktorí ju dávajú pred Najvyšším.“).
Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope.
Sloboda od ustaranosti a od majetku umožňuje bdelosť, pripravenosť na príchod pána. Bedra prepásaná podmieňujú dobrú a pohodlnú chôdzu, inak by dlhé rúcho prekážalo. Možná je tu narážka na pripravenosť pri odchode z Egypta (Ex 12,11.22-23). I horiace lampy, potrebné v noci, symbolizujú pripravenosť a bdelosť.
Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení.
„Veru (v origináli „Amen!) hovorím vám “ – navodzuje obzvlášť dôležitú výpoveď. Jej funkciou je zbystriť pozornosť („skutočne, verte mi“).
Pán sám bude slúžiť svojim služobníkom: taká zámena rolí je neslýchaná! Podľa Bengela (vykladača z 18. storočia) ide o najväčšie prisľúbenie nachádzajúce sa v Písme.
Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“
Peter mu povedal: „Pane, toto podobenstvo hovoríš iba nám, alebo všetkým?“
„Nám“, to je pre učeníkom, „alebo všetkým“ to je pre zástup.
Pán povedal: „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Tu sa zrejme myslí na predstavených komunít. Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má.
Ježišova odpoveď (otázka „kto“) je pedagogická. Podobná odpoveď formou otázky sa objavuje na konci podobenstva o milosrdnom Samaritánovi („kto sa zachoval ako blížny?“) – Majster vie naozaj majstrovsky priviesť poslucháčov k tomu, aby sám našiel odpoveď.
Ale keby si ten sluha v srdci povedal: ‚Môj pán voľajako nejde,‘ a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými.
„S nevernými“ (prekladalo sa „s neveriacimi“) – neverní sú tí, ktorí boli nezodpovední, nestáli.
Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú.
V pozadí tohoto výroku je starozákonné učenie o previneniach úmyselných a neúmyselných (Nm 15,27-30 Nepozornosť vyžadovala obeť jednoročného kozľaťa. Kňaz vykoná obrad zmierenia a je odpustené. Úmyselný zločin - „odstránenie“ zo spoločenstva).
Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“
Odpoveďou na Petrovu otázku je teda to, že podobenstvo platí pre všetkých, ale zodpovednosť je úmerná poznaniu: na učeníkoch leží väčšia miera zodpovedností než na zástupoch.
Podnet k Pochodu za život od pána biskupa Mons. J. Haľka:
V biblických čítaniach tejto nedele sme viackrát počuli výzvu „bdejte!“. Už vyše 500 rokov je tento výraz súčasťou nášho slovníka a vyjadruje najmä „prebudenie“ a „pozornosť“. Potreba bdelosti sa týka aj základných tém života, najmä vtedy, keď je život ohrozený. Preto sa prebuďme do plnej tvrdej pravdy o útokoch na život, potom buďme trvale pozorní voči všetkým možnostiam život akokoľvek zachraňovať.
Na zamyslenie:
Približne 20 rokov pred narodením Ježiša Krista, rímsky básnik Horácius, v jednej zo svojich básni radí mladej dievčine: carpe diem – využi deň. Táto rada sa opakuje v celých dejinách ľudstva. Aj dnes mnohí tvrdia, že treba využiť deň, ako sa dá. Pritom však myslia iba na zmyslové využitie spojené s rozkošou, záhaľkou a s vyhľadávaním rozličných dobrodružstiev.
Možno nás prekvapí, že tú istú výzvu Ježiš adresuje aj dnes: Využi deň! Dáva nám však túto radu v úplne inom zmysle: Buď pripravený na môj príchod! Bedli!
Pochopiteľné obavy učeníkov, ktorí si v realite nevedeli predstaviť takýto „bezstarostný“ život, rozháňa Ježišovo povzbudenie, aby sa nebáli, lebo Božie kráľovstvo je im už rezervované.
Ako si to predstavuje, vysvetľuje nám v dvoch podobenstvách. V jednom konajú ľudia podľa rady Ježiša Krista, v druhom podľa rady Horácia. Prví čakali pripravení na príchod pána, nespali, ani sa nezabávali, ale osvietili celý dom, aby sa bezpečne mohol vrátiť domov. Správca z druhého podobenstva robí pravý opak. Bije sluhov, je opitý a zneužíva pánovu neprítomnosť. Obe podobenstvá majú spoločnú myšlienku – prípravu na smrť. Verní sluhovia sú predobrazom ľudí, ktorí sú stále pripravení na stretnutie s Kristom. Ježiš si ich natoľko váži, že sám ich bude obsluhovať darmi nebeského kráľovstva. Neverný správca je predobrazom ľudí, ktorým je ľahostajné stretnutie s Ježišom. Žijú, ako im prikazujú nízke pudy a nedbajú, že raz sa budú musieť zodpovedať za svoje konanie. O nich Ježiš hovorí, že budú potrestaní.
Čo chce podobenstvami povedať Ježiš nám? Ukazuje cestu, po ktorej majú kráčať tí, ktorí prijali evanjelium a uverili mu. Je to cesta vernosti krstným záväzkom, snaha konať dobro, odhodlanie napĺňať v živote tri božské čnosti – vieru, nádej a lásku a základné čnosti. Kráčanie po tejto ceste, je kráčaním do neba, je to neustála príprava na stretnutie s Kristom. Ktoré sú základné čnosti?
Prvá čnosť je rozvážnosť. Definuje sa ako správne a múdre konanie. Získava sa nielen vzdelaním, ale predovšetkým modlitbou, sebazapieraním, skutkami lásky, pokorou a dobrotou. Pomáha človekovi vždy sa správne rozhodnúť v spleti životných problémov.
Ďalšou čnosťou je spravodlivosť. Vedie človeka k tomu, aby dával každému, čo mu patrí. Touto čnosťou môžeme bojovať proti krivdám každého druhu a rozsahu.
Základnou čnosťou je aj mravná sila. Ona riadi vyživovací a pohlavný pud podľa Božích zákonov. Pomáha človekovi, aby pestoval disciplínu v jedení, pití a v sexuálnom živote.
Napokon štvrtou čnosťou je miernosť. Je to dar Ducha Svätého, ktorý nám pomáha prekonať všetky prekážky na ceste posväcovania života. Človek vlastniaci čnosť miernosti nie je ani opovážlivý, aby si namýšľal, že je svätý, a ani nie je zbabelec, ktorý by nemal odvahu s pomocou Božou bojovať proti hriechom.
A tak všetko, čo sme si doteraz povedali, si zhrňme. Ktorý sluha je pripravený na príchod Pána? Ten, ktorý žije podľa božských a základných čností. Som takým sluhom? Žijem životom viery, nádeje a lásky? Prosím o dar rozvážnosti, aby som vedel správne konať? Som spravodlivý voči blížnym? Dokážem ovládať telesné potreby? Viem správne ohodnotiť svoje zmýšľanie a konanie? Keby v tejto chvíli prišiel po mňa Pán, som pripravený?
Istý bohatý muž prosil pápeža Pia IX. o spoveď. Pápež ho vyspovedal, ale nedokázali sa dohodnúť na kajúcom skutku. Muž mal chabé zdravie a nemohol sa postiť ani si vykonať púť. Preto mu dal pápež zlatý prstienok, na ktorom boli vyryté dve slová: Memento mori – Pamätaj na smrť. Pápež mu prikázal nosiť prstienok a občas sa naň pozrieť. Muž spočiatku myslel, že je to jednoduché, a teda nedostal ani žiadne pokánie. Neskôr však priznal, že pohľad na prsteň je užitočnejší ako pôsty, púte, či dlhé modlitby. Každodenný pohľad na prsteň ho neustále držal v strehu a v pripravenosti na stretnutie s Pánom.
Túto myšlienku nosme v sebe aj my. Využime každý deň na konanie dobra, aby sme tak získali zásluhy pre večný život. A začnime už dnes! (podľa, Ján Adamus)